Ako rozvíjať a podporovať motiváciu žiakov do učenia

Okrem požiadavky dobrej a dôslednej diagnostiky žiaka učiteľom, od čoho sa odvíja pôsobenie učiteľa, J. Hvozdík akcentuje nasledovné.

Problémové vyučovanie

Z neho plynie najmä vyvolávanie záujmu o problém, alternatívne riešenia... a spätná informácia o výsledku. Problémové vyučovanie má v súčasnosti skutočne veľký význam. Žiaci pracujú s rôznymi informačnými technológiami, veľa cestujú a pod., a tak majú, na jednej strane dostatok rôznych podnetov, na druhej strane sa vlastnou tvorivou činnosťou môžu dopracovať k novým vedomostiam. Netreba osobitne pripomínať, že vedomosti získané „touto cestou“ sú pre žiakov spojené s radosťou, sú trvácnejšie a pod. Treba spomenúť aj to, že žiak nepracuje tak „ako si predstavuje učiteľ“ (ako to niektorí žiaci občas komentujú), ale spôsob učenia a dopracovania sa k výsledku si môže voliť aj sám.

Vyučovanie hrou

Hry sú využívané pre ich motivačné využitie, majú istú nezáväznosť, súťaživosť, radosť z hry, atmosféra. Pravdou je, že v súvislosti s akcentovaním docenenia humanistickej výchovy, ale aj tvorivosti žiakov, sa v ostatných rokoch, v porovnaní s minulosťou, hra ako vyučovacia metóda v edukačnom procese využíva častejšie. Treba mať na zreteli, že samotná hra ako vyučovacia metóda môže byť niekedy náročnejšia ako, napr. vysvetľovanie učiva, rozhovory so žiakmi a pod. Každá hra musí mať svoje didaktické ciele, musí byť starostlivo pripravená a pod. Túto skutočnosť pripomíname preto lebo nie vždy pri hrách sú využívané tieto požiadavky.

Zaujímavé uvedenie úloh

Rozprávka, dramatizácia, príbeh, vo vyšších ročníkoch dramatickosť vedeckého objavovania, experimentu. Tak ako pri predchádzajúcom bode uvedieme, že súčasná literatúra a aj rôzne technológie ponúkajú priam ideálne možnosti pre tieto možnosti. Kým v minulosti sa tieto úlohy a aj hry skôr vzťahovali na nižšie ročníky, v súčasnosti je situácia iná. Moderné technológie ponúkajú rôzne variácie didaktických hier. experimentovania, simulácie atď. – situačné hry, inscenačné hry. simulovanie vzniknutých situácií a pod. Vo vyšších ročníkoch alebo aj na stredných a vysokých školách sú samozrejmou súčasťou edukácie.

Súťaže

Individuálne s rovnocenným žiakom, skupinové, „súťaž so sebou samým“, pričom sa motivačne využívajú aj statusové symboly, znaky, ceny. Súťaže sú žiakmi dosť obľúbené, majú ich radi najmä žiaci nižších ročníkov. Pri ich využívaní musí však učiteľ ustrážiť, aby nedochádzalo k nežiaducemu súpereniu žiakov, k vzájomnému znevažovaniu alebo podceňovaniu sa navzájom a pod. To neprispieva k výchove.

Programovanie

Motivačne sa využíva samostatná práca, spätná informácia o riešeniach, volí sa vlastné tempo práce. Nemyslí sa tu programované vyučovanie ako koncepcia, ale programovanie – v zmysle plánovania práce žiaka. Učiteľ musí skutočne premyslieť čo v ktorej etape vyučovania bude robiť ten alebo onen žiak, aby práca pre neho bola primeraná, no najmä, aby prácou niečo získal – vedomosti, upevnenie vedomostí, aplikácia učiva a pod. Aj na tomto mieste pripomíname potrebu diferencovaného prístupu, resp. diferencovanej práce žiakov.

Dramatizácia činností, detektívky

Tvoriví učitelia už dávno vedia, že ak má žiak možnosť prejaviť sa, spravidla takúto činnosť využije. Ide len o to, aby učiteľ bol „režisérom“ diania. Napokon, aj rôzne hry, rôzne skupinové práce alebo aj riešenie projektov neraz v sebe skrývajú isté napätie – vymyslíme, urobíme, prídeme na to, zhotovíme.

Odmena a trest

Ako vyučovacie princípy a ich konzekvencia, nové spôsoby hodnotenia, pozitívne hodnotenie, bodovacie hodnotenie, hodnotenie individuálne a hodnotenie potencionalít. Odmena a trest sa v súčasnosti, povedané dnešnou terminológiou, sa akosi „nenosia“. Samozrejme, vonkoncom nepatríme k pedagógom, ktorí by preferovali tieto prístupy, skôr sa prikláňame k iným humanistickým prístupom. Súčasne s tým však uznávame zmysel a význam trestu, aj odmeny. Samozrejme, sú to výchovné metódy, ktoré však musia byť uplatňované tak, aby neznižovali osobnosť žiaka, aby nevyvolávali u neho pocity krivdy, je potrebné, aby sa trestom žiak stotožnil atď. Každý trest musí učiteľ starostlivo zvážiť a domyslieť jeho dopad na osobnosť žiaka. O hodnotení sme sa už zmienili. Na tomto mieste pripomenieme a zdôrazníme, že hodnotenie nemá znamenať iba vyjadrenie o tom čo žiak vie, nevie alebo ako to vie. Každé hodnotenie musí byť motivujúce. Vôbec nie je dobrý ten učiteľ, ktorý „zbiera žiakovi nedobré známky“. Spomeňme si na vyučovacie hodiny a učiteľa, ktorý s obľubou hovoril, napr. „Jožko má už tretiu nedostatočnú, už bude v Guinessovej rekordov“,  vžime sa do pocitov žiaka a úrovne jeho motivácie.

Akceptovanie ako motivačný princíp

Zodpovednosť každého žiaka za výsledky práce, žiak ako autentická bytosť, dôvera, zvýraznenie individuality a jedinečnosti každého žiaka v školskom kolektíve. Akceptácia je jedna zo základných požiadaviek humanistickej pedagogiky. To vie zrejme každý učiteľ, avšak možno menej vieme ako túto akceptáciu prejavovať v škole, konkrétnym žiakom. Jej podstata spočíva v často zdôrazňovanom a opakovanom – „žiaka treba vnímať a pracovať s ním ako s osobou sui generis“. Ale pristupujeme naozaj takto k žiakom? Nestáva sa – (niekedy?, často?) – že dávame istého žiaka alebo žiakov za vzor iným? Nie ojedinelé sú vyjadrenia, napr. „Janko, Marienka a ďalší to vedia, ale Ty si asi výnimka. Čo si robil, keď sme to preberali?“ a pod. Skutočne nemôže ísť iba o slovné deklarovanie, ale o realizovanie v priamej edukačnej činnosti. Dodáme azda už len to, že akceptovanie žiaka učiteľom je prejav nielen postojov k žiakovi, ale aj prejavom majstrovstva učiteľa – učiteľ vťahuje žiaka do učebnej činnosti, motivuje ho tým, že mu dokáže prispôsobiť metódy.

Sebavyjadrovanie žiaka

Protikonformné vyučovanie, tolerancia vyjadrenia osobitostí osobnosti, príležitosť, aby žiak hovoril nielen o poznatkoch, ale aj o učení, vzťahoch, motívoch. Uvedený bod hovorí v podstate o tom, že „nejestvuje len pravda