Varovné signály skupinového myslenia v pedagogickom tíme

„Ja sa k tomu radšej vyjadrovať nebudem! Nemyslím si, že ak niečo poviem, niečo aj zmením.“

S podobnými myšlienkami sa stávame súčasťou pretvárky, strachu a obáv. Strácame potenciál ovplyvňovať dianie. V snahe nevytŕčať, lídri škôl svedomie upokojujú dobrou atmosférou v tíme. Je to ale správne? Nie je búrka v tíme občas nevyhnutná? Nie je základom dôležitých zmien? Nie je podmienkou napredovania?

Znie to až neuveriteľne, ale konflikty sú skutočne pre dynamiku názorov vnútri pedagogickej rady dôležité. Netreba ich vnímať len negatívne. Pomáhajú meniť neefektívne predstavy. Vytvárajú dej, ktorý je základom životaschopnosti tímu.

Profesijný život učiteľa prináša rôzne štádiá zrenia. Nie každé obdobie sa prechádza ľahko. Rýchle tempo vývoja a nedostatok času naprežívanie a utvrdenie „počutého“ akoby povzbudzovalo niektorých pedagógov v názore, že je lepšie sa k ničomu nevyjadrovať. A tak sme z času načas svedkami pedagogických tímov, ktorí v obavách pred vyslovením názoru rezignujú túžbe prispôsobovať pracovné prostredie reálnym potrebám. Vonkajší pozorovatelia sa tak stávajú len svedkami myslenia, ktoré Irving Janis nazval fenoménom groupthink – skupinového myslenia, ktoré je naivnou predstavou opisujúcou ideálny tím ako skupinu neprotirečiacich sa jednotných ľudí bez konfliktov. Jednota cieľa sa tu zamieňa za jednotu myslenia. Dominuje poslušnosť, nekritizovateľnosť spoločných rozhodnutí. Takéto myslenie je pre pedagogický tím zhubné.

Aké myslenie škodí pedagogickému tímu? Pri akých debatách by mal riaditeľ školy spozornieť?  

Solidárnosť v rámci skupiny je dobrá len do určitej miery. V tímoch sa falošne povzbudzujeme, hovoríme si, ako sme úžasní, schopní, šikovní, nepripustíme konfrontovanie nášho názoru s názorom oponenta. Realita nás môže prekvapiť natoľko, že sklamanie sa stáva prvým štádiom vyhorenia. Nikdy si nebudeme istí, že naše riešenia sú najlepšie možné, ak nepripustíme ich konfrontáciu s názormi iných. Komplexný pohľad si vyžaduje rozdielnosť názorov. Pozitívne naladení ľudia menia svoj uhol pohľadu.

• „ Kým prišla, nehádali sme sa toľko. Vždy sme si aj bez slova rozumeli.“
• Možná reakcia:„Vypočujme si názor. Každý môže prísť návrhom.“

Obavy pred zmenami vedú k stagnácii. Pocit naliehavosti meniť sny na realitu je konfrontovaný so spoľahlivými a overenými riešeniami. Nechuť byť súčasťou pohybu, je brzdou vývoja.

• „Takéto opatrenia tu už boli a neosvedčili sa.“
• Možná reakcia: „Rozhodnutia sa robia v konkrétnom čase na základe konkrétnych podmienok. Možno ten správny čas je teraz.“

Stereotypné myslenie a predsudky voči oponentom vedú k selektívnemu výberu informácií, ktoré by mohli priniesť argumenty v prospech potvrdenia nášho vlastného názoru. Obraz spoločného nepriateľa posilňuje súdržnosť a ničí tvorivosť.

• „Nepotrebujeme partnerov, ani projekty, vystačíme si.“
• Možná reakcia: „Viaczdrojové financovanie je v dnešnej dobe dôležité. Mať partnerov znamená nestratiť kontakt s realitou vonkajšieho sveta.“

Častým javom je, keď si vnútroskupinovú podporu zabezpečujeme moralizovaním. Odvolávame sa na slušné správanie a úctu voči autoritám. Vyjadrenie oponujúceho názoru je považované za neslušné a neprípustné. Spojenie vyjadrenia odlišnosti názoru s prejavom môže byť účelové. Vnímajme dve roviny povedaného – obsah a formu a komentujme ju zvlášť.

• „Takéto správanie predsa nie je slušné. Ako si môže dovoliť oponovať riaditeľovi školy? Veď ju platí?“
• Možná reakcia: „Pokiaľ má kolegyňa iný názor, neznamená to, že nie je slušná. Ale rovnako to neznamená, že ja si musím jej názor osvojiť. Diskutujme spolu.“

Vyslovenie záverov bez možnosti diskutovať o nich, vedie k strate odvahy vyjadriť sa. Jednotnosť skupiny vytvára tlak na potlačenie vlastného názoru. Ak sa prejavenie odlišného názoru stretne s nevôľou skupiny, rastú pochybnosti o správnosti úsudku. O to viac, ak sa skutočne ukáže, že názor nemusel byť správny. Jednomyseľnosť vedie k stádovitosti. Odporúčania pedagogickej rady predsa nemusia byť prijímané jednomyseľne. Dôležitá je kvalita argumentov.

• „Ťažko sa reaguje, keď sú všetci ticho, akoby súhlasili. Radšej na stretnutie nepôjdem, aby som nemusel hovoriť svoj názor.“
• Reakcia: „Ak niekedy budeš mať potrebu vysloviť iný názor, ako má väčšina skupiny, tak to uvítam. Cením si odvahu každého, bez ohľadu na to, či budem zdieľať rovnaké stanovisko, alebo nie.“

Záver

Ak dokážeme včas potlačiť ego, predídeme sklamaniam v tíme. Zachováme dynamiku v skupine. Udržíme pocit naliehavosti kráčať s dobou. Nepripustenie „iného“ názoru môže mať za následok odliv kvalitných pedagógov v tíme, stratu záujmu o dianie v škole, znižovanie pracovnej aktivity. Učiteľ sa uzatvára, pociťuje osamelosť. Objavuje sa únava, vyčerpanie. Badať tendenciu vyhýbať sa komunikácii s ľuďmi, ktorí nepripustia iný názor. Rastie nechuť podieľať sa výraznejšou mierou na aktivitách školy. Predíďme tomu včas. 

Viac na:

• Zvládanie kritických sporov a nadlimitnej záťaže
• Procesy alternatívneho riešenia sporu
• Predmety sporov v školskom prostredí
• Možnosti mediácie pre prácu žiakov so ŠVVP
• Živé deti a zadefinovanie pravidiel

Odporúčame publikácie:  Školská a rovesnícka mediácia