Časové rezy (1)
od 1. 10. 2018
Nedávne pokusy o zaradenie závislosti na hrách do nového vydania Diagnostického a štatistického manuálu (DSM-5) Americkej psychiatrickej asociácie, ako aj do Medzinárodnej klasifikácie chorôb, ktorú vydáva Svetová zdravotnícka organizácia (ICD-11), vyvolali medzi odborníkmi aj u laickej verejnosti búrlivú diskusiu. Aké stanovisko by mali k tejto problematike zaujať učitelia a riaditelia škôl?
Americká psychiatrická asociácia navrhla v DSM-5 pre diagnostikovanie závislosti na videohrách deväť diagnostických kritérii [Griffiths, Kuss a Pontes (2016); Petry et al. (2014)]. Päť z uvedených kritérií musí byť potvrdených po dobu minimálne 12 mesiacov a s klinicky významným zhoršením stavu pacienta, aby sme mohli stanoviť diagnózu závislosti na videohrách.
Kritériá:
Zaoberanie sa videohrami (hráč strávi významné množstvo času premýšľaním o hrách, keď sa nehrá, prípadne plánuje, kedy bude hrať znova).
Abstinenčné príznaky v prípade, že je hráčovi zabránené v hraní.
Potreba tráviť zvyšujúce sa množstvo času hraním.
Neúspešné pokusy kontrolovať svoju participáciu na hraní.
Strata záujmu o iné koníčky a zábavu (s výnimkou hrania) ako výsledok hrania.
Pokračujúce hranie hier napriek vedomostiam o psychosociálnych problémoch.
Klamanie rodiny, terapeuta alebo iných ohľadom množstva času stráveného hraním.
Hranie videohier ako spôsob úniku alebo úľavy od negatívnej nálady.
Strata signifikantného vzťahu, práce, vzdelávacej alebo kariérnej príležitosti z dôvodu nadmerného hrania.
Podľa Griffithsa (2005) existuje množstvo ľudí, ktorí hrajú excesívne, ale nie sú považovaní za závislých podľa týchto alebo akýchkoľvek iných kritérií. Prehľadové štúdie (Kuss a Griffiths, 2012a, 2012b; Pontes a Griffiths, 2015) argumentujú tým, že závislosť na videohrách možno chápať ako kontinuum, nie ako exaktný stav. Závislosť má súvislosť aj s určitými osobnostnými rysmi ‒ introverzia, vyhľadávanie zážitkov, neurotizmus, úzkostnosť, nízka emocionálna inteligencia a sociálna inhibícia.
Pandémia závislosti alebo mediálne divadlo? Správa o tom, že závislosť na videohrách bude oficiálnou diagnózou so svojim kódovaním sa objavila aj v slovenských médiách, ktoré reagovali bulvárne, ba priam až hystericky. Pritom výskumy hovoria jasne. Napriek pohlcujúcej povahe videohier a veľkému počtu hráčov, ktorí uvádzajú intenzívne hranie (viac ako 20 hodín týždenne) , iba zopár z nich vykazuje negatívne dôsledky (Demetrovics et al., 2017; Demetrovics et al. 2012; Pontes, Macur a Griffiths, 2016). Podľa výskumudôvod spočíva skôr v osobnostných charakteristikách hráčov ako v hrách samotných.
Psychiatrické symptómy a stres, rodinná anamnéza a rodinné pozadie, motivácia hrania (únik pred problémami) a pravdepodobné genetické predispozície môžu zohrávať rolu v tom, či sa herné správanie stane problematickou, ostane neškodnou alebo dokonca prospešnou voľnočasovou aktivitou (Griffiths, Kuss, a King, 2012; Király, Urbán, et al., 2015; Kuss a Griffiths, 2012; Lee, Lee, a Choo, 2017).
Zdroj a celé znenie príspevku: Manažment školy v praxi č. 10/2018
