Sociálno-výchovná práca sociálnych pedagógov s marginalizovanými deťmi a mládežou

Sociálna pedagogika venovala už od svojich počiatkov pozornosť chudobným, biednym, bezprizorným deťom a mládeži na periférii spoločnosti, ktorým nebola zo strany rodiny a školy poskytnutá riadna starostlivosť a výchova.

O danej skutočnosti svedčia aj slová J. Hroncovej (2015), ktorá píše, že „... v druhej polovici 19. storočia je typická orientácia sociálnej pedagogiky na riešenie sociálnych problémov, zaostalosti a biedy chudobných, osobitne detí a mládeže ... “.

Sprievodným javom marginalizacie často bývajú spoločensky nežiaduce javy a sociálno-výchovné problémy prerastajúce do deviantného, až delikventného správania.

Tak ako tomu bolo v minulosti, aj dnes sa značná časť sociálno-pedagogickej intervencie, naprieč všetkými inštitúciami, kde môže sociálny pedagóg nájsť uplatnenie, sústredí na prácu so sociálne znevýhodnenými a rizikovými deťmi a mládežou. Táto skutočnosť je ukotvená tak v legislatívnej rovine, ako aj na úrovni profesijného štandardu Sociálny pedagóg, kde sa v rámci kompetencie 2.4 Realizovať sociálnu výchovu, poradenskú a konzultačnú činnosť už u začínajúceho sociálneho pedagóga uvádza potreba „poznať zákonitosti práce v oblasti sociálno-pedagogického poradenstva a krízovej intervencie do sociálne znevýhodneného prostredia dieťaťa/žiaka“.

V dokumente Východiská pre integráciu marginalizovaných rómskych komunít KSK na roky 2016-2020 je marginalizácia vymedzená ako: „ ... proces vylučovania jednotlivcov alebo komunít na okraj spoločnosti ...“. Ako uvádza P. Ondrejkovič (2009) „ ... sociálne vylúčenie zahŕňa rozmanité formy neuznania, alienácie (odcudzenia), nerešpektovania ľudskej dôstojnosti, znevýhodnenia, či deprivácie.“ V prípade akceptácie vyššie uvedenej definícii môžeme konštatovať, že marginalizácia má rôznorodú etiológiu a môže sa prejavovať v rôznych aspektoch a etapách ľudského života.

V školskom prostredí ide o žiakov, ktorí sú šikanovaní, v kolektíve neobľúbení, neschopní sa začleniť, sú členmi subkultúr, pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo sú iným spôsobom ohrození alebo rizikoví, teta z nejakého dôvodu neuznaní, nerešpektovaní, či vylúčení.

Marginalizované deti a mládež, s ktorými v školskom prostredí sociálni pedagógovia prichádzajú do kontaktu sú často zároveň aj sociálne znevýhodnené. Marginalizácia a sociálne znevýhodnenie sú dve strany jednej mince.

Webový portál Ministerstva kultúry Slovenskej republiky definuje sociálne znevýhodnenené skupiny nasledovne: „Znevýhodnené skupiny obyvateľstva sú marginalizované, na okraj spoločnosti vytláčané skupiny ľudí, často vystavené sociálnej a kultúrnej izolácii a rôznym formám diskriminácie. Väčšinou sa ocitajú bez prístupu k informáciám, k trhu práce, vzdelaniu a kultúre a bez celkovej účasti v procese rozhodovania o spoločenských procesoch. V najširšom slova zmysle sem patria zdravotne postihnutí občania, rómske komunity žijúce v osadách alebo na mestskej periférii, deti a mládež, starší ľudia, azylanti, bezdomovci, nezamestnaní a ďalší ľudia ohrození chudobou a sociálnym vylúčením“ (www.culture.gov.sk).

Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní sociálne znevýhodnené prostredie v § 2 definuje ako „ ... prostredie, ktoré vzhľadom na sociálne, rodinné, ekonomické a kultúrne podmienky nedostatočne podnecuje rozvoj mentálnych, vôľových, emocionálnych vlastností dieťaťa alebo žiaka, nepodporuje jeho socializáciu a neposkytuje mu dostatok primeraných podnetov pre rozvoj jeho osobnosti.“

24. 6. 2020