Vianočné prímerie 1914

Písal sa rok 1914. Vojna, ktorej skončenie sa očakávalo v priebehu niekoľkých týždňov, trvala už niekoľko mesiacov a jej koniec bol stále v nedohľadne. S približujúcou sa zimou sa zvyšovala pravdepodobnosť, že vojaci strávia vianočné sviatky v zákopoch postavených na jednotlivých frontoch.  

Ešte v novembri prišlo na niekoľkých miestach západného frontu k stretnutiam s dočasnými prímeriami medzi bojujúcimi stranami. Britskí vojaci sa začali svojvoľne stýkať s nemeckými vojakmi, vymieňali si prídely potravín, tabaku, ale aj rôzne suveníry. Velitelia na oboch stranách vydali rozkazy smerujúce k zamedzeniu podobných aktivít. Ako ukázali vianočné sviatky, bežní vojaci si rozkazy nie vždy vzali k srdcu.

Na Štedrý deň nemeckí vojaci umiestnili nad zákopy malé vianočné stromčeky odoslané z Nemecka. Zo zákopov sa začali ozývať vianočné piesne. Najskôr nemecké, potom prišlo aj k spevu piesni britských. Od piesní sa pristúpilo k nesmelým popudom na opustenie zákopov a k stretnutiam sa na "území nikoho". Stretnutia pokračovali aj počas 1. sviatku vianočného. Vojaci sa menej ostýchali, a tak sa na bojovom poli objavilo aj podstatne viac vojakov. Okrem vzájomného pohostenia, prišlo k pozbieraniu a pochovaniu zosnulých vojakov. Ich počesť si uctili obe strany pri spoločnom pohrebe. Na niektorých miestach využili vojaci prestávku v bojoch aj na vylepšenie vlastných zákopov. 

Okrem velenia mali strach zo zbližovania sa aj vojnoví propagandisti. Britskí ako aj nemeckí vojaci zistili, že výjavy o krvilačných súperoch sa nezakladajú úplne na pravde. K zblíženiu prispeli aj starosti, ktoré boli spoločné obom stranám vojnového konfliktu. Hrozba, že vojaci odmietnu plniť rozkazy, sa nenaplnila, maximálne zopár vojakov na oboch stranách dezertovalo.

Symboliku vianočného prímeria dokresľuje aj uskutočnenie futbalových zápasov. Okrem duelov odohraných v rámci jednej krajiny, výpovede očitých svedkov zmieňujú aj vzájomné zápasy medzi Nemcami a Britmi. Dejiskom jedného zápasu sa podľa spomienok britských vojakov stala belgická dedina Wulvergem nachádzajúca sa južne od Ypres[1]. Zápas nemal pravidlá, nemal rozhodcu a nepočítalo sa ani skóre. V chladnom decembrovom počasí išlo však o ideálnu možnosť na zohriatie sa. O niečo organizovanejšiu formu futbalového stretnutia opisujú dvaja nemeckí vojaci. Podľa nich sa uskutočnil riadny futbalový zápas s víťazným koncom pre nemeckých vojakov (zápas sa skončil 3:2). Nanešťastie, spomienkam britských aj nemeckých vojakov chýba potvrdenie z druhej strany frontovej línie.  

Okrem vyšších veliteľov armád aj v radoch bežných vojakov existovala opozícia voči prímeriam uzatváraným s nepriateľmi. Dochovali sa prípady streľby proti vojakom druhej strany pokúšajúcim sa o prímerie. Aj bez streľby sa bežní vojaci neradi púšťali do kontaktov s nepriateľom. Prímeria sú vo väčšine zaznamenané medzi britskými a nemeckými vojakmi. Belgičania či Francúzi sa do prímeria zapojili minimálne. K zastaveniu paľby prišlo počas vianočných sviatkov aj na východnom fronte.

Obmedzenie bojovej činnosti vydržalo väčšinou do konca 25. decembra, v menšej miere sa prímeria udržali do 26. decembra, a len minimum častí frontu dalo pokoj zbraniam až do konca roku 1914. Menšie zastavenia bojov opakovali aj počas ďalších vojnových Vianoc, úroveň prvého roku vojny však nedosiahli. Po skončení vojny sa pamiatka Vianočného prímeria značne idealizovala, niektoré skutočnosti prikrášlila. Princíp ľudskosti v nehumánnych podmienkach vojny však naďalej ostal platný.   

LITERATÚRA:

1. JONES, Simon. Understand 1914 Christmas Truce (online).   [cit. 2020-20-12]. Dostupné online <https://simonjoneshistorian.com/2015/01/06/understanding-the-1914-christmas-truce/>.
2. PANCHARTEK, Radek. Vánoce ve válce. Zázrak trval pár dní, pak přišel plyn a hromady mrtvých (online). [cit. 2020-20-12]. Dostupné online    <https://www.idnes.cz/technet/vojenstvi/vanoce-v-zakopech-jeden-rok-zazraku-a-dlouhe-roky-nasili.A111220_160953_vojenstvi_mla>.
3. HASTINGS, Max. Catastrophe 1914: Europe Goes To War, New York, Vintage, 2013. ISBN 978-0307743831.