Empatia - hlavná morálna emócia

Vyberáme z Metodiky vzdelávania

Empatiu chápeme ako hlavnú morálnu emóciu, ktorá umožňuje jednotlivcovi identifikovať, vnímať a prežívať city druhých. Ak žiak disponuje touto cnosťou, stáva sa vnímavejším k potrebám druhých. Takýto žiak je schopný morálnych činov, pretože sa vie vžiť do situácie druhého. M. Borba zdôrazňuje jej zámerné rozvíjanie prostredníctvom rešpektovania troch postupných systematických krokov práve v školskom prostredí.

Empatia - hlavná morálna emócia

1. Zamerať pozornosť žiaka na jeho vlastné prežívanie s cieľom rozšíriť slovnú zásobu o emóciách a emocionálnom prežívaní.

Vhodnou technikou sa tu javí upozorňovať jednotlivcov na ich vlastné prežívanie, prípadne na prežívanie ostatných cez zámerné opytovanie sa na ich emocionálne rozpoloženie a zámerné poukazovanie na rôzne prejavy emocionálneho rozpoloženia hlavných aktérov. Vhodné je určiť si deň, prípadne konkrétny čas počas dňa alebo v týždni, kedy sa so žiakmi cielene rozprávame o ich emóciách a citoch.

• Hra „Abeceda emócií“ (napr. apatický/afektovaný, bezmocný/báječný, citlivý/cudný, depresívny/dobrý, ...), kde sa dieťa snaží vymenovať emócie začínajúce na každé písmeno abecedy.
• Hra „Vymenuj, čo najviac emócií za minútu“, ktoré sa budú začínať na konkrétne písmeno (napr. na P – prívetivý, pokojný, pohŕdavý, prísny,...), ktoré budú mať podobný alebo opačný význam k emócii, ktorú uvedie učiteľ, príp. žiak popisuje prežívanie hlavných aktérov z príbehu, obrázku, videného filmu, alebo reflektuje svoje vlastné prežívanie vyvolané vizuálnymi (arteterapia) či auditívnymi podnetmi (muzikoterapia). Nápomocným materiálom môže byť vypracovanie slovníka emócií, aby sa žiaci oboznámili so širokou variabilitou možných emócií.

2. Zámerne upozorniť žiakov na neverbálne prejavy prežívania rôznych emócií.

Nezastupiteľné miesto tu majú viacrozmerné aktivity ako hranie rôznych rolí, modelovanie situácií, dramatizácia, hranie scénok i simulačné hry, kde sú žiaci vyzvaní, aby sa pokúsili vžiť do situácie hlavného hrdinu príbehu, či rozprávky, či reálnej situácie.

3. Posilniť zvyšovanie citlivosti detí na prežívanie druhých, cez oceňovanie ich ohľaduplných a láskavých skutkov s poukázaním na vplyv takýchto činov na nich samotných.

Svedomie - silný morálny hlas

Svedomie vysvetľuje M. Borba ako silný vnútorný hlas, ktorý umožňuje jednotlivcovi rozpoznať správny a morálny spôsob konania a správať sa v súlade s týmto poznaním. Morálne svedomie jednotlivca ako jedinečnej psychickej kvality v osobnostnej štruktúre jednotlivca nie je dané len súhlasom alebo odmietnutím zo strany verejnej mienky, ale je determinované predovšetkým sebaschvaľovaním alebo sebaodsúdením za svoje činy.

Čím je svedomie jednotlivca vo svojich psycho-spirituálnych osobitostiach zrelšie (Grác 2 008), tým je jednotlivec schopnejší morálne inteligentnejšie konať. Svedomie sa tak stáva základom vytvorenia takých morálnych vlastností ako je úprimnosť, zodpovednosť a integrita. Z hľadiska pozitívnej psychológie je práve integrita vnímaná ako charakterová vlastnosť úzko súvisiaca s dvomi ďalšími povahovými črtami, ktorými sú autenticita a úprimnosť(Nábělková 2013, s. 83).

Posilnenie svedomia dosiahneme rešpektovaním a postupovaním cez nasledujúce tri kroky (M. Borba 2001):

1. Vytvorenie situácií, ktoré podporia morálny rast. Učiteľ „sprevádza“ žiaka týmto situáciami tak, že zdôrazňuje dodržiavanie morálnych princípov, morálnej disciplíny. Dôraz sa kladie na to, že predovšetkým vychovávateľ, učiteľ alebo rodič by mali byť tým silným morálnym príkladom vo vzájomne rešpektujúcom sa vzťahu, kde sú vzájomne akceptované a zdieľané morálne hodnoty.
2. Zdieľanie informácií o morálne správnom konaní a poučenie o cnostiach, ktoré sú v súlade so svedomím jednotlivca.
3. Facilitovanie morálne akceptovateľného správania v škole v súlade s rešpektovaním morálnych princípov.

Morálnou zodpovednosťou vychovávateľov je vždy upozorniť žiaka na porušenie morálnych princípov.

Mali by sme postupovať tak, že budeme rešpektovať päť  tzv. „P“ princípov:

1. pokoj pri reagovaní na nemorálnu situáciu so zabezpečením si plnej pozornosti dieťaťa,
2. povedať žiakovi, prečo je takéto správanie neakceptovateľné,
3. poukázať na dôsledky tohto správania,
4. podpora dieťaťa, aby urobilo nápravu,,
5. je vhodné ho upozorniť aj na prežívanie poškodenej osoby.

Na záver by sme nemali zabudnúť, že ak žiak urobil nápravu, je dôležité oceniť jeho správanie ako morálne korektné, čím sa posilní tento typ správania a posilní sa jeho vlastné sebavedomie.

Sebakontrola - schopnosť regulovať impulzy, túžby, myšlienky, konanie

Sebakontrolu definuje M. Borba (2001) ako schopnosť regulovať impulzy, túžby, myšlienky a vlastné konanie s cieľom správať sa tak, ako jednotlivec vie, že je morálne správne. Predpokladáme, že jednotlivec, ktorý disponuje touto cnosťou, je stabilný, schopný optimalizovať svoje emocionálne stavy.

Sebakontrola predstavuje i jednu zo základných schopností črtovej emocionálnej inteligencie (K. V. Petridesa, 2007). Radí do nej:

• emocionálnu reguláciu (teda kontrolu vlastných citov a emocionálnych stavov prostredníctvom osobného náhľadu/vhľadu a úsilia),
• (nízku) impulzivitu ako schopnosť zvažovať, ako sme čo urobili a schopnosť starostlivo uvažovať pred zrealizovaním konkrétneho rozhodnutia a
• pokojné a účinné zvládanie stresu, ktoré je založené na osvojení si efektívnych stratégií zvládania.

Sebakontrola sa pozitívne spája aj so svedomitosťou, s potrebou poznávania a s aktívnou motiváciou (Salbot et. al. 2011). Jednotlivec, schopný sebakontroly, je potom nezávislou osobnosťou, schopnou morálnych skutkov.

Ten, kto disponuje touto cnosťou, si uvedomuje, že má možnosť výberu a je schopný vedome kontrolovať svoje momentálne popudy, čo mu pomáha odložiť svoje vlastné uspokojenie na neskôr a urobiť niečo pre iných. Je to cnosť dopĺňaná aj veľkorysosťou a láskavosťou.

Súčasná spoločnosť však nepriamo bráni rozvinutiu tejto cnosti. Vystresovaní a vynervovaní rodičia, deti preťažené povinnosťami zo školy či na základe projekcie rodičov, ako aj média, sprostredkúvajúce obrazy agresívnych a násilných hrdinov, skôr poukazujú na využívanie impulzívnych a násilných foriem zvládania záťažových situácií. Dôležitou úlohou učiteľa, vychovávateľa či rodiča preto je jednak disponovať značnou mierou sebakontroly svojich vlastných impulzov, poukázať na výhody využívania sebakontroly v sociálnych situáciách a zároveň podporovať sebakontrolu žiakov.

Príklad:

Začať môžeme tým, že vysvetlíme, čo to je sebakontrola a prečo je pre správanie ľudí dôležitá. Opätovne možno využiť reálne situácie, či fiktívne príbehy, ktoré poukazujú práve na morálne správne konanie s akcentovaním sebakontroly. Informujeme ich aj o spôsoboch zaobchádzania so situáciami napätia, stresu, záťaže, s vlastnými pohnútkami či želaniami, zdôrazňuje, že nemožno uspokojiť všetky potreby a priania na úkor ostatných, čo môže hraničiť s porušovaním základných ľudských práv. Poukážeme na to, že dieťa môže byť pánom svojich emócií a vedieme ho k tomu, aby v každej situácii najskôr uvažovalo a až potom konalo. Akýkoľvek náznak sebakontroly treba individuálnym a konkrétnym spôsobom oceniť. Šľachetnosť a láskavosť jednotlivca je manifestáciou záujmu o dobro a city iných (Borba 2001).

M. Borba (2001) odporúča štyri kroky efektívneho zvládania hnevu, stresu a frustrácie v záťažových situáciách:

• Vypracovať zoznam emócií, ktorými môže dieťa slovne vyjadriť svoj hnev (napr. nahnevaný, frustrovaný, vystrašený, úzkostný, šialený, nervózny, napätý, nepokojný,...).
• Identifikovanie signálov, ktoré vysiela telo v situá­ciách stresu a hnevu (červenám sa, ťažšie sa mi dýcha, hovorím nahlas, potím sa, ...), aby im ich poznanie umožnilo upokojiť sa ešte predtým, ako stratia sebakontrolu. Vo fáze identifikovania somatických prejavov stresu a hnevu, treba viesť deti k tomu, aby začali používať samovravu, t. j. aby začali inštruovať sami seba pri zvládaní danej situácie.
• Hĺbkové dýchanie bruchom, kedy sa má dieťa sústrediť na svoje dýchanie a pri výdychu pomaly počítať do päť, následne na dva zadržať dych a opäť počítať do päť pri nádychu. Autorka to nazýva aj technikou „dýchanie na 12“. Inšpiratívnou možnosťou je aj vytvorenie skupinového zoznamu účinných zvládacích stratégií deťmi.
• Hovoriť v triede len vtedy, ak sú schopní kontrolovať svoje vlastné emócie a pohnútky.

Rešpekt - úcta, zdvorilosť a ohľaduplnosť prejavovaná k druhým

Pod pojmom rešpekt M. Borba (2001, 2003) rozumie úctu, zdvorilosť a ohľaduplnosť prejavovanú k druhým. Je to schopnosť rešpektovať a vážiť si každého ako plnohodnotnú osobnosť. Uvedená cnosť je v súlade aj zo zlatým pravidlo morálky: „Správajme sa k druhým tak, ako by sme chceli, aby sa oni správali k nám.“

Rešpekt k druhým pomáha aj rozvoju sebarešpektu a sebaúcty. Facilitácia tejto cnosti v prostredí edukácie vyžaduje, aby sme žiakov exponovali situáciám, kde sa bude posilňovať rešpekt k autorite, vzájomný rešpekt žiakov k sebe navzájom v triede, cez aktívne počúvanie sa, posilňovanie zdravého sebavedomia, kongruentným, akceptujúcim a bez výhrad prijímajúcim správaním aj zo strany učiteľa či vychovávateľa.

V pedagogickej praxi to znamená, že rešpekt, úctu a zdvorilosť voči autorite podporíme:

1. vyslovením dôvery,
2. povzbudzovaním a 
3. podnecovaním rozvoja osobnosti ako takej.

Splnením týchto troch podmienok učiteľ vytvára v triede atmosféru dôvery. Učiteľ považuje všetky bytosti za také, ktorým je hodno veriť a vážiť si ich (Ďuricová 2013).

Vysvetlenie, čo znamená rešpekt voči autorite či sebe samému, uľahčí deťom porozumieť vzájomnej úcte a zdvorilosti. Efektívnym sa javí zakomponovať túto cnosť do základných pravidiel triedy, na ktorých sa dohodne celá skupina už na začiatku školského roka. Učiteľ zdôrazní aj obojstrannú výhodu pri rešpektovaní zlatého pravidla morálky. Vyzdvihnutie, ocenenie a podpora zdvorilosti k sebe navzájom napomáha formovaniu rešpektu.

Žiaduce je tiež v skupine jednoznačne odmietnuť nezdvorilosť a hrubosť jednotlivých členov skupiny k sebe navzájom. Ak však aj napriek napomenutiu žiak naďalej nerešpektuje autoritu, prípadne ostatných žiakov v triede, treba, aby znášal dôsledky za svoje konanie.

Príklad:

Vhodnou možnosťou je zadať mu trest vo forme splnenia takej úlohy, ktorá má morálny podtón a žiak by ju dobrovoľne neurobil, napr.:

• upratať triedu po spolužiakoch,
• pomôcť upratovačkám poriadiť školu,
• pozbierať odpadky v okolí školy,
• ak rozbil okno, pomôcť sklenárovi a poumývať nové aj ostatné okná...,

Ďalšou možnosťou je zamerať sa na stratu istých výhod a privilégií, ktoré žiak v triede má, napr.:

• odobrať mu rolu, ktorú dostal;
• nepovoliť exkurziu.

Je však dôležité, aby žiak vedel s akými dôsledkami za nevhodné nemorálne správanie môže rátať.

V poslednej fáze korekcií nevhodného správania je dobré poskytnúť žiakovi čas na „vychladnutie“ a potom poukázať na formu želateľného správania, následne ho modelovať a trénovať tak, aby sa posilnilo práve morálne správanie.

Posilnenie vo forme ocenenia žiaduceho správania je spevňované symbolickou odmenou (prinavrátenie privilégií a role), čo vedie k získaniu si rešpektu od ostatných.

V situáciách, ak sú priamo žiaci konfrontovaní neúctou a bezohľadnosťou, je vhodné oboznámiť ich s nasledujúcimi stratégiami:

Príklad:

Začína sa zameraním pozornosti žiaka na správanie, ktoré sa mu nepáči, ktorého ho trápi. Cielene musí pomenovať a identifikovať problémové správanie, ktoré sa mu u druhého nepáči. Ďalej ho vedieme k tomu, aby zareagoval na toto správanie asertívne, ale pokojne, kde vlastná „rozvaha a sebakontrola presviedča“. V treťom kroku ho vedieme k tomu, aby vyjadril, čo sa mu nepáči, aké pocity pri tom on prežíval, čo by potreboval, ale tak, aby použil prvú osobu vyjadrenia, „ja-výrok“ - Mne sa nepáči, keď... ., Ja sa cítim... , Ja by som potreboval..., Mne vadí.... Zdôrazňujeme pokoj a rozvahu, čo je aj zároveň vyjadrením úcty i k nepriateľovi, hoci nesúhlasíme s jeho správaním.

Záver

Za kľúčové cnosti morálnej inteligencie, ktoré treba rozvíjať predovšetkým v súčasnej škole, M. Borba považuje prvé tri: empatiu, svedomie a sebakontrolu. Považuje ich aj za najvýznamnejšie v celostnom vývine osobnosti jednotlivca a jeho charakteru. Až keď žiak disponuje týmito cnosťami, môžu sa u neho formovať ďalšie cnosti: rešpekt –v absolútnom vyjadrení vážiť si život ako taký; láskavosť – ako slušnosť a súcit – prejavujúci sa vo vzťahoch. Posledné cnosti, tolerancia a férovosť predstavujú východisko pre integritu, spravodlivosť a občiansku povinnosť.

Autorka si je vedomá toho, že výskumníci identifikovali viac ako 400 rôznych cností, avšak nami analyzované považuje za fundamentálne pre rozvoj morálne inteligentných osobností. Ak je dieťa schopné empaticky, tolerantne, spravodlivo a čestne posúdiť správanie druhých a pritom si zachovať sebakontrolu a úctu k životu ako takému, je schopné dosiahnuť aj vyššie cnosti ako sú pokora, skromnosť, striedmosť, súcit a altruismus ako najcennejšiu formu prosociálneho správania sa.

Príspevok je súčasťou riešenia projektu VEGA 1/1080/12. V plnom znení (aj literatúra k téme) je uverejnený v časti Metodika vzdelávania a v archívno čísle časopisu Didaktika.