Kríza autority a súčasný učiteľ

Podstata autority

Autorita je pojem, ktorý v rôznych obdobiach a v rôznych súvislostiach nadobúda nejednotné konotácie. V súčasnosti, vzhľadom na celkovú liberalizáciu spoločnosti, na živé skúsenosti s totalitnými režimami, aj na nesporný vplyv myšlienkových prúdov spochybňujúcich legitimitu autority vo výchove (antiautoritatívna výchova, antipedagogika), je autorita niekedy chápaná ako negatívny, prekonaný fenomén, ktorý s demokraciou a slobodou jednotlivca vstupuje do zásadného konfliktu. Stretávame sa so stotožňovaním autority s autoritárstvom, s totalitou, s násilím. Takéto postoje svedčia skôr o tom, že si celkom neuvedomujeme, čo je základom autority, aký má historický a v svojej podstate aj biologický význam.

Skupinový život, ktorý je pre človeka, ale aj pre mnohé zvieratá prirodzený, je spojený s postupným vznikom určitých foriem sociálnej organizácie charakteristickej vertikalizáciou členov skupiny a formovaním pozície vodcu, autority. Už pôvodný latinský výraz „auctoritas" vystihuje podstatu autority. Znamená podporujúci, dávajúci záruku, istotu, spoľahlivosť, platnosť, hodnovernosť, „auctor" je napomáhateľ, podporovateľ, vzor, príklad. Úlohou takejto prirodzenej a neformálnej autority, charakteristickej pre malé sociálne skupiny, je organizovať život členov, ochraňovať ich, riešiť konflikty, zabezpečovať optimálne fungovanie spoločenstva a stabilizovať jeho život. Základným predpokladom vzniku autority je zdieľanie spoločných cieľov, hodnôt pri dosahovaní ktorých nositeľ autority získava prevahu, zásluhy vďaka určitým osobným kvalitám.

Jedinec sa stáva prirodzenou autoritou, pokiaľ ostatní členovia skupiny majú pozitívne skúsenosti s jeho radami, rozhodnutiami a výsledkami, pokiaľ im jeho vedenie prináša úžitok.

Spolu so vznikom väčších spoločenských celkov začína byť moc inštitucionalizovaná. Vytvárajú sa rôzne formy mocenskej organizácie a s nimi aj prostriedky, ako moc presadzovať. Život v makroskupinách umožnil vznik formálnej autority, vytvoril podmienky k tomu, že sa moc mohla dostať do rúk nielen osobám, ktorí spĺňali atribúty prirodzenej autority, ale aj tým, ktorí nezískali svoju výsadnú pozíciu na základe osobnostných kvalít, ale len vďaka sociálnemu pôvodu, náboženstvu, príslušnosťou k politickému hnutiu a pod. (Kučerová, 1999). Svedectvá o vodcoch, ktorí svojim konaním spoločenstvu neprospievali, ale naopak ho viedli ku skaze, plnia učebnice dejepisu. Práve oni sa zaslúžili o diskreditáciu a o deformované chápanie podstaty autority.

Výstižne autoritu definuje Kučerová (1999), ktorá uvádza, že „Autorita je svojou podstatou antropologická konštanta, ktorá spoluvytvára pravidlá skupinového života, organizačný rád skupiny, spolupodmieňuje jej biologické prežitie, rozvoj jedincov aj odovzdávanie skúseností z generácie na generáciu“. Arendtová (1994) pripomína, že autoritu je treba chápať ako poslušnosť s vylúčením prvku násilia, kedy podstatu autoritatívneho vzťahu vždy tvorí hierarchická štruktúra, ktorá je účastníkmi uznaná a presne vymedzená.

Príčiny krízy autority v súčasnom západnom svete

V súčasnosti si stále častejšie v rôznych situáciách, vo verejnom aj v súkromnom živote uvedomujeme, že autorita sa vo všetkých sférach života oslabuje. Známa politologička a filozofka 20. storočia H. Arendtová sa pokúsila vo svojej eseji „Čo je autorita“ odhaliť príčiny krízy autority v modernej spoločnosti. Upozorňuje, že od počiatku minulého storočia dochádza k miznutiu všetkých tradičných autorít a konštatuje, že súčasná spoločnosť autoritu nielen neuznáva, ale ani ju nepozná. Kríza autority je podľa nej priamo spojená s krízou tradícií a náboženstva v modernom svete. V triáde základných pilierov spoločnosti, ktoré tvorí práve tradícia, náboženstvo a autorita, je autorita posledným piliérom, ktorý dáva svetu stálosť. Jej pád znamená, že sa „čokoľvek môže stať čímkoľvek iným“, svet už nie je bezpečným miestom k životu a neustále sa mení. Za veľmi závažné považuje, že sa autorita vytratila nielen z politickej sféry, ale tento fenomén sa rozšíril aj do oblasti výchovy a vzdelávania detí, že boli sproblematizované v minulosti jasne hierarchicky vymedzené a na autorite založené vzťahy medzi rodičom a dieťaťom, učiteľom a žiakom (Arendtová, 1994).

Vznik a fungovanie autority predpokladá určitú sociálnu homogenitu − interiorizáciu spoločenských noriem, hodnôt, cieľov, ideálov, kompetencií, vedomostí prevažujúcou časťou jedincov, ktorí sú súčasťou skupín. Čím je sociálne prostredie heterogénnejšie, tým menšia je pravdepodobnosť vzniku a existencie autority prijímanej všetkými. S rastom heterogenity, diskontinuity a sociálnej dynamiky v spoločnosti rastie erózia autority a jej pluralizácia − rozpad na viac autorít platných len pre niektorých (Sak, 2005). Pre súčasné pluralitné, multikultúrne spoločenstvá západného sveta je heterogenita typickým znakom.