Prvé dni dieťaťa v materskej škole

Vstup dieťaťa do materskej školy je jeho prvým krokom do širšieho sociálneho prostredia. Rodina je charakterizovaná úzkymi sociálnymi väzbami, ale inštitucionálne prostredie materskej školy je miesto, v ktorom sa dieťa naučí komunikovať, spolupracovať a fungovať v spoločnosti rovesníkov. Vstup dieťaťa do materskej školy prináša so sebou množstvo životných zmien, s ktorými sa musí vyrovnať. Materská škola je jednou z prvých inštitúcií, na ktoré sa dieťa adaptuje. Adaptácia je vo všeobecnosti definovaná Hartlom a Hartlovou (2020) ako proces prispôsobovania sa niečomu. Pri adaptácii na materskú školu sa dieťa prispôsobuje prostrediu materskej školy a súvisiacim zmenám v jeho živote. Podľa Průchu, Walterovej a Mareša (2008) sa jedná o sociálnu adaptáciu, prispôsobenie sa dieťaťa novým sociálnym podmienkam, ktoré so sebou vstup dieťaťa do materskej školy prináša. Viaceré výskumy psychológov potvrdzujú, že práve obdobie predškolského veku má významne determinujúci vplyv na celý ďalší psychický vývin človeka, na jeho psychické zdravie v školskom veku i v dospelosti. Z toho vyplýva, že práve proces adaptácie na materskú školu je veľmi dôležitý. Problémy pri adaptácii nemá len dieťa, ale i jeho rodičia a v neposlednej miere i učiteľky materskej školy.

Dieťa v procese adaptácie

Odlúčenie od rodiny, ktoré dieťa prežíva pri adaptácii na MŠ, je ťažká emočná situácia. Dieťa má v novom sociálnom prostredí strach. Tento vyvoláva separácia od matky, otca, ale aj nové sociálne situácie v triede. Vstup dieťaťa do materskej školy býva v mnohých prípadoch sprevádzaný pocitmi úzkosti. Je treba si uvedomiť, že tieto pocity sú úplne prirodzené.

Zvládnutie vstupu dieťaťa do materskej školy závisí predovšetkým od jeho individuality, prípravy na materskú školu, prístupu učiteliek a rodičov, ale aj od prípravy zo strany rodičov pred nástupom do materskej školy.

Dieťa opúšťa doteraz známe rodinné prostredie plné istoty a bezpečia. Nahrádza ho novým prostredím MŠ, ktoré je pre neho neznáme, preto nepociťuje istotu a bezpečie tak, ako v známom prostredí. Z uvedeného dôvodu je základom adaptácie zbavenie dieťaťa strachu a pomoc pri nadobudnutí istoty v novom sociálnom prostredí. Deti prichádzajúce do materskej školy sú rozdielne. Pochádzajú z rôznych rodín, ale majú aj rozdielnu povahu. Práve odlišnosť povahových vlastností sa v procese adaptácie prejavuje rôznym spôsobom.

Učiteľ materskej školy by mal povahu dieťaťa rešpektovať a tomu prispôsobiť aj svoje postupy počas adaptácie.

Najčastejšie sa podľa Osaďana a Kožík Lehotayovej (2021) učiteľky stretávajú s týmito typmi správania sa u detí počas adaptačného procesu:

DIEŤA S AGRESÍVNYM SPRÁVANÍM, ktoré reaguje na nové okolnosti protestom a prudkými citovými reakciami (krik, kopanie, búchanie do predmetov, detí, či učiteľky a pod.). Dieťa má absenciu sebakontroly. Ak učiteľ materskej školy vidí, že sa dieťa prejavuje agresívne, musí stanoviť jasné pravidlá. Na jeho neadekvátne správanie by mal reagovať pokojne. Je samozrejmé, že musí mať na zreteli bezpečnosť ostatných detí aj samotného agresívneho dieťaťa. Dobre stanovené pravidlá podporujú jeho sebakontrolu a vedú ho k vnútornej zodpovednosti. Vágnerová (2014) dopĺňa, že emočný prejav v podobe zlosti a hnevu sa objavuje u detí pri nástupe do materskej školy, pretože tieto deti ešte nemajú rozvinutú schopnosť ovládať vlastné emócie. Učiteľ dbá aj na dodržiavanie postupnosti vo vykonávaní pravidelne realizovaných opakujúcich sa činností. Pomáha aj určenie a akceptácia osobného priestoru. Každé dieťa v triede ho potrebuje, ale dieťa s týmito prejavmi správania sa zvlášť. Priestor (stolička, skrinka, ležadlo), ktoré patrí iba jemu, u dieťaťa rozvíja istotu, že si svoje veci z domu nájde vo svojom osobnom priestore.

Dieťa preto musí porozumieť tomu, čo sa od neho očakáva. 

PASÍVNE DIEŤA, ktoré nerado spolupracuje, bojí sa spolupracovať s ostatnými deťmi. Odťahuje sa od iných detí, ticho plače, prípadne je zakríknuté a nezapája sa do činností ani do hier. Skúsenosti učiteliek hovoria, že takémuto dieťaťu adaptácia na podmienky materskej školy trvá dlhšie. Učiteľkám sa pri adaptácii takéhoto dieťaťa odporúča podľa Montgomeryovej (2020) akceptovať, že sa dieťa nechce zapájať do spoločných činností a nenútiť ho zapojiť sa do nich. Pozitívne pôsobí, ak dieťaťu vymedzí učiteľka miesto, z ktorého môže v pokoji pozorovať ostatné deti, ich správanie a činnosti. Pozorovanie činností mu navodí postupne pozitívne prežívanie realizovaných činností. Takto dieťa nadobudne istotu. Pocit istoty dieťa nadobudne aj v prípade, ak má učiteľka možnosť venovať sa dieťaťu individuálne, resp. vo dvojici s iným dieťaťom. Takto ľahšie nadviaže priateľské vzťahy. Individuálna práca, práca vo dvojici dáva učiteľovi možnosť chváliť dieťa, pohladiť ho, usmiať sa na neho samostatne.

Aj pasívne dieťa má rado svoj osobný priestor a jeho dodržiavanie a akceptovanie tohto priestoru zo strany ostatných detí a učiteľky mu pomáha navodiť pocit dôvery a istoty.

NENÁROČNÉ A CITOVO VYROVNANÉ DIEŤA