Dôležité kompetencie pre generácie v 21. storočí

Školy 20. storočia

Písať o vyučovaní, ktoré bolo charakteristické pre 20. storočie, o jeho prvkoch, ktoré pretrvávajú vo vyučovacom procese na Slovensku aj dnes, sa dá iba s istou mierou zovšeobecňovania. Neberieme pritom do úvahy individuálne vydarené hodiny, ani excelentných učiteľov, či riaditeľov škôl/školských zariadení. Môžeme však identifikovať spoločné znaky, ktoré poznáme z literatúry, štatistík a článkov zhrnutých napr. v správach iniciatívy Chceme vedieť viac, To dá rozum, Farebné dni, ako aj v publikačnej činnosti autoriek Asociácie Susan Kovalíkovej, alebo ich máme možnosť vnímať z pohľadu žiakov, študentov, členov učiteľského zboru. 

Znaky vyučovania charakteristické pre 20. storočie:

• Orientácia na zapamätanie si a reprodukovanie faktov, napr. kategorizácia zeleniny podľa druhov koreňov, vymenovanie životného cyklu parazitov, či druhov baktérií na biológii, menovanie špecifík austrálskeho pobrežia, názvov nížin Južnej Ameriky na geografii, príp. recitovanie prozaických diel spamäti.
• Sústredenie sa na nižšie úrovne v Bloomovej taxonómii (zapamätanie a pochopenie), namiesto tých vyšších (tvorba, hodnotenie, analyzovanie), čím automaticky uprednostňujeme väčšie množstvo faktov a reálií, namiesto sústredenia sa na praktické informácie, ktoré sú relevantné pre každodenný život.
• Získavanie poznatkov z učebníc a materiálov, ktoré sa sústredia na vysvetľovanie ‒ bez empirickej skúsenosti (ani prezentácie premietané na premietacie plátno či na elektronickú tabuľu neposúvajú toto pasívne získavanie informácií na vyššiu úroveň). Z toho vyplýva pasívne učenie sa, resp. konzumovanie informácií podávané druhou osobou, či čítanie z učebnice.
• Žiaci pracujú v izolácii ‒ v izolácii od predmetu vyučovania (učíme sa o stromoch, zvieratách, o mestskom úrade, koncentračných táboroch medzi štyrmi betónovými stenami), v izolácii jeden od druhého (žiaci často sedia vo dvojiciach a len malé percento vyučovania je určené na interakciu).
• Veľká časť vyučovania je stále orientovaná na učiteľa a frontálne vyučovanie ‒učiteľ má byť stredobodom pozornosti, studnicou informácií, objektom rešpektu, ako aj primárnym sudcom kompetencií a schopností žiaka. To, čo sa na hodine učí, sa týka konkrétneho predmetu, napr. na slovenčine sa učia znalosti o slovenskom jazyku, na dejepise svetové a slovenské dejiny a pod.
• Učitelia, deti, rodičia (a niekedy aj vedenie školy) sú často rozdelení na tri (či štyri) rozličné tábory, medzi ktorými vládne nedôvera, či dešpekt.

Tieto znaky sú čiastočne pochopiteľné. V dobe, keď ešte nemal každý možnosť nosiť internet so sebou vo vrecku, bolo omnoho dôležitejšie vedieť si zapamätať veľké množstvo informácií. Druhou alternatívou bolo vyhľadávanie daných informácií v tlačive. Tieto schopnosti sa najefektívnejšie trénujú memorovaním veľkých kvantít dát (mien, dátumov, princípov) a vyhľadávaním a prijímaním informácií z učebníc a neskôr z kníh, katalógov, zborníkov a zložiek. Frontálna výučba a sústredenie na osobu pedagóga, bezvýhradný rešpekt voči vedeniu školy a schopnosť nasledovať pravidlá bez kladenia otázok žiakov vynikajúco pripravuje na hierarchický spoločenský systém, ktorý sa prejavuje aj na pracovisku vo forme pozícií manažérov, vyšších manažérov a riaditeľov. Repetitívnosť celého procesu zároveň pripravuje na repetitívnu prácu, či už sa jedná o prikladanie súčiastky do komponentov áut na výrobnom páse vo fabrike na automobily, skenovanie čiarových kódov a obsluhu pultov s potravinami v obchode, kopírovanie dát z tabuľky A do tabuľky B v Exceli nadnárodnej korporácii, či predaj produktov cez telefón.

Rozvoj agilného fungovania organizácie

Hierarchickej štruktúre organizácií ešte neodzvonilo. Ako sa však dá predpokladať, doba sa mení. Dnes už má každý možnosť nosiť vo vrecku akumulované vedomo