Koncepcia pragmatickej pedagogiky

Teoretickým základom projektovej metódy boli pedagogické idey amerického filozofa a pragmatika Johna Deweyeho, ktorý sa opieral o humanistický prístup v pedagogike a predpokladal, že dieťa a jeho záujmy sú stredobodom pozornosti vzdelávacieho procesu. Tvrdil, že nie program, ale dieťa musí určovať ako kvalitu, tak aj kvantitu vzdelávania. Podľa neho je vzdelávací proces rekonštrukciou osobnej skúsenosti dieťaťa a úloha pedagóga spočíva v tom, aby dieťa získalo takú skúsenosť, po ktorej môže byť dopyt v jeho ďalšom živote.

Definícia pojmu a historické súvislosti

Pojem pragmatizmus pochádza z gréckeho slova „prágma“, čo znamená konanie, udalosť. V Slovníku cudzích slov sa pragmatizmus (Šaling, Šalingová, Maníková, 2002) definuje ako filozofický smer, podľa ktorého sa pravdivosť pojmov preveruje praktickou účelnosťou a užitočnosťou.

Tvorcovia tohto pojmu za svojich predchodcov pokladajú:

• gréckych scholastikov,
• francúzskeho vedátora Fransua Bacona,
• nemeckého filozofa Arthura Schopenhauera,
• anglického filozofa19. storočia Johna Stuarta Milla,
• britského prírodovedca Charlesa Roberta Darwina,
• predstaviteľa nemeckej klasickej filozofie Emanuela Kanta.

Pragmatizmus možno považovať aj za americkú verziu filozofie života (Višňovský, Mihina, 1998). Nehovorí, netvrdí, čo pravda je, ale hovorí len to, ako k nej môžeme dospieť. Pragmatisti boli presvedčení, že výchova je pre spoločnosť dôležitá a snažili sa ju dôrazne presadzovať. Pragmatizmus veľmi aktívne reaguje na vznikajúce podmienky v spoločnosti. Koncom 19. storočia dochádza v Spojených štátoch amerických k rýchlemu vedeckému a technickému pokroku, rozvíja sa hospodárstvo, mení sa kultúra a spoločnosť. Toto prostredie je priaznivé pre nové spôsoby myslenia a celkovo i pre pragmatizmus. Menia sa základné predstavy, ba aj dogmy o svete i o znalostiach sveta (Hlavinka, 2008). Amerika sa spamätáva z Občianskej vojny (1861 – 1865), pričom hlavnou hybnou silou tejto obnovy je priemysel, podporovaný novými technickými vynálezmi, napríklad T. A. Edisona.

Pre pomenovanie obdobia vzniku a vývoja pragmatickej filozofie historici prevzali názov „Zlatý vek“.

Wiliam James a cesta pragmatizmu do Európy

Pragmatizmus do Európy priniesol predovšetkým William James, ktorý v roku 1907 vydáva slávne dielo „Pragmatizmus“. Ako pravdivé sa osvedčuje to, čo nám pomáha sa dobre vyrovnať s nárokmi, ktoré na nás kladie životná skutočnosť. James píše, že každý človek by si mal slobodne vybrať z množstva rovnocenných právd. Pre to akú pravdu budeme zdieľať, je dôležitá predovšetkým naša skúsenosť. Záleží len na našom rozhodnutí (James, 2003). Podľa Jamesa pojem pragmatizmus po prvýkrát použil Charles Sanders Peirce v roku 1878. Tvrdil, že pokiaľ chceme poznať význam nejakej myšlienky, musíme určiť, aké správanie má vyvolať. Len také správanie má pre nás význam. Ide o potencionálny rozdiel v praxi. Poznanie týchto dôsledkov ovplyvní poznanie predmetov (James, 2003).

Neexistujú dvaja rovnakí identickí ľudia, ani dve rovnaké udalosti, ktoré sa k nim vzťahujú, neexistuje preto ani jedna pre všetkých určujúca pravda.

John Dewey a skúsenosti ako dôležité kritérium pre prax

Ako sa menilo poňatie skúsenosti v dejinách, menilo sa aj poňatie výchovy. Za kolísku pragmatickej pedagogiky a výchovy sú považované Spojené štáty americké a hlavným predstaviteľom spomínaného pedagogického prúdu je americký pragmatický filozof a najvýznamnejší americký pedagóg 20. storočia John Dewey (1859 ‒ 1952). Základným textom pragmatickej pedagogiky je Deweyov najznámejší filozofický a pedagogický spis „Demokracia a výchova“. Za obdobie vzniku pragmatickej pedagogiky sú považované roky pôsobenia Johna Deweya na univerzite v Chicagu v rokoch 1894 a 1905. Mimoriadne úspešné obdobie John Dewey zažil počas svojho učiteľského pôsobenia na Kolumbijskej univerzite v New Yorku (1916), kde napísal a vydal svoje najvýznamnejšie pedagogické diela. V nich vytvoril celý systém