Vplyv konfliktu v rodine na správanie žiaka v škole

Poznatky mediátora,  rodičov, pedagogických a odborných zamestnancov školy o prežívaní rozchodu rodičov v jednotlivých vývinových etapách dieťaťa sú dôležité pre hľadanie najlepšieho porozchodového modelu úpravy styku s dieťaťom, ale aj pre pochopenie správania sa žiaka v školskom prostredí v procese rozpadu rodiny. Pozrime sa bližšie na pocity dieťaťa, ktorého rodina si prechádza krízou s ohľadom na jeho vek.

Batoľa ‒ od 1 do 3 rokov

Dieťa získava najdôležitejšie základy pre budúcnosť počas prvých troch rokov jeho života. Je to veľmi dôležité obdobie, kedy si dieťaťa začína formovať postoj k dobru a zlu. Začína prejavovať súcit k iným osobám, k hračkám. U batoliat sa objavujú pozitívne a negatívne reakcie a strach u dieťaťa môže vyvolať aj krik, hádka a náhla zmena situácie. Končeková (2014) hovorí, že batoľa je aktívne zamerané na dospelých, vyhľadáva ich prítomnosť a k dospelým si vytvára veľmi intenzívne citové väzby. V tomto veku má dieťa silný citový vzťah k matke, k otcovi, prípadne k starým rodičom a bezvýhradne im dôveruje. Pri odlúčení niektorej z blízkych osôb nastáva u dieťaťa separačná úzkosť.

Končeková ďalej hovorí o troch fázach separačnej úzkosti:

1. fáza protestu – dieťa plače, očakáva že matka alebo otec príde tak ako vtedy, keď si o svoju potrebu žiadalo plačom,
2. fáza zúfalstva – dieťa stráca nádej, že sa rodič objaví a stiahne sa do seba,
3. fáza odpútania sa od rodiča – dieťa postupne potláča city k rodičovi, ktorý odišiel a je schopné sa pripútať k inej dospelej osobe, ktorá je nablízku.

Španhelová (2010) odporúča, aby sme deti sledovali pri hre. Nepokojný spánok, zlosť a vzdor u detí sú tiež signálom, že sa s nimi niečo deje. Úloha otca a matky má pre dieťa v tomto veku veľký význam. Kým matka u dieťaťa rozvíja jeho osobnosť pomocou emocionálneho dialógu, otec podnecuje u dieťaťa záujem o okolitý svet.

Predškolský vek ‒ od 3 do 6 rokov

Deti v predškolskom veku reagujú na problémy v rodine veľmi citlivo. Záleží od temperamentu dieťaťa, či sa bude hnevať, alebo bude veľmi smutné. V tomto období sa dieťa formuje ako osobnosť, individualita s vlastnými potrebami a sebauvedomovaním. Ustaľujú sa uňho a vyhraňujú už konkrétne vlastnosti osobnosti, charakter, temperament a záujmy. Dieťa dokáže odlišovať niekoľko základných emócii, snaží sa identifikovať s jedným z rodičov, ktorému prikladá „menšie zlo“. Na druhej strane je aj „ochrancom“ toho rodiča, ktorému sa ubližuje.Dieťa je v tomto veku ovplyvnené rodičom, blízkou osobou, má veľkú fantáziu a nedokáže vyhodnotiť informácie. Treba sa s dieťaťom rozprávať a uisťovať ho o tom, že ho rodičia ľúbia. Deti sú značne neisté. Keď už boli svedkom odchodu jedného rodiča, oprávnene sa obávajú, že by ich mohol opustiť aj druhý rodič.

Mladší školský vek ‒ od 6 do 8 rokov

Primárna reakcia detí na problémy v tomto veku sa prejavuje smútkom a plačlivosťou. Teyber (2007) porovnáva dokonca reakcie deti na rozvod z pohľadu pohlavia. Chlapci trpia viac ako dievčatá. Túžia po rodičovi, ktorý odišiel. Chlapcom veľmi chýba otec, prežívajú pocit odmietnutia rodičom. Majú zníženú sebaúctu, objavujú sa depresie, prudké zhoršenie prospechu. Deti sa všemožne snažia zabrániť rodičom, aby sa rozišli. Dôležité a náročné obdobie pre dieťa v tomto veku je prechod z materskej školy do základnej školy. Deti majú nové školské povinnosti, musia sa začleniť do nového kolektívu, pribudnú im povinnosti vo forme krúžku. Ak sa rodičia rozídu a uvažujú nad úpravou styku s dieťaťom, ktoré nastúpilo do školy, mali by zvážiť, aký to bude mať dopad na dieťa. Ak by sa k tomu pridali ešte aj dve domácnosti, mohlo by to spôsobiť veľkú emocionálnu a psychickú záťaž pre dieťa. Striedavá starostlivosť v prvom školskom roku, kým sa dieťaťa adaptuje na školu, nie je úplne najvhodnejším riešením.

Dieťa sa musí zároveň adaptovať na novú domácnosť a keď v domácnosti žije rodič aj s partnerom alebo aj inými členmi, je náročné preň nájsť si svoje miesto. Zaujímavé je, že učiteľ je pre dieťaťa v tomto období väčšou autoritou ako rodičia. Vzťah dieťaťa je vo vzťahu k rodičovi stále veľmi silný. Pociťuje lásku, úctu a rešpekt. Stotožňuje sa s nimi. Chce byť ako oni, pracovať v rovnakom zamestnaní a pripisuje si rovnaké vlastnosti, aké majú jeho rodičia. Podľa Vágnerovej (2014, str. 160) rola otca nadobúda väčší význam. Otec je modelom mužskej roly ako pre chlapcov tak aj pre dievčatá. Rozpad rodiny v tomto období predstavuje pre nich záťaž aj v tom, že strácajú pocit bezpečia a istoty z rodinného prostredia. Deti sú dezorientované a nevedia, komu majú veriť. Zhoršujú sa vzťahy aj s partnermi rodičov. Dieťa zažíva zmätok v duši.

Starší školský vek ‒ od 9 do 12 rokov ‒ obdobie „triezveho realizmu“

Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa obdobie malej puberty vyznačuje hnevom a zlosťou, ktorý sa prejavuje navonok voči svojmu okoliu. Prevládajú negatívne emócie nad pozitívnymi. Intenzívne vo vnútri však dieťaťa prežíva hlboký smútok, strach a cíti sa osamelé a nemilované. Typickým pocitom je pocit bezmocnosti. Dieťa má problém aj so svojimi rovesníkmi a prichádza s nimi do konfliktov.Potrebuje poznať fakty, pravdu a všetko mať vysvetlené. Veľmi reálne vníma, čo sa v rodine deje. Sprievodnými prejavmi tohto obdobia sú vety: „Ste hrozní, nenávidím vás“. Hnevajú sa na rodičov, že sa rozchádzajú, najmä na toho, kto dal podnet k rozchodu. Dieťa sa aktívne zapája do deštruktívnych konfliktov rodičov. Odmieta tráviť čas s rodičom, ktorý odišiel. Hnev a obavy sa miešajú so smútkom. Smúti za rodičom, ktorý odišiel a objavujú sa zvýšené somatické problémy – bolesti hlavy, brucha (Tragalová, D. 2016). Rodičia by si mali uvedomiť, že problémy s rozpadom vzťahu sú ich problémom a nemali by svoje deti oberať o detstvo. Deti sú už dostatočné zrelé nato, aby sa dokázali vcítiť do pocitov dospelých. Snažia sa chovať ako dospelí ľudia a vyriešiť za rodičov ich problémy, a to predsa nie je ich úloha.

Dospievanie ‒ od 13 do 18 rokov

Štatistický v tomto veku detí sa rodičia rozvádzajú najmenej. Pubertálny vek je obdobím hľadania samého seba, dospievajúci sú citovo nestabilní. Rozpad rodiny v období puberty deti vnímajú ako zradu rodičov. Najväčšie obavy majú z vlastnej budúcnosti. Dištancujú sa od problémov rodičov, alebo rýchle dospievajú, preberajú role odídeného rodiča. Reakcie adolescentov sa veľmi líšia. Práve orientácia a zameranie sa na seba samého im pomáha zvládať rozchod rodičov ľahšie. Deti sa snažia tráviť doma čo najmenej času.  V puberte častejšie vyhľadávajú rovesnícke skupiny a tie vždy nemusia byť len pozitívne. Konflikty v rodine tak dieťa môže riešiť delikventným správaním.Končeková (2014) v období dospievania hodnotí vzťah pubescentov a dospelých ako vzťah napodobňovania dospelých. Dospievajúce deti sa stavajú voči dospelým ako k rovnocenným partnerom či súperom. Snažia sa o nezávislosť a odmietajú plniť povinnosti a bezvýhradne rešpektovať príkazy dospelých. Poznajú aj svoje práva a snažia sa ich všemožne uplatniť. Dospievajúcim deťom nevyhovuje, že sa rodičia snažia rozhodovať za nich, s kým budú tráviť svoj voľný čas. Preto pri starších deťoch, ak rodičia dokážu aspoň minimálne komunikovať, navrhujeme rodičom v mediácii neupravovať striktne plán stretávania sa rodičov s dieťaťom. Dospievajúce deti si žiadajú slobodu rozhodovania o svojom čase, o tom, s kým sa budú stretávať. Keď prenesieme zodpovednosť na deti, aby dovolili rodičom tráviť toľko času s deťmi, ako budú chcieť, vzťah prerastie do roviny väčšej dôvery.

Dôležité je, aby rodičia aj naďalej zastávali rovnaký štýl výchovy a informovali sa navzájom o výchovných problémoch detí a spoločne rozhodovali o najdôležitejších otázkach týkajúcich sa spoločných deti.

Postoj rodičov k ich dospievajúcim deťom je častokrát skreslený. Vnímajú ich stále ako malé deti. Z toho potom plynú rôzne výchovne problémy, o ktorých sa rodičia snažia porozprávať s deťmi občas aj v mediácii. Rodičom odporúčame prečítať si literatúru o vývinovej psychológii, aby lepšie poznali, ako sa dieťa postupne mení a vyvíja. Dokážu tak lepšie pochopiť zmeny v správaní dieťaťa aj v bežnej rodine, kde nie je konflikt rodičov. Konflikt rodičov a detí najčastejšie pramení z rozdielnych názorov a netolerancie rodičov voči záujmom detí.

Rozdiely v prežívaní konfliktu v rodine v závislosti na pohlaví dieťaťa

Na Slovensku platí, že súd zveruje dieťa vo väčšine prípadov do starostlivosti matke. Dohodou rodičov o výkone rodičovských práv a povinností zväčša dochádza k dohode rodičov o tom, že deti budú žiť prevažne v domácnosti matky. Aj keď existujú organizácie podporujúce otcov a ich práva, treba si priznať, že slovenskí otcovia striedavú starostlivosť o dieťa odmietajú. Či už je to dôsledok ich pracovnej zaneprázdnenosti, založenia si novej rodiny, neochoty starať sa o dieťa v plnom rozsahu alebo iného dôvodu, výskumy ukazujú, že absencia otca v rodine má výraznejší dopad na chlapcov ako na dievčatá.

Teyber (2007) dopady zhrnul nasledovne:

• chlapci žijúci s matkou samoživiteľkou majú viac problémov s adaptáciou než dievčatá v rovnakom type rodiny,
• chlapci sú viac odkázaní na pomoc rodičov a v budúcnosti sú viac agresívni a neposlušnejší,
• chlapci majú viac problémov so správaním a v škole majú horšie výsledky a horšie vychádzajú so spolužiakmi,
• odchodom otca z rodiny chlapec stráca osobu muža, s ktorou sa stotožňuje a súčasne prichádza o dôležitý zdroj disciplíny, matka sa tak v zložitej situácii viac hnevá na chlapcov,
• konflikt dievčat s matkou nastáva v čase dospievania, najmä v súvislosti s milostnými vzťahmi, absencia otca alebo väčšej angažovanosti na výchove dcéry vedie k tomu, že dievčatá častejšie vstupujú do manželstva už po dovŕšení plnoletosti,
• dievčatá sa však častejšie horšie prispôsobujú novému „otcovi“ v rodine oproti chlapcom, ktorí skôr uvítajú mužský vzor v rodine.

K dobrej adaptácii detí na novú porozchodovú situáciu prispieva, keď obaja rodičia citovo podporujú svoje deti a ubezpečujú ich o svojej láske. Nezaťahujú deti do svojich konfliktov a po rozchode sa naďalej spolupodieľajú na ich výchove a konštruktívne spolu komunikujú o potrebách detí.

Dieťa a konflikt lojality

Keď rodičia prvýkrát počujú slovo rozchod, zostanú veľmi prekvapení. Snažia sa tomu neprikladať význam. Odmietajú skutočnosť, že práve ich rodina nemá budúcnosť. Veď predsa hádky sú v každej rodine, napriek tomu sa na problémy nedokážu pozerať racionálne. Telesne tento moment odborníci porovnávajú s fyzickou bolesťou. Jelenová, Ocisková a Praško (2015) vo svojej štúdii popisujú pocity, akoby nám z vnútra malo roztrhať hrudník, silné zovieranie žalúdka, hlboké vzdychanie, ochabovanie svalstva, pocit prázdnoty a pod. My tomu hovoríme, že nás bolí srdce, a to doslova. Žiaľ, takmer vo všetkých vysoko sporových rodinných konfliktoch sa rodičia zaoberajú výlučne sebou a orientujú sa na partnera v konflikte. Kým predtým sa všetko „točilo“ okolo detí, v konflikte už rodičia vôbec nezohľadňujú potreby svojich detí. Nesnažia sa ich od konfliktu ochrániť, ale často deti do konfliktu zapájajú. Nútia ich zaujať pozíciu voči jednému z rodičov. Pre deti sú už samotné hádky, ktorým veľakrát nerozumejú, veľkým utrpením. Prežívajú tzv. konflikt lojality. Stoja pred rozhodnutím vybrať si jedného z rodičov, napriek tomu, že ich milujú oboch. Odvahou vybrať si, eliminujú strach zo straty toho rodiča, ktorý ich núti k výberu.

Pre deti celé toto obdobie je veľmi traumatizujúce. Prežívajú strach zo straty, smútok, pocit ohrozenia, hnev, ale aj hanbu pred kamarátmi, či pocit menejcennosti. Neraz obviňujú samých seba za rozpad rodiny. Deti vravia, že v tomto období mali pocit, akoby o ich problémoch vedel celý svet.

Konflikt lojality radíme medzi intrapersonálne konflikty spojené s vnútorným prežívaním konfliktu. Tento konflikt spôsobuje nielen dieťaťu, ale aj rodičom vážne problémy.

Manipulácia s názorom dieťaťa

Vždy sa dieťa dostáva do konfliktu lojality, ak si má vybrať, ktorý z rodičov je „lepším“ rodičom. Môže dať prednosť rodičovi, ktorý si ho dokáže lepšie „kúpiť“ tým, že mu bude tolerovať jeho nevhodné správanie, nebude striktne dbať na plnení povinnosti, či nadmieru ho materiálne podporovať. Iné dieťa môže uprednostniť rodiča, ktorý potrebuje ochranu a z pocitu viny, aby mu neublížilo, sa nechá citovo vydierať. Môže nastať aj ten najhorší variant manipulácie s názorom dieťaťa v teórii a medzi psychológmi označovaný ako syndróm zavrhnutého rodiča. Neustálym presvedčovaním, vytrvalým očierňovaním jedného rodiča a idealizovaním toho druhého môže dôjsť k trvalému poškodeniu psychického vývoja dieťaťa. Výpoveď takého dieťaťa je veľmi racionálna a emocionálne veľmi presvedčivá, aj keď je dieťa veľmi malé. Násilie páchané na deťoch je definované najmä ako týranie, sexuálne zneužívanie a zanedbávanie. Podľa nášho názoru o násilí páchanom na dieťati možno hovoriť aj v prípadoch, ak je dieťa vystavované psychickému nátlaku rodičov, konfliktu lojality a zámerne alebo z ľahostajnosti voči duševnému vývoju dieťaťa ho vystavujeme pasívnemu násiliu páchanému na jednom z rodičovi. Dieťa je neraz svedkom hádok, fyzických útokov a nadávok, čo ho v konečnom dôsledku ohrozuje nielen na jeho zdravom vývoji, ale aj na mravnej výchove.

Vytvorenie multidisciplinárnej siete odborníkov na podporu rodiny, ktorá nedokáže sama riešiť vzniknutú krízu v rodine, si vyžadujú ochotu spolupráce všetkých možných pomáhajúcich profesii.

Ako môže škola pomôcť žiakovi v čase rodinnej krízy?

1. Informovanie na rodičovských združeniach o potrebe oboznámiť triedneho učiteľa rodičmi so skutočnosťou, že sa rodina rozpadá.
2. Individuálne rozhovory s rodičmi, ak učiteľ odpozoruje zmeny v správaní dieťaťa.
3. Poskytnutie individuálneho poradenstva deťom prostredníctvom školského psychológa alebo výchovného poradcu.
4. Využívanie rovesníckych programov zameraných na nácvik a zvládanie záťažových situácii, riešenie konfliktu a rozvoj empatie.
5. Poskytovať prednášky zamerané na rodinu pre rodičov, ktoré slúžia k odovzdávaniu informácii o možnosti riešiť situáciu v rodine.
6. Odporúčanie mediácie ako odbornej metódy riešenia konfliktov, ale aj ako metódy pre mimosúdne riešenie sporov – slušný rozvod, rozchod.

Pedagogický, ale aj odborný zamestnanec je ten, kto prichádza do kontaktu so žiakmi denne. Mal mať dostatočné znalosti o vývinových štádiách detí a byť vždy pozorný k zmenám v správaní sa jeho žiakov, pretože neraz to môže byť signál, že dieťaťa prežíva ťažké obdobie a neraz sa obáva zdôveriť najbližším so svojimi pocitmi. Pochopenie správania dieťaťa v školskom prostredí v čase rozpadu rodiny, krízy v rodine je kľúčové pre vhodné a citlivé pôsobenie pedagogického zamestnanca a odborného zamestnanca aj vo výchovno-vzdelávacom procese.