Mediálna gramotnosť ako základná zručnosť v digitálnej spoločnosti

Podľa najnovšej správyMedia Literacy Index 2019 (Index mediálnej gramotnosti), ktorú každoročne vydáva medzinárodný Inštitút otvorenej spoločnosti v Sofii, je Slovensko zo skúmaných 35 európskych krajín na 23. mieste. Krajiny na prvých priečkach (Fínsko, Dánsko, Holandsko, Švédsko a Estónsko) sú najviac odolné voči dezinformáciám, falošným správam, konšpiračným teóriám, ktoré sú zodpovedné za polarizáciu spoločnosti, šírenie nenávisti a nedôveru voči verejným inštitúciám, majú najlepšie vzdelávacie systémy, vysokú mieru slobody médií a vysokú dôveru medzi ľuďmi. Najmenší potenciál odolnosti voči šíreniu dezinformácií a ich účinku majú krajiny juhovýchodnej Európy (Severné Macedónsko, Turecko, Albánsko). Dôvodom sú problémy so slobodou médií a nižšou úrovňou vzdelávania.

Porovnanie indexov z predchádzajúcich období (2017, 2018) ukazuje, že k najvýraznejšiemu zhoršeniu mediálnej gramotnosti došlo v krajinách strednej a východnej Európy – v Českej republike , na Slovensku a v Poľsku.

Podľa autorov výskumnej správy je kľúčom k úspechu úroveň vzdelávania, budovanie a zvyšovanie digitálnej gramotnosti jedincov prostredníctvom nových médií a informačných technológií. Nevyhnutnosťou je okrem digitálnej a mediálnej gramotnosti aj zlepšenie spoločenského postavenia mediálnej výchovy[1]. Mediálne zručnosti by mali žiaci získať na hodinách mediálnej výchovy. Prístup k jej zaradeniu do školských osnov je rôzny. Niekde sa zameriavajú viac na tvorbu študentských mediálnych produktov, niekde preferujú skôr analytický prístup zameraný na dešifrovanie mediálnych obsahov a na rozvoj kritického myslenia. Optimálne je u žiakov rozvíjať oba prístupy. V období presunu mnohých médií do on-line priestoru a s rozšírením digitálnych technológií sa presadzuje aj teleologický prístup.

Mediálna výchova vo svete

Vo svete je mediálna výchova väčšinou integrovaná do povinných predmetov (najmä materinského jazyka), psychológie, dejepisu, sociológie, dejín umenia a pod. Podľa mediálnych odborníkov vysokú úroveň mediálnej výchovy má najmä Kanada, Británia a Austrália. V poslednom desaťročí výrazný úspech v mediálnej gramotnosti zaznamenalo Fínsko.

Kolískou mediálnej výchovy sú USA. Mediálna výchova tam bola do školskej výučby prvýkrát integrovaná v polovici 60-rokov 20. storočia. Jej zaradenie si žiadali najmä rodičia detí. Školáci mali veľký problém rozlíšiť v televíznom vysielaní spravodajskú a reklamnú informáciu. Domnievali sa, že obe sú rovnako dôležité. V USA neexistuje jednotná vzdelávacia politika, a tak sú systém a kvalita vzdelávania rozdielne. Do výučby mediálnej výchovy sa v USA zapája cez rôzne projekty a programy vyše 250 mimovládnych organizácií.

Kanada patrí k najúspešnejším krajinám vo výučbe mediálnej výchovy. V 90-tych rokoch 20. storočia bola v Kanade kurikulárna reforma, ktorá významne ovplyvnila aj mediálne vzdelávanie. Mediálna výchova sa učí prierezovo, resp. je súčasťou predmetu anglický jazyk. Hlavným cieľom je rozvíjanie kritického myslenia a rozvoj aktívneho občianstva.

V Austrálii je mediálna výchovasúčasťou učebných osnov od 90-tych rokov 20. storočia. Austrálčania ju vnímajú predovšetkým ako nástroj kultúrnej ochrany pred prílišnou amerikanizáciou. Na stredných školách sa učí predmet media studies (mediálne štúdiá). Mediálna výchova je súčasťou spoločenských vied, angličtiny a ďalších predmetov.

Prvé zmienky o mediálnej gramotnosti vo Veľkej Británii sa objavujú v 80. rokoch 20. storočia, mediálna výchova bola súčasťou výučby materinského anglického jazyka. Od roku 2007 sa vďaka novému stredoškolskému kurikulu stáva samostatným predmetom. Jej cieľom je výchova kritickejších, náročnejších a aktívnejších konzumentov mediálnych obsahov. V Spojenom kráľovstve sa pri výučbe mediálnej výchovy využívajú kriticko-analytický prístup aj koncept leasing-by-doing. Britským školám v rozvoji mediálnej výchovy pomáha najmä verejnoprávna britská vysielacia spoločnosť BBC. BBC najnovšie pripravuje v spolupráci s americkou herečkou Angelinou Jolie reláciu My World, ktorá má pomôcť dospievajúcim s orientáciou vo svetovom dianí a s odhaľovaním dezinformácií a mediálnych manipulácií.

„Vidíme istú medzeru v ponuke pre mladých ľudí, ktorí chcú porozumieť tomu, ako vzniká spravodajstvo a aké hodnoty sú v jeho pozadí. Potrebujú nástroje na rozlíšenie skutočného od falošného na internete a aj schopnosť kriticky premýšľať o informáciách z rôznych zdrojov. Rozvíjať tieto zručnosti je cieľom relácie My World“, uviedol riaditeľ BBC World Service Group Jamie Angus.

Príklad: DeepFake video je výsledok najnovšej technológie, ktorá vychádza zo spracovania dát neurónovými sieťami a možno ju používať na zámenu tvárí. Pri DeepFake videách nedokážete rozoznať, že tváre nie sú pravé. Najskôr sa technológia uplatnila v pornopriemysle. Neskôr sa cieľom deepfake videí stali svetoví politici, známe osobnosti a celebrity. Videá môžu byť zábavné, ale aj mimoriadne nebezpečné, ak by ich niekto úmyselne zneužil na šírenie nepravdivých správ. Britská vysielacia spoločnosť BBC v relácii My World pre teenagerov sa venuje tejto nielen zábavnej, ale i potenciálne nebezpečnej technológii.

Mediálna výchova na Slovensku

Mediálna výchova na Slovensku je súčasťou celoživotného vzdelávania a cieľovou skupinou sú všetky vekové skupiny populácie. ŠPÚ definuje hlavné ciele mediálnej výchovy nasledovne: Cieľom mediálnej výchovy ako prierezovej témy je umožniť žiakom, aby si osvojili stratégie kompetentného zaobchádzania s rôznymi druhmi médií a ich produktmi a súčasne rozvinúť u žiakov spôsobilosť - mediálnu kompetenciu, t. j. zmysluplne, kriticky a selektívne využívať médiá a ich produkty, čo znamená, viesť žiakov k tomu, aby lepšie poznali a chápali pravidlá fungovania „mediálneho sveta“, zmysluplne sa v ňom orientovali a selektovane využívali médiá a ich produkty podľa toho, ako kvalitne plnia svoje funkcie, najmä výchovno-vzdelávaciu, vychovať žiakov ako občanov schopných vytvoriť si vlastný názor na základe prijímaných informácií, formovať schopnosť detí a mládeže kriticky posudzovať mediálne šírené posolstvá, objavovať v nich to hodnotné, pozitívne formujúce ich osobnostný a profesijný rast, ale tiež ich schopnosť uvedomovať si negatívne mediálne vplyvy na svoju osobnosť a snažiť sa ich zodpovedným prístupom eliminovať.[2]

Posilnenie mediálnej výchovy na stredných školách

Mediálna výchova je u nás prierezovou témou, aj keď sa vzhľadom na úroveň mediálnej gramotnosti ozývajú hlasy, aby sa vyučovala ako samostatný voliteľný predmet najmä vo vyšších ročníkoch základnej školy a na stredných školách z niekoľkých dôvodov:

• Mladá, dospievajúca generácia je technologicky zdatná. Nemá ale dostatočné vedomosti o tom, ako sa tvoria a upravujú mediálne obsahy, ako fungujú mediálne spoločnosti, kto vlastní médiá, ako dochádza k mediálnym manipuláciám, nedokáže rozlíšiť komerčný obsah od spravodajského obsahu. Veľa stredoškolákov nevie, že máme duálny systém televízneho a rozhlasového vysielania, ktoré médiá sú verejnoprávne a ktoré súkromné.
• Stredoškoláci nevedia odhaliť mediálne manipulácie a konšpiračné teórie.
• Žiaci gymnázií (SŠ) nepoznajú pravidlá, ktoré má novinár dodržiavať a práva, ktoré si môžu uplatňovať voči médiám, napr. právo na odpoveď, opravu, ochranu osobnosti a pod.
• Generácia mladých ľudí na stredných školách je jedným z najzraniteľnejších terčov extrémistov.

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach stanovuje niektoré obmedzenia slobody prejavu: „Akákoľvek národná, rasová alebo náboženská nenávisť, ktorá predstavuje podnecovanie k diskriminácii, nepriateľstvu alebo násiliu, musí byť zakázaná zákonom.“[4]

Podľa zistení Štátnej školskej inšpekcie (ďalej len „ŠŠI“) výsledky monitoringu žiakov 8. ročníka ZŠ o prejavoch šírenia a propagácie extrémizmu v prostredí školy alebo triedy nedopadli dobre. V Správe ŠŠI sa konštatuje, že jedným z dôvodov, prečo sa mladí ľudia môžu stať extrémistami a prečo sympatizujú s problémovými skupinamije silný negatívny vplyv médií a internetu na mladých ľudí.[7] Na nárast extrémizmu na stredných školách upozorňujú aj sociológovia. Podľa nich má mládež slabé poznatky z histórie a nerozumie nacistickej ideológii - často nevie, čo extrémizmus znamená. Okrem toho týmto spôsobom prejavuje aj rebéliu voči autoritám. Politológovia nebezpečenstvo rastúceho extrémizmu vidia v jeho modifikácii. Nie je už navonok tak agresívny a jednoznačný ako kedysi (Príloha 3 - Prípad Julius Streicher). Jeho predstavitelia vystupujú sofistikovanejšie a zmierlivejšie. Dávajú si pozor, aby konali v medziach zákona a snažia sa presvedčiť svojich sympatizantov, že všetko, čo robia, je pre dobro ľudí. Aj odsúvanie Židov do koncentračných táborov interpretujú ako bežný prevoz.

Príklad: Prípad Julius Streicher – Medzinárodný vojnový tribunal v Norimbergu - Prvýkrát v histórii bol za vojnové zločiny, spáchané prostredníctvom médií, odsúdený Julius Streicher - vydavateľ, majiteľ a editor nacistického týždenníka Stürmer. Vojenský tribunál v Norimbergu ho odsúdil na trest smrti za zločiny proti ľudskosti z dôvodu, že prostredníctvom týždenníka Stürmer 22 rokov nabádal na vraždy a vyhladzovanie Židov v Nemecku i v krajinách, ktoré boli počas 2. svetovej vojny pod kontrolou hitlerovského Nemecka: „Prostredníctvom svojich prejavov a článkov každý týždeň, každý mesiac nakazil nemecké mysle vírusom antisemitizmu a nabádal nemecký národ na aktívne prenasledovanie Židov”[8]. Týždenník Stürmer v r. 1935 vychádzal v náklade okolo 600 tisíc výtlačkov. Väčšina článkov v časopise bola anisemitská. Streicher v nich vyzýval nemeckú verejnosť na bojkot židovských obchodov, bánk a obchodných domov (r. 1933), či na ničenie synagógy (r. 1938). Dôkazovým materiálom na obvinenie zo zločinov proti ľudskosti bolo 23 článkov z obdobia od roku 1938 do roku 1941. Jedným z kľúčových dôkazov bol článok z roku 1938, v ktorom Streicher hovorí o Židoch ako o „hnoji a baktériach”, o tom, že „nie sú ľudské bytosti, ale paraziti, nepriatelia, zločinci a prenášači chorôb, ktorí musia byť zničení v záujme zachovania ľudstva“.[9] Sudcovia v Norimbergu sa zhodli na tom, že „Streicher vo svojich článkoch nabádal na vraždy Židov v čase, keď boli Židia v Európe zabíjaní na najhorší možný spôsob, ktorý jasne poukazuje na prenasledovanie z politických a rasových dôvodov, a takýto čin je podľa Charty tribunálu definovaný ako zločin proti ľudskosti”.[10]

Politický extrémizmus bol jednou z tém aj v nedávnom predvolebnom období. Experti na školskú problematiku odpovedali aj na anketovú otázku, či sú školy zodpovedné za rastúce sympatie mladých ľudí k politickému extrémizmu. Radoslav Plánička, programový manažér z Komenského inštitútu, konštatuje: „Sú spoluzodpovedné za podporu alebo prevenciu. Tým, ako ne/rozvíjajú čítanie s porozumením, kritické myslenie, či mediálnu gramotnosť, ale aj prístupom k menšinám, inakosti, či demokratickým princípom vo svojom každodennom fungovaní. A nepochybne aj tým, či pomáhajú autoritatívne vytvárať poslušných „robotov“ preplnených zbytočnými informáciami, alebo ľudí vedomých si svojich kvalít, s praktickými zručnosťami, schopnosťou komunikovať a kreatívne myslieť. Tí prví zvyknú byť frustrovaní a čakať na „vodcu spasiteľa“, tí druhí majú šancu spoluvytvárať a žiť spokojný život.“[11]

Na hodinách mediálnej výchovy na stredných školách by mali žiaci vedieť kriticky analyzovať mediálne informácie. Je žiadúce, aby sa kritické myslenie stalo súčasťou vzdelávania. Ak však škola nebude kritické myslenie (alebo metódu kritického myslenia) rozvíjať vo všetkých predmetoch, hodina mediálnej výchovy to nezachráni