Možnosti individuálnej úpravy dochádzky žiaka do školy (1.)

Individuálny prístup k žiakovi je mantra pedagogiky. Študenti všetkých učiteľských fakúlt sa o ňom učia, pedagógovia toto slovné spojenie často opakujú. V realite frontálneho vyučovania sme však od uplatňovania individuálneho prístupu ku každému dieťaťu veľmi vzdialení, tak ako sme stále vzdialení od vybudovania inkluzívneho školstva, hoci sme sa k nemu zaviazali medzinárodnou zmluvou už pred dvanástimi rokmi (oznámenie MZV SR č. 317/2010 Z. z.). Inkluzívne vzdelávanie ako rovnoprávna príležitosť pre všetkých žiakov bez ohľadu na ich rozdiely je poslednou novelou školského zákona deklarované, zatiaľ však u nás nefunguje. Realitou je aspoň školská integrácia (začleňovanie odlišných detí do mainstreamových škôl). To sa bez individuálneho prístupu nezaobíde. Jedným z problémov, ktoré sa pritom môžu objaviť, je potreba upraviť školskú dochádzku konkrétneho dieťaťa odlišne od dochádzky ostatných žiakov.

Podľa platného znenia školského zákona má dieťa právo na „inkluzívne vzdelávanie a individuálny prístup rešpektujúci jeho rôzne výchovno-vzdelávacie potreby, schopnosti a možnosti, nadanie a zdravotný stav v rozsahu ustanovenom týmto zákonom“ [§ 144 ods. 1 písm. e) zákona č. 245/2008 Z. z.[1]]. Na iných miestach zákon o individuálnom prístupe nehovorí; prídavné meno „individuálny“ však používa v názve troch rozdielnych, aj keď čiastočne súvisiacich opatrení týkajúcich sa organizácie vzdelávania. Jedná sa o „individuálny vzdelávací program“ (§ 7a), „individuálne vzdelávanie“ (§ 24) a „individuálny učebný plán“ (§ 26). Človeka, ktorý má podľa školského zákona postupovať, toto terminologické (a čiastočne aj vecné) prekrývanie často mýli. Vysvetlíme, čo zákon pod uvedenými slovnými spojeniami myslí a ako tieto organizačné formy vzdelávania uplatniť v súlade s predpismi, ak je pre žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vhodné, aby (úplne alebo čiastočne) nemusel dochádzať do školy.

Neposkytovanie vzdelávania

Až do roku 2000 mohol orgán štátnej správy v školstve (pôvodne národný výbor) dieťa, ktoré pre svoj duševný stav nie je schopné sa vzdelávať, celkom oslobodiť od povinnej školskej dochádzky. Táto možnosť bola v súlade s medzinárodným právom zrušená (vypustená zo zákona) od septembra 2000. V novom školskom zákone z roku 2008 je jednoznačne deklarované: „Nikoho nemožno oslobodiť od plnenia povinnej školskej dochádzky“ (§ 19 ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z.). V rokoch 2000 - 2003 školský zákon možnosť nevzdelávať dieťa nepoznal. Až novela platná od januára 2004 riešila problém dieťaťa, ktoré sa zo závažných zdravotných dôvodov vzdelávať nemohlo. Na základe stanoviska odborného lekára pre deti a dorast bolo možné neposkytovať mu vzdelávanie, ale len do pominutia dôvodov.

Súčasný zákon to ošetruje takto:

• „Žiakovi so zdravotným znevýhodnením, ktorý je oslobodený od povinnosti dochádzať do školy a jeho zdravotný stav mu neumožňuje vzdelávať sa, sa vzdelávanie neposkytuje do pominutia dôvodov, a to na základe písomného odporučenia všeobecného lekára pre deti a dorast a písomného odporučenia zariadenia poradenstva a prevencie“ (§ 19 ods. 5 zákona č. 245/2008 Z. z.).

Oslobodenie od povinnosti dochádzať do školy

Napriek uzákonenej povinnej školskej dochádzke (termín je nepresný, v skutočnosti ide o povinné vzdelávanie) nie každé dieťa a nie vždy môže do školy chodiť. Preto už v minulosti poznal školský zákon oslobodenie od povinnosti dochádzať do školy. Dôvodom pre takéto oslobodenie bol zdravotný stav a oslobodenému žiakovi musel orgán štátnej správy v školstve zabezpečiť takú formu vzdelávania, ktorá mu umožní dosiahnuť rovnaké vzdelanie ako pri školskej dochádzke. Vyhláška o základnej škole stanovila, že škola musí žiakovi poskytnúť vzdelávanie v rozsahu najmenej dvoch hodín týždenne.

Súčasný školský zákon nevymedzuje oslobodenie od povinnosti dochádzať do školy v osobitnom paragrafe, vo viacerých ustanoveniach s ním však počíta. O oslobodení od povinnosti dochádzať do školy rozhoduje riaditeľ podľa zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve.

Táto kompetencia prináleží:

• riaditeľovi základnej školy podľa § 5 ods. 3 písm. c),