Povereníctvo školstva a osvety počas SNP

Ústredným orgánom politického života na povstaleckom území bola Slovenská národná rada (ďalej len „SNR“). Nariadenia SNR a administratívne otázky života na povstaleckom území zabezpečovali povereníctva SNR, ktoré boli vedené príslušnými povereníkmi. Školské otázky pripadli na povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu (ďalej len „povereníctvo školstva“).

Počas celého obdobia SNP stál na jeho čele vysoký predstaviteľ občianskeho odboja a neskôr predseda Demokratickej strany Jozef Lettrich. Na svoje aktivity v rezorte školstva spomínal pri príležitosti 1. výročia SNP v časopise Jednotná škola. Do funkcie ho SNR vymenovala 1. septembra 1944. Spočiatku viedol povereníctvo spolu s Alexandrom Bahurinským, predstaviteľom sociálnodemokratickej ľavice, pričom sa počítalo, že svoje aktivity budú koordinovať. Daný stav vydržal len do 5. septembra. Lettrich sa stal jediným povereníkom, jeho zástupcom sa stal člen komunistického odboja Ondrej Pavlík, ktorého v polovici októbra nahradil iný komunista, ­Ladislav Šimovič.[1]

Chaotické prvé dni povstania sa prepísali aj do diania v školskom rezorte. Lettrich píše ako „Najprv bolo treba nájsť pracovníkov, potom umiestnenie a usporiadať pracovné pomery“. Z  jeho slov sa javí, že tento cieľ sa plnil vcelku úspešne. Hoci Lettrich sám nebol učiteľom, na čele jednotlivých úsekov povereníctva školstva stáli vo väčšine skúsení pedagógovia, resp. aspoň osoby so skúsenosťami z pedagogickej činnosti. Z 80 zamestnancov možno uviesť napríklad prednostu odboru pre stredné školy ^­Petra Vajcíka, či člena poradného zboru prezídia povereníctva Gustáva Pavloviča.[2] Povereníctvo sa nachádzalo v Banskej Bystrici v priestoroch štátnej priemyselnej školy. Veľmi pochvalne sa Lettrich vyjadril na adresu riaditeľa školy Juraja Krajčoviča, ktorý „urobil všetko, aby nový úrad mohol plniť vážne a ťažké poslanie v provizórnom umiestnení“.[3]

Vzhľadom na nemožnosť akéhokoľvek vyučovania sa podľa Lettrichových slov povereníctvo viac zameriavalo na prípravu nového školského programu. Na poradách „vyšiel iniciatívny návrh, predostretý Slovenskej národnej rade, aby bolo vynesené nariadenie o poštátnení škôl všetkých kategórií a stupňov od detských opatrovní a útulní počnúc až po vysoké školy“. Daný návrh bol prijatý nariadením SNR zo 6. septembra 1944. Lettrich vypočítava aj prijímané návrhy ako zákaz koedukácie, obmedzenia v nemeckom a maďarskom menšinovom školstve a pod.[4]

Na území ovládanom povstaleckými orgánmi sa pod taktovkou úradníkov povereníctva školstva urobila presná evidencia školských zamestnancov spolu s čiastočným preverením ich aktivít počas rokov 1938 až 1944. Zároveň sa povereníctvo školstva postaralo „o dosadenie nových vedúcich školských činovníkov“.[5] Hoci sa povereníctvo školstva snažilo o vybavovanie bežnej školskej agendy, jeho činnosť stále bežala v mimoriadnych vojenských pomeroch. Lettrich spomenul ako „Od 6-tej hodiny ráno až do polnoci jeden protiletecký poplach vystriedal druhý. Denne ich bolo i 15-16.“

Bezprostredne pred príchodom nemeckých okupačných vojsk sa činnosť povstaleckého povereníctva školstva uzavrela. Z Banskej Bystrice sa stiahol aj sám Lettrich.[6] V Jednotnej škole si zaspomínal aj prvý z dvoch Lettrichových zástupcov a ideový tvorca socialistického školstva Ondrej Pavlík.[7] Text vznikol dvadsať rokov po skončení druhej svetovej vojny v situácii, kedy komunistická strana disponovala všetkou mocou v štáte. Samotný komunistický režim prechádzal v čase vzniku jeho textu obdobím čiastočnej liberalizácie a  príspevok je preto zaujímavým svedectvom o školstve na povstaleckom území. V úvode Pavlík ozrejmil, že školstvu sa venoval len v obmedzenej miere s ohľadom na pracovné povinnosti v orgánoch Komunistickej strany Slovenska (ďalej „KSS“). Napriek týmto povinnostiam už od 6. septembra zastupoval Lettricha ako povereník školstva. Ten síce rezort formálne viedol, Pavlík však tvrdí že „Všetky dôležitejšie rozhodnutia boli viazané na súhlas obidvoch politických predstaviteľov rezortu“.[8]

V súlade s podstatne starším Lettrichovým vyjadrením Pavlík potvrdil, že text nariadenia SNR o poštátnení školstva vznikol na povereníctve školstva. Keďže sa v školách neučilo, učitelia sa do diania na povstaleckom území zapojili iným spôsobom. Spolu so študentami sa zúčastnili bojov v povstaleckej armáde alebo v partizánskych oddieloch. Vekom starší pedagógovia a učiteľky vykonávali úradné činnosti, pracovali na zásobovaní, v ošetrovniach a podobne. Školské budovy na seba zobrali úlohy ubikácií či vojenských lazaretov. Nešlo pritom o vyslovene samoúčelnú činnosť. Pavlík v článku cituje usmernenie povereníctva školstva o povinnostiach učiteľov počas mimoriadnej situácie. Pedagógovia sa mali prihlásiť na školských orgánoch a orgánoch štátnej správy s očakávaním zadelenia na rôzne úseky života podľa aktuálnej potreby.[9]

Učitelia nemohli vykonávať bežné povolanie, ale „Povereníctvo bolo schopné už v priebehu Povstania poukazovať na učiteľské platy“. Vyššie bolo uvedené Lettrichovo vyjadrenie o mnohých pedagógoch, z ktorých sa stali razom úradníci povereníctva. Pavlík v istom zmysle toto vyjadrenie doplnil, keď tvrdil, že učitelia „v administratíve zväčša nikdy nepracovali“. V článku sa dočítame o vyhodení pedagógov, ktorí podporovali ľudácky režim. Vyjadrenie však treba overiť cez iné zdroje, keďže je otázne, koľkých učiteľov bolo možné prepustiť, aby to neohrozilo chod školstva. Vyvstáva tiež otázka, ako prebiehalo preverenie politických postojov jednotlivých pedagógov a školských úradníkov a čo zavážilo pri rozhodnutí ponechať a prepustiť príslušnú osobu.[10]

Okrem administratívneho riadenia školstva Pavlík tvrdil, že školskí zamestnanci očakávali, že poštátnenie bude len začiatkom zmien v školstve. Túto otázku mala riešiť „akási školská komisia (v poradnej rade prezídia), v ktorej sa živo diskutovalo o pedagogických otázkach a budúcich školských reformách“. Z Pavlíkových slov vyplýva veľký záujem učiteľov o sovietske školstvo. Pavlík tiež poukázal na vlastnú dizertačnú prácu, ktorá sa sovietskemu školstvu venovala, a ktorá po vojne vyšla aj knižne.[11]

Väčšinu dňa sa však Pavlík venoval povinnostiam vo vedení KSS, čo napokon vyústilo do jeho konca na povereníctve školstva. Dňa 15. októbra ho nahradil Ladislav Šimovič. Poslednýkrát bol Pavlík v dočasnom sídle povereníctva na konci októbra „priestory bystrickej priemyslovky boli už takmer prázdne a len pracovníci účtarne dokončievali svoju úlohu (vyplatiť plat na 3 mesiace dopredu)“. Podobne ako iní odbojári, aj Pavlík utiekol do hôr a prešiel na partizánsky spôsob boja.[12]

Hoci na poste Lettrichovho zástupcu pôsobil len niekoľko dní, svoje pôsobenie na školskom rezorte veľmi krátko reflektoval aj Ladislav Šimovič. Ten rovnako ako Pavlík disponoval učiteľskými skúsenosťami a nevstupoval do úplne neznámeho prostredia. V roku 2010 poskytol rozhovor historikovi Tomášovi Černákovi. O menovaní do funkcie sa Šimovič dozvedel až dodatočne. Jeho práca spočívala hlavne v administratíve školskej správy. Uvádza napríklad to, že za ním prichádzali „riaditelia škôl s problémami personálnymi, finančnými a vôbec so všetkým možným. Bolo ich potrebné nejakým spôsobom usmerniť a poradiť, pokiaľ sa dalo“. Šimovičova anabáza na povereníctve bola skutočne krátka a uzavrela sa na konci októbra, keď sa aj on stiahol z Banskej Bystrice.[13]

Z dochovaných spomienok vysokých predstaviteľov povereníctva školstva a osvety možno súdiť, že činnosť školských orgánov pokračovala počas SNP napriek uzavretiu škôl. Naďalej bolo potrebné jednotlivé školy spravovať, hoci samotné školské budovy sa dočasne stali ubikáciami armád, ošetrovňami či dokonca sídlom povereníctva školstva. Ďalšou reflektovanou oblasťou práce povereníctva školstva bola príprava zásadných zmien vo fungovaní školstva Slovenska. Najvýraznejšie sa premietla do nariadenia SNR o poštátnení školstva. Ako však spomienky vysokých predstaviteľov povereníctva naznačujú, medzi pedagógmi na povstaleckom území (a obzvlášť na pôde povereníctva školstva) prebiehali diskusie o ďalších významných zmenách v školskej oblasti. Vojenská porážka Slovenského národného povstania však diskusie a následnú realizáciu ďalších zmien odložila na obdobie po skončení druhej svetovej vojny.