Sociálne prostredie a výchova ako predmet záujmu sociálnej pedagogiky (1.)

Úvod

Sociálna pedagogika vznikla v Nemecku bezprostredne po vzniku sociológie a od svojho vzniku venovala veľkú pozornosť vzťahu výchovy a sociálneho prostredia, pričom zdôrazňovala tieto tézy:

• „výchova je činnosť spoločenská“,
• „človek je tvor spoločenský“.

Za jej zakladateľa sa považuje Karol Mager, ktorý názov sociálna pedagogika použil prvýkrát v roku 1844. Vypracoval aj prvú koncepciu praktickej sociálno-výchovnej činnosti, ktorá spájala problematiku výchovy so sociálnou starostlivosťou. Od svojho vzniku bola sociálna pedagogika zameraná najmä na marginalizované sociálne skupiny detí a mládeže, tzv. „zberbu v mestách“, pri výchove ktorých zlyhala rodina a škola, a preto predstavovali sociálne nebezpečenstvo pre spoločnosť.

Sociálna pedagogika zameriavala pozornosť aj na problémy osirenia a riešenie sociálno-patologických javov u detí a mládeže, v dôsledku čoho dostala aj rôzne prívlastky ako:

• „sociálny hasič“,
• „opravár národa“,
• „pedagogika núdzových stavov“.

V Nemecku sa začala rozvíjať ako terciárna výchovná inštitúcia zameraná na pomoc rodine a škole, ktoré neplnili svoje základné funkcie. V teoretickej rovine bola vo veľkej miere ovplyvnená aj dielami a praktickou sociálno-výchovnou činnosťou J. H. Pestalozziho.

Od Pestalozziho prebrala dve základné tézy:

1. Téza o výchovnej úlohe prostredia.
2. Téza o potrebe zámerných činností pri utváraní kladných vývinových podnetov v prostredí, ktoré sú zhodné s cieľmi výchovnej práce (Wroczynski, 1968, s. 48).

Aj keď sociálna pedagogika od svojho vzniku zameriavala pozornosť na sociálno-výchovné problémy, je nesporné, že vzťah sociálneho prostredia a výchovy, čiže sociálna determinácia výchovy ale aj vývinu človeka, patrili k jadrovým oblastiam v rámci vývoja predmetu sociálnej pedagogiky v Európe.

Vzťah sociálneho prostredia a výchovy v historickom kontexte vývoja sociálnej pedagogiky

Prvým autorom teoretických prác o sociálnej pedagogike je nemecký pedagóg a filozof Paul Natorp, ktorý v knihe Sociálna pedagogika (Sozialpädagogik, 1898) objasnil podstatu, úlohy a ciele sociálnej pedagogiky. Podľa neho medzi vývojom spoločnosti a cieľmi výchovy je interakčný vzťah. Cieľom spoločenského vývoja je dosiahnutie ideálnej spoločenskej jednoty, ku ktorej musí prispievať výchova zospoločenšťovaním, čiže socializáciou človeka. V jeho poňatí sa sociálna pedagogika mala zameriavať na spoločenské ciele výchovy, pretože spoločnosť sama vychováva, je nástrojom výchovy, aj jej cieľom. Výchova a vzdelávanie nemôžu existovať bez spoločnosti. „Všetky vzdelávacie a výchovné činnosti sa uskutočňujú na pôde spoločnosti“ (Natorp, 1927, s. 24). Podľa Natorpa celý ľudský obsah vzdelávania pochádza zo spoločnosti. Ľudská spoločnosť sa rozvíja predovšetkým vzdelávaním jej členov cez primeranú výchovu indivídua. Spoločné vzdelanie malo byť oporou spoločnosti. Prostredie a výchova, osobitne sociálne prostredie a výchova, predstavujú významné vonkajšie činitele vývinu osobnosti. Ich význam vo vývine človeka bol v 19. storočí v teoretickej rovine značne zdôrazňovaný najmä