Uplatňovanie vybraných aktívnych metód vzdelávania v pedagogickom procese vo formálnom vzdelávaní

Kvalitatívne zmeny v spoločnosti a v ekonomike v 21. storočí sa prejavujú dôležitosťou a významom ľudského faktora, čo sa prejavuje aj vo sfére vzdelávania. Kvalifikačné nároky na človeka rýchle rastú vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Do popredia sa dostáva otázka kompetencií a formulácia požiadaviek na kľúčové kompetencie pri jednotlivých stupňoch vzdelávania (Veteška, 2011).

Od absolventov škôl sa neočakávajú iba teoretické vedomosti, ale aj praktické zručnosti, schopnosť tvorivo myslieť a dokázať uplatniť a rozvíjať získané vedomosti hneď po absolvovaní štúdia (Kaiser, Kaiserová, 1993).

Vzťah k vedomostiam a poznaniu sa stáva kľúčovou podmienkou vývoja v každej spoločnosti. V Slovenskej republike je venovaná otázkam formálneho vzdelávania náležitá pozornosť, čo sa prejavuje aj v prijímaní a aktualizácií jednotlivých zákonov. Základné otázky vzdelávania a charakteristika základných pojmov súvisiacich s procesom vzdelávania sú rozpracovávané v zákone č. 188/2015 Z. z. z 30. júna 2015, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. Zákon o výchove a vzdelávaní (ďalej „školský zákon“) o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Spomenúť treba  zákon č. 61/2015 Z. z. o odbornom vzdelávaní a príprave žiakov strednej odbornej školy. 

Niektoré časti zákonov sa zaoberajú otázkami praktického vyučovania, podrobné rozpracovanie uvádza napr. zákon č. 61/2015 Z. z. o odbornom vzdelávaní a príprave žiakov strednej odbornej školy, kde sú rozpracovávané formy praktického vyučovania. Podľa zamerania školy sa volia aj miesta výkonu praktického vyučovania. 

Odborný výcvik, odbornú prax alebo umeleckú prax môže žiak vykonávať:

• v dielni,
• na pracovisku zamestnávateľa,
• na pracovisku praktického vyučovania, ak sa žiak pripravuje v systéme duálneho vzdelávania.

Praktické vyučovanie je zamerané zvyčajne na nácvik manuálnych zručností. Od absolventov škôl sú požadované aj zručnosti pre tvorivé myslenie, schopnosť účelne spájať jednotlivé vedomosti a zabezpečiť generovanie nových poznatkov, vedieť pochopiť situácie a orientovať sa v nich a nachádzať riešenia a mnoho iných zručností. Na rozvoj zručností sú uplatňované niektoré metódy vzdelávania, ktoré patria do skupiny aktívnych metód vzdelávania, ide hlavne o:

• dialógové vyučovacie metódy,
• situačné metódy t. j. metódy komplexného riešenia problémov.

Uvedenými metódami sme sa zaoberali v parciálnej časti riešenia projektu KEGA 014EU-4/2016 – Príprava obsahu a štruktúry predmetov zameraných na rozvoj základných podnikateľských vedomostí a zručností absolventov neekonomických zdravotníckych študijných odborov. Zámerom príspevku je nielen teoreticky prezentovať obsah a podstatu vybraných metód vzdelávania, ale prezentovať aj parciálnevýsledky výskumu realizovaného v jednotlivých školských zariadeniach, bez ohľadu na konkretizáciu vzdelávacieho odboru.

Podstata a charakteristika metód vzdelávania

Metódy sú jednou z najdôležitejších kategórií v oblasti realizácie vzdelávania. Môžeme ich definovať ako „určitý postup, ktorým sa riadi učiteľ pri vyučovaní, alebo z pohľadu účastníka prostriedok, ktorý stimuluje učenie žiaka/študenta, vedie ho k určitému cieľu a robí učebný proces efektívnym“. Metódy sú teda „najdôležitejším dynamizujúcim prostriedkom vzdelávacieho procesu“, prostredníctvom ktorých sa odovzdávajú poznatky žiakom/študentom.

Výber metód závisí od mnohých faktorov, ako sú:

• ciele vzdelávania,
• obsah vzdelávania a charakter problematiky,
• princípy vzdelávania,
• cieľová skupina (účastníci vzdelávania),
• osobnosť učiteľa,
• časové a finančné podmienky, ktoré sú k dispozícii pre vzdelávanie.

Za najdôležitejší faktor pri vzdelávaní však považujeme ciele, ktoré sa majú prostredníctvom vzdelávania dosiahnuť. Názov metódy pochádza z gréckeho slovamethodos – algoritmus postupov na dosiahnutie cieľa. V prípade vzdelávania ide o určitým spôsobom usporiadanú činnosť, ktorou sa získavajú nové vedecké poznatky (Petráš – Andričík, 2001). Výber metódy silne ovplyvňuje charakter problematiky a spôsob myslenia v jednotlivých odboroch. Spoločenskovedné témy si vyžadujú iné metódy než technické, resp. prírodovedné témy. Ďalej je rozhodujúce, či obsah vzdelávania je náročný na pamäť, abstrakciu alebo na názornosť činnosti a pod.

Ak chceme zvoliť správnu metódu, treba poznať typy  a charakteristiky jednotlivých metód vzdelávania. Pri ich klasifikácii má dôležitú úlohu aspekt, podľa ktorého metódy posudzujeme. Možno charakterizovať rôzne skupiny metód vzdelávania, ktoré sa využívajú pri vzdelávaní a zoskupujú sa do rôznych skupín podľa určitých hľadísk. Najtypickejším, ktoré uvádzajú viacerí autori, je členenie podľa:

• miesta výkonu vzdelávacej aktivity, kde možno rozlišovať vzdelávacie metódy uplatňované v školskom zariadení, alebo mimo školského zariadenia,
• didaktického princípu vzťahu žiaka/študenta k praxi, kde sa rozlišujú teoretické metódy, teoreticko- praktické metódy a praktické metódy (Mužík, 1998),
• interakcie medzi žiakom/študentom a učiteľom, kde možno uviesť skupiny monologických, dialogických, problémových a praktických metód (Perleth, Palán, 1997),
• orientácie vzdelávania na výchovné, vyučovacie a tréningové metódy: výchovné metódy (presvedčovanie
• persuázia; príkladovanie – (exemplifikácia) sa orientujú na rozvoj osobnostných vlastností,zatiaľ čo vyučovacie metódy (objasňovanie – klerifikácia; vsugerovanie – vnucovanie) na osvojenie vedomostí a znalostí, tréningové metódy (cvičenie – exercitácia; výcvik) sú vhodné na získavanie zručností a zručnostných praktík (Porvazník, 1999),
• ďalšie skupiny metódy.

Pre zjednodušenie výkladu a väzbu na realizovaný výskum budeme vychádzať z dvoch základných skupín metód vzdelávania:

• a) Monologické, resp. tradičné metódy – fungujúce klasické vyučovanie založené prevažne na jednostrannej komunikácii prednášajúceho a počúvajúceho.
• b) Aktívne metódy – opierajú sa o aktívnu činnosť učiaceho. Ide v nich o to, aby sa účastníkovi umožnilo prísť k podstatným poznatkom samostatne, na základe predchádzajúcich vedomostí, alebo činnosti. V rámci tejto skupiny treba uva