Inovácie sú cestou k zvyšovaniu kvality edukácie

„Učiteľ musí dať používaným metódam a koncepciám dušu“. E. Petlák

Od zásadnej reformy vzdelávania nás delí dva a pol školského roka. Sme presvedčení, že je to obdobie, v ktorom sa všetky školy môžu zodpovedne pripraviť na plánované zmeny. Predpokladáme, že príprave učiteľov na zásadné zmeny bude venovaná náležitá pozornosť a pomoc zo strany riadiacich orgánov školstva. V tejto súvislosti pripomíname význam riešenia úloh v rámci APVV, VEGA a KEGA, ktoré roky realizujú desiatky výskumov, ale ich výsledky sa často nedostávajú k učiteľom tak, ako by bolo žiaduce. Neformálne a tvorivé prístupy sú a budú tým, na čo sa učitelia musia skutočne sústrediť. Vychádzame pritom z hodnotiacich výsledkov edukácie MŠVVaM a z viacerých výskumov, ktoré dokladujú rezervy v edukácii, napr. v rozvoji tvorivosti, kooperácie, interakcii žiakov na vyučovaní a učení sa, v podpore ich samostatnosti, v rozvíjaní ich mäkkých zručností žiakov a pod.

Zásadnejšia kvalitatívna zmena v edukácii je náročná. Znamená skutočnú zmenu postojov k žiakom, zmenu v nazeraní na viaceré zaužívané pedagogicko-didaktické názory, pretože viaceré z nich sú v súvislosti s rastom pedagogických, psychologických a metodických poznatkov zastarané a neprinášajú dostatočné výsledky z hľadiska požiadaviek súčasnosti. Logicky prídeme k záveru, že to čo bolo dobré pred časom, dnes už nepostačuje. Platí to aj pre výchovnú stránku edukácie, v ktorej tiež vnímame viaceré problémy, napr. šikanovanie žiakov a pod. Didaktika, teória výchovy a ďalšie vedy o edukácii musia reflektovať realitu.

Náročnosť zmien výrazne zasiahne do postojov ďalšieho vzdelávania a sebavzdelávania učiteľov. Ostáva veriť, že riadiace orgány školstva urobia všetko pre to, aby učiteľov odbremenili od zbytočnej byrokracie a umožnili im neformálne sa vzdelávať tak, aby sa sebavzdelávanie a experimentovanie s inováciami stali samozrejmosťou ich profesie. Treba urobiť všetko pre to, aby sme „učiteľa vrátili škole a deťom“. Zastávame názor, že ak chceme skutočne dosiahnuť kvalitatívne edukačné zmeny, potom túto požiadavku musíme považovať za prioritnú.

Je dôležité reflektovať neformálnu transformáciu mnohých stránok edukácie.

Príklad z praxe 1:

Po viacerých rokoch práce učiteľku postihla kratšia choroba a dva týždne bola práceneschopná. Zastupovali ju kolegyne. Keď sa vrátila do práce, kolegyňami, ktoré ju zastupovali, bola priam zasypaná výčitkami a kritikou: „Tvoji žiaci sú neovládateľní, dávaš im veľa slobody, skákali mi do reči, opisujú jeden od druhého. Chceli by len rozprávať a radiť si navzájom... Na jednej z hodín sa presadili, aby vraj lepšie pracovalo.“ Výčitky a kritika nemali konca-kraja. Učiteľka ich postoje zhodnotila slovami: „Ak by som mala prísť do školy o jednej nohe a so 40 stupňovou horúčkou, prídem, nenechám trýzniť deti kolegyňami.“ Z rozhovoru vyplynulo, že učiteľka učí naozaj inovatívne, využíva a strieda rôzne metódy a koncepcie vyučovania. Jej vyučovanie nespočíva v počúvaní učiteľa žiakmi, ale v diskusii, v hľadaní riešení a odpovedí v spolupráci žiakov. Žiaci sú na hodinách, povedané slovami učiteľky „živí a ich učenie je živé“. Jej moderné prístupy sú rámcované výbornými výsledkami učebnej činnosti žiakov.

Príklad z praxe 2:

Pred časom sme lektorovali kvalifikačnú prácu učiteľky. Z jej práce vyplývalo, že v zásade učí dobre, ale určite by dokázala učiť lepšie, inovatívnejšie. Motivovali sme ju do reflektovania novších prístupov na základe štúdia novších publikácií napr. v oblasti motivácie žiakov, k dôslednému uplatňovaniu taxonómií, k iným možnostiam hodnotenia žiakov a pod. Stalo sa to, čo sme skutočne neočakávali. Po 3 – 4 týždňoch prišla na konzultáciu takmer so slzami v očiach a už na pohľad bolo na nej vidno, ako prežíva sebareflexiu a sebahodnotenie. Jej sebahodnotenie spočívalo v tom, že si myslela, ako dobre učí, aká je dobrá učiteľka v metodikách, ako sa venuje žiakom a pod. Po zahĺbení sa do inovatívnych možností edukácie jej sebahodnotenie charakterizovala: „Myslela som, že som ozaj dobrá učiteľka, mýlila som sa! Doteraz som bola presvedčená, že známky v edukácii sú to najpodstatnejšie. Zistila som, že sa veľmi mýlim. Musím zmeniť vyučovanie tak, že nebudem učiť ja, ale budú sa učiť žiaci navzájom! Ja sa hanbím sama pred sebou ako učím!“

Pri úvahách o modernizácii a inovácii edukácie nám napadne učiteľ a jeho činnosti, do ktorých vnáša novšie metódy a formy práce. V zásade je to správne, učiteľ je nositeľom inovácií, ale nesmieme strácať so zreteľa to najpodstatnejšie, že prijímateľom inovácií je žiak, ktorému majú uľahčovať učenie sa. Učiteľ robí vyučovanie zaujímavejším, príťažlivým atď.

Inovácie musia ovplyvňovať všetky stránky edukácie, významne zasahovať do učenia sa každého žiaka a pozitívne ovplyvňovať jeho učebné činnosti.

Dodávame, že čím sú učitelia rozhľadenejší v literatúre, tým lepšie vedia využívať, resp. modifikovať prístupy k žiakom. Učitelia však potrebujú čas na dôsledné diagnostikovanie žiakov, štúdium, solídnu prípravu na vyučovanie. Solídna príprava si vyžaduje premyslenie viacerých stratégií a komplexnejších prístupov k žiakom. Štúdium literatúry, zamýšľanie sa nad obsahom, porovnávanie s vlastnou prácou je cestou k tomu, aby sme ju zlepšovali a prehodnocovali zaužívané prístupy.

Medzi učiteľmi by sme sotva našli niekoho, kto nepozná podstatu pedagogiky M. Montessori: „Nauč ma, aby som to urobil sám“ ,„Pomôž mi, aby som to urobil sám.“ Ide o mimoriadne významnú myšlienku, je v nej obsiahnutá aktuálna požiadavka, aby sa žiak učil učiť sa. V realite však na mnohých hodinách žiakov vedieme od činnosti k činnosti, napr. „..najskôr musíte urobiť..., keď to budete mať priradíte, doplníte, porovnáte..., nezabudnite pritom na..., dávajte si pozor na...“ atď. Samozrejme, takýmto usmerňovaním výsledo