Prezentačné zručnosti a ich význam

„Rana spôsobená slovom nás zasiahne hlbšie, než rana spôsobená mečom.“ B. Shaw

Dnešná doba je poznamenaná neobyčajným rozmachom komunikačných foriem a prostriedkov. Na internetových stránkach pod pojmom komunikácia nájdeme nekonečné množstvo odkazov, ktoré nám ukazujú ďalšie aspekty v oblasti interpretácie pojmu komunikácia. Počnúc tými najfrekventovanejšími ako spoločenská, verbálna, nonverbálna, vizuálna, mobilná, interkultúrna, virtuálna, rýchlostná, podniková, vedecká, marketingová, knižničná, masová, elektronická, v tiesni, v strese, v skupine, v tíme, až po tú najbližšiu vnútornú, či meditačnú. V dnešnej dobe už nestačí len rozvoj foriem komunikácie, do popredia sa dostávajú aj formy interpretácie a čím je človek viac vzdelaný, očakáva sa od neho vyššia úroveň ovládania komunikačných schopností.

Aj v osobnom a profesijnom živote predstavuje efektívna komunikácia jeden z najdôležitejších prvkov, ktorý vytvára kultivované medziľudské vzťahy. Kvalitná verbálna komunikácia je dôležitá v spoločenskom, v školskom, v pracovnom prostredí, a v poslednom období sa zvyšujú požiadavky aj pre oblasť riadenia. Dnes už nikoho neprekvapia rastúce nároky na komunikatívnosť zamestnancov jednotlivých firiem. Je dôležité ich utvárať už v školskom veku, nakoľko zo dňa na deň sa nadobudnúť nedajú. Súčasná komunikačná kultúra vyžaduje zmeny, ktorými prechádzajú takmer všetky školské ustanovizne. Zvyšujú sa nároky na interpersonálne vzťahy v celej škále budúceho pôsobenia našich súčasných žiakov, pedagogického a riadiaceho personálu.

Komunikatívnosťou rozumieme schopnosť rozumieť a byť zrozumiteľný, informovať včas, otvorene si stáť za svojím názorom, používať zdvorilostné formy vyjadrovania, komunikovať efektívne, kultivovane a v neposlednej miere brať ohľad na kultúrne rozdiely účastníkov komunikácie.

Človek komunikuje vo svojom spoločenskom prostredí už tým, že existuje. Ostatných ľudí oslovuje svojim bytím. Prihovára sa svojim výzorom, výrazom, vzhľadom, rečou, pohybmi, oblečením, správaním a hodnotením iných.

Prenos informácií pomocou znakových systémov

Prenos vzájomných informácií sa uskutočňuje pomocou znakových systémov. Systém znakových jazykových symbolov sa používa vo verbálnej komunikácii, z lat. verbum – slovo, ktorá predstavuje najuniverzálnejší prostriedok výmeny informácií, ktorý je produktom ľudskej kultúry. Verbálna komunikácia spočíva v rôznorodosti ponímania znakov a ich významov pre adresáta aj odosielateľa.

Jazykový znak – slovo je výnimočné tým, že pre každého môže mať iný obsah. To je dôsledok skutočnosti, že slovo má súčasne dva významy:

• je nositeľom „významu“ – predstavuje lexikálnu definíciu slova s konvenčným obsahom – ide o denotatívny vecný jazyk,
• je nositeľom „zmyslu“ – predstavuje emocionálny, osobný konotatívny význam, ktorý sa týka širšieho rozsahu myšlienok, citov, predstáv, podmienených osobnou skúsenosťou. Táto skutočnosť môže spôsobovať odlišnosti v chápaní a interpretovaní tej istej informácie, čo býva zdrojom rôznych medziľudských nedorozumení.

Moderná rétorika

Etymológia slova rétorika siaha do starovekého Grécka a základ slova predstavuje pojem rhésis – reč. „Rhétor“ v starovekom Grécku neoznačoval človeka, ktorý len bežne hovorí, ale označoval majstra slova. „Rétorika“ sa ponímala ako veda o rečnení a umení rečniť. Dominantným komunikačným prostriedkom bol živý prítomný hlas. Ten musel ovládať priestory, v ktorých človek pôsobil a to zreteľne a presne, či už jeho nositeľom bol politik, učiteľ, sudca, herec. Tí všetci boli úspešní v tej miere, v akej boli majstrami – rétormi. Starovekí Gréci venovali problematike rétoriky a etike rétora významnú pozornosť. Dobre si uvedomovali, že reč môže nadchnúť tisícky ľudí, aktivizovať ich k veľkým činom, ale aj k bezhlavému konaniu. Rečníkov nižšej kategórie volali demagógovia. Pojem pochádza z demos – ľud a ago – zavádzať, teda zavádzať ľudí. Demagóg pracuje s polopravdami, mobilizuje predsudky a nestráni sa ani použitiu lží. „Spôsob reči je obrazom ducha“ – také bolo heslo starých Rimanov. Zaujímavosťou je, že hodnota rétoriky v starom Grécku a Ríme bola vyjadrená v samotnom označení človeka ako homo loquens – tvor hovoriaci. Až v 18. storočí sa objavuje dnes bežné označenie homo sapiens – tvor mysliaci. V Grécku rétori rétoriku vyučovali vo forme štylistických cvičení, aktívnych vystúpení v akademických rétorských školách. Klasická rétorika si dobre uvedomovala, že hodnotiť reč je nutné z oboch pólov, z pozície rečníka a poslucháča. Skutočný rétor myslí nielen na obsah a formu svojho prejavu, ale aj na účinky v sociálnom teréne, do ktorého vstupuje. Preto nemôže nikdy hovoriť nezodpovedne. Interpretovaná téma musí „žiť s ľuďmi“, musí byť podaná vždy v zodpovedajúcom jazyku so spôsobom argumentácie pre konkrétnu cieľovú skupinu.

Vo všeobecnosti rétoriku rozdeľujeme na:

• priamu (vizuálnu) – bežná reč, vystúpenie, rokovanie, prejav, prednáška, výklad učiva, slávnostná reč pri rôznych príležitostiach, oznámenia, vyhlásenia, inštrukcie a pod.,
• nepriamu (sprostredkovanú) – telefón, zvukový záznam, videonahrávky, chat, internet a pod.

Otázka: Na čo všetko by prišiel rečník, keby si vyskúšal povedať text nahlas?

Možno aj na to, že jeho prednes, či prejav je neprehľadný, zachádza do nepodstatných podrobnosti, je nezáživný, monotónny, plný „hm“, „eh“, zbytočne pridlhý.

Kvalita verbálneho úspechu býva závislá na kvalite prípravy, zmysluplnosti rozsahu, schopnosti prednesu a pohotovosti v prezentácii. Rečník je každý, kto hovorí pred inými ľuďmi, nech je k ním v akomkoľvek vzťahu. Najdôležitejšie je, aby si realizátor monológu či dialógu uvedomil, čo má hovoriť, pre koho, ako to má odieť do slov. Mal by vedieť svoju reč pripraviť, vytvoriť a predniesť. Za všetko čo povie, nesie zodpovednosť.

V pedagogickej praxi zohráva práve majstrovstvo učiteľa významnú rolu, ktorá spočíva v nájdení miery obsahu a formy verbálneho prístupu k žiakom, aby učiteľ hovoril zrozumiteľne, motivačne, aby nezabúdal na didaktické zásady postupnosti, primeranosti, aby sa jeho snaha neminula účinku, resp. aby nepôsobila na žiakov kontraproduktívne.

Stretávame sa s niekoľkými typmi rečníkov (Kohout, J., 1999):

• vie čo, vie ako,
• vie čo, nevie ako,
• nevie čo, vie ako,
• nevie čo, nevie ako.

Každý verbálny prejav by mal predstavovať jednotu obsahu a formy.