Prežívanie a prejavy komplexu menejcennosti

„Kritizovať, znamená usvedčiť iného, že to nerobí tak, ako by som to robil ja, keby som to vedel.“ M. Twain

Psychológovia sa zhodujú v názore, že zdravá a normálna osobnosť je autoregulovaná, má adekvátnu autopercepčnú schopnosť, sebacit, sebadôveru, zdravé sebavedomie a je schopná autonómneho riešenia väčšiny svojich problémov. Sebapoznávanie a sebavýchova predstavujú trvalo závažný individuálny a spoločenský problém. Na Slovensku sa tejto problematike venuje pomerne nízka pozornosť. Problém sebapoznávania a sebautvárania, autokultivácie, autopercepcie, autoregulácie je nielen v odbornej literatúre, ale aj v akademickej praxi zanedbávaný. Pritom táto problematika je dôležitá z hľadiska adekvátneho formovania mladého človeka. 

V našom poňatí sebapoznávanie definujeme ako poznávaciu zložku individuálneho ja, ako predstavu seba samého, svojej osobnosti. Ide o kognitívny aspekt vzťahu človeka k sebe (Říčan, 1970, Blatný, 1993). Sebapoznávanie je ovplyvňované schopnosťou sebareflexie, ktorá spočíva v premýšľaní o vlastných motívoch, cieľoch, spôsoboch správania. Ide o mieru možnosti a individuálnej schopnosti vnímať seba aj očami iných a na tomto obraze na sebe dokázať pracovať. Tento rozmer je dôležitý pre ďalší rozvoj žiaka, nakoľko predstavuje formovanie jeho vlastného sebaobrazu pre budúcu profiláciu v rovine výberu povolania a orientácie na rozvoj svojich schopností.

Sebareflexia predstavuje schopnosť identifikovať minulé chyby, vyhnúť sa nedostatkom v spôsobe správania a pracovať na kultivovaní komunikácie, pričom práve tento aspekt predstavuje dosť problematickú zložku sebarozvoja, čo mnohokrát vnímame aj v pedagogickej praxi. Učiteľ musí rátať s tým, že sa v rôznej podobe stretne s kritikou svojich žiakov, v neposlednej miere aj ich rodičov či kolegov. Preto je dôležité, aby kritiku prijímal vždy otvore s dopredu zvnútorneným spôsobom, v zmysle efektívnej komunikačnej edukácie. Sebareflexia umožňuje kritický pohľad na seba, napomáha zbaveniu sa chýb, ktoré by jedinec v priebehu svojho konania možno ani nepostrehol, ale do značnej miery by boli čitateľné inými ľuďmi, ktorí s ním spolupôsobia. V praxi sa stáva, že jedinec, či už v roli pedagóga alebo žiaka, sa uchyľuje k nesprávnym schémam, nehľadá spätné väzby a zvlášť nie tie, ktoré by mohli ohroziť jeho sebavedomie, sebaponímanie a sebahodnotenie.

Komplex menejcennosti je podľa A. Adlera komplex prameniaci z vedomia závislosti od druhých ľudí a spojený so snahou tuto závislosť – menejcennosť, prekonať získaním určitej sociálnej pozície, moci, sily, statusu a pod., pričom pri zlyhaní obvykle nastupuje bohatý obraz kompenzačných tendencií, s najčastejším sprievodných prvkom, spočívajúcim v „úniku do neurózy“. Ide o mnohé varianty, ktoré dieťa premieta do vzťahov s učiteľom, ktoré nachádzajú svoj negatívny obraz vo vzťahu k predmetom, ktoré daný pedagóg učí. Žiak odmieta interakciu s učiteľom, je nervózny, podráždený, volí vzdor alebo únik, čo znamená, že stráca šancu na získanie poznatkov v danom predmete, ktorý by inak mal možno rád a dosahoval by v ňom prinajmenšom priemerné výsledky.

Súčasná doba je poznamenaná výrazným životným tempom, ktoré prináša mnohé problémy. Jedným z nich je neadekvátne narastajúca úzkosť – anxieta, ktorá je prežívaná oveľa častejšie ako samotný strach. Strach predstavuje konkrétny obsah, pri ktorom si je jedinec vedomý konkrétneho podnetu, ktorý strach vyvoláva. Úzkosť takýto viditeľný dôvod nemá. Ten býva skrytý a navyše je veľmi subjektívny, takže jedinec (učiteľ či žiak) dôvod celkom konkrétne nepozná. Medzi strachom a úzkosťou je rozdiel v tom, že strach vymizne, keď sa jedinec presvedčí, že mu nič nehrozí. Pri úzkosti je presviedčanie zbytočné, pretože sa netýka skutočnej situácie, ale takej, ktorú vníma a cíti len on sám. Ak úzkosť dlhší čas neriešime, začne sa prejavovať v našom správaní a nepochybne aj v komunikácii. Tým, že sa dlhodobo neodstraňuje, prerastá v pocit, že nie sme schopní zmeniť niečo, čo je nám nepríjemné. Postupne narastá napätie, neistota, zvyšuje sa labilita, ktorá vyúsťuje do komplexov menejcennosti.

V školskej praxi sa tieto javy najčastejšie