Ako prežívali Vianoce v dávnejšej minulosti žiaci našich škôl?

Tradičnou pripomienkou Vianoc v školskom prostredí bolo v stredoveku inscenovanie vianočného príbehu inšpirované bibliou. 

Dramatizácia biblických príbehov určená mládeži aj dospelým pretrvala dlhé storočia. Autorom takýchto hier bol v 16. storočí napríklad známy rektor bardejovského gymnázia Leonard Stoeckel.

Obľúbené bolo aj stavanie jasličiek a zhotovovanie betlehemov. Ukážkou pretrvávania tejto tradície do dnešných dní je Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej, ktorý je najväčším na Slovensku a zachytáva nielen obľúbený biblický príbeh narodenia Ježiša, ale aj mnohé pamätné miesta Slovenska. 

K predvianočnému obdobiu sa viažu aj staré ľudové zvyky a obrady, ktoré začínali na Luciu a boli plné neviazanej zábavy a veselosti. 

Najtypickejším zvykom spojeným so školou bolo pečenie vianočných oblátok. V našich školách sa udomácnil v období panovania Márie Terézie. Povinnosť pečenia oblátok bola zapísaná aj vo vokátore, ktorým cirkevná obec prijímala učiteľa do školských služieb. Samozrejme, že učiteľ do tejto povinnosti „zapriahol“ aj svojich žiakov, a to často aj na úkor vyučovania. Príprava, pečenie a roznášanie oblátok zabrali aj niekoľko týždňov. Celá procedúra sa začínala už v novembri (na Martina alebo Katarínu), keď žiaci za veselého spevu obchádzali jednotlivé domácnosti a zbierali suroviny na výrobu oblátok (obilie, mlieko, maslo, vajíčka, cukor a pod.). V polovici decembra sa už pristupovalo k samotnému pečeniu oblátok. Tesne pred vianočnými sviatkami skupiny žiakov začali roznášať oblátky do domácností. Roznášanie spestrovali spevom, recitovaním kolied, vinšovaním pokojných sviatkov, za čo dostávali nielen potraviny (ovocie, orechy), ale aj drobné mince, pričom hotovosť vyššej hodnoty pripadala učiteľovi. Hlavným nástrojom pre pečenie oblátok bola tzv. oblátnica. Išlo o dve kruhové oblátnice pripevnené na dvoch dlhých skrížených ramenách v podobe klieští. Vnútorné plochy oblátnic mali vyryté vyobrazenia alebo nejakú symboliku či už biblické výjavy, kresťanskú symboliku, heraldiku a pod. Neskôr bola táto symbolika nahradzovaná aj profánnymi motívmi charakterizujúcimi vlastníka oblátnice. Túto školskú tradíciu stvárnil slovenský spisovateľ Martin Kukučín v poviedke Vianočné oblátky.

Do konca 19. storočia aj počas prvých desaťročí 20. storočia zostali tradičnou súčasťou predvianočného obdobia inscenácie divadelných vystúpení s biblickým námetom. V memoároch to uvádza aj MUDr. Vavro Šrobár, jedna z významných postáv slovenskej histórie, keď spomína, že na prelome 19. a 20. storočia na fare v obci Chrasť (dnes Chrašť nad Hornádom na východnom Slovensku) po trojtýždňovom skúšaní so žiakmi tamojšej školy ohlásili uvedenie divadelného predstavenia Jezuliatko. V kronike Štátnej ľudovej školy v Novej Bani sa podobne píše o tom, že v roku 1934 učiteľ so svojimi žiakmi nacvičili divadelnú hru Vianoce na horách, ktorú prvý deň videli žiaci, na druhý deň bola predvedená pre dospelých. Predstavenie bolo spojené aj s vianočnou nádielkou.

Povojnové obdobie v duchu nastupujúcej ideológie odmietalo cirkevné sviatky, a tak sa zo škôl vytratili aj tradičné vianočné aktivity malých aj veľkých školákov. V päťdesiatych rokoch sa na najvyšších straníckych a štátnych fórach vážne uvažovalo o zámere postupného zániku vianočných osláv a ich nahradením oslavou nového roku podľa sovietskeho vzoru. Oslavy sa prenášali zo škôl do novozaložených pionierskych a kultúrnych domov. V roku 1952 budúci prezident Antonín Zápotocký predstavil mládeži nového Deda Mráza slovami: „... nechodí už nahý a otrhaný ako za kapitalizmu, je pekne oblečený v baranici a v kožuchu... Prichádza k nám z východu a na cestu mu žiari už nielen betlehemská hviezda, ale mnoho hviezd na našich šachtách, hutách, závodoch a stavbách.“

Napriek tomuto ideologickému tlaku sa nepodarilo zničiť tradíciu Vianoc a po roku 1989 sa k nám znovu vracajú vianočné zvyky, ktoré nesú odkaz minulých vekov /krátené/.

Zdroj: Manažment školy v praxi č. 12/2017