Ladislav Kováč

Ladislav Kováč sa narodil 4. apríla 1932 v obci Závažná Poruba (okres Liptovský Mikuláš). Ako žiak ľudovej školy zažil zánik Československa, skokovú zmenu v školskej politike štátu, odchod českých pedagógov. Na gymnázium nastúpil ešte počas druhej svetovej vojny a na štúdiu ho zastihol prechod frontovej línie a obnovenie Československa.

Ďalší historický medzník, a síce komunistický prevrat, zasiahol do jeho života na konci gymnaziálneho štúdia. Podľa vlastných spomienok tu dostal prvú ponuku na vstup do komunistickej strany. Hoci mu sociálne myšlienky komunistickej ideológie prišli sympatické, filozofické základy komunizmu odmietal a rovnako odmietol aj prihlášku na vstup do strany.[1] Po absolvovaní gymnázia v Liptovskom Mikuláši sa v roku 1950 rozhodol študovať prírodné vedy na Karlovej univerzite v Prahe. Na Slovensko sa vrátil po absolvovaní postgraduálneho štúdia v roku 1956. Začal pôsobiť na Univerzite Komenského na katedre biochémie, kde sa postupne vypracoval až na pozíciu vedúceho katedry.[2]

Prestíž pracoviska, ktoré Kováč viedol počas druhej polovice šesťdesiatych rokov, rýchlo stúpala, a tak sa ako hosťujúci profesor objavil na vedeckých pracoviskách v Nemecku, Francúzsku či USA. Hoci po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy dostal ponuky na pôsobenie v zahraničí, v rodnej vlasti ostal. Z politických dôvodov bol však na začiatku normalizácie z pracoviska prepustený. V roku 1971 sa ako klinický chemik zamestnal v psychiatrickej liečebni v Pezinku.[3]

Situácia sa začala zlepšovať v druhej polovici sedemdesiatych rokov. V roku 1977 nastúpil na Ústav fyziológie hospodárskych zvierat v Ivanke pri Dunaji, kde pôsobil až do roku 1989. Tesne pred pádom komunistického režimu vo viacerých príspevkoch poukazoval na nedostatky vzdelávacieho systému. V septembri 1989 kritizoval v časopise Literárny týždenník prístup komunistického školstva, ktorý viedol k preťažovaniu žiakov nadbytkom učiva bez ohľadu na jeho reálnu použiteľnosť. Vyjadril sa aj k potrebe posilnenia úlohy humanitných štúdií. Kriticky sa vyjadril tiež na adresu nadmernej centralizácie školstva.[4]

Počas Nežnej revolúcie samotní pedagógovia a zástupcovia vysoko