Nonverbálna komunikácia v čase pandémie (1.)

Kvalita interakcie a úroveň prezentačných schopností sú v súčasnosti v centre pozornosti verejnosti. Komunikačné príklady prezentované vrcholovými politikmi i odborníkmi sa stávajú problémom, ktorý komentuje takmer každý dospelý občan v našej krajine.

Kríza odkryla kritický rozmer a aspekty nekultivovanej komunikácie a následne dosť rýchlym tempom má nedostatočná úroveň v komunikácii „infekčný charakter“.

Situácia sa týka výrazne aj nášho školstva, nakoľko práve školstvo tvorí prienik mnohých interakčných zložiek, ktoré majú byť prototypom efektívnej a kultivovanej komunikácie. Neodškriepiteľným faktom ostáva, že škola má byť hlavným realizátorom získaných vedomostí a pedagóg má byť reprezentantom implementovania poznatkov a skúsenosti pre tých, ktorí ich budú realizovať v ďalšom živote. Preto sú dôležité nielen vedomostí, ktoré jedinec získa, ale aj schopnosť, akým spôsobom bude vedieť tieto poznatky realizovať v praxi.

Efektívna komunikácia a prezentačné schopnosti

Poznatky z praxe upozorňujú, že na mnohých miestach a v mnohých inštitúciách chýba kvalitná psychologicko-prezentačná príprava aktuálnych aj budúcich riadiacich pracovníkov, nevynímajúc odbory, kde sa študenti špecializujú priamo na učiteľské i riadiace povolanie. Prax nás presviedča, že v živote sa budúci učitelia či riadiaci pracovníci dostanú do mnohých problémových situácií, kde sa od nich očakáva sociálno-profesionálne správanie a spôsobilosti, ktorým sa ale cielene nikdy neučili.

Príklad:

Poznanie seba samého v rovine temperamentu, naučenie sa umeniu zvládania vlastných emócii, porozumenie emočným prejavom iných, schopnosť dokázať efektívne riešiť konflikty, vyhnúť sa chybám pri posudzovaní osobnosti, dokázať kultivovane verbálne a nonverbálne viesť a riadiť malé a veľké pracovné tímy, úspešne viesť odchodné rokovania, riadiť ustanovizne rôznych typov, vedieť analyzovať príčiny neúspechov a zlyhávania vrátane svojich.

V praxi sa stáva, že jedinec s akademickým vzdelaním aj v niekoľkých študijných odboroch sa uchyľuje k nesprávnym schémam správania, nehľadá spätné väzby a zvlášť nie tie, ktoré by mohli ohroziť jeho sebavedomie, sebavnímanie a sebahodnotenie.

Mnohí psychológovia sa zhodujú v názore, že zdravá osobnosť je autoregulovaná, má adekvátnu autopercepčnú schopnosť, sebacit, sebadôveru, zdravé sebavedomie a je schopná autonómneho riešenia väčšiny svojich osobných i pracovných problémov. Tie sa navonok premietajú do kľúčových kompetencií, ktoré sú pozorovateľné v rovine verbálnych a nonverbálnych prezentačných kvalít a schopností.

Kultivované vystupovanie - žiak, riadiaci pracovník, politik

Jedným z dôležitých krokov úspešnosti je suverénne kultivované vystupovanie. Patria medzi základné schopnosti, ktoré postupne nadobúda každý žiak, študent, pedagóg, absolvent univerzitného zamerania, riadiaci pracovník a v neposlednej miere aj politik, aby mohol úspešne komunikovať. Ide o súbor verbálnych a nonverbálnych zručností, ktoré by mali korešpondovať s typom osobnosti a ktoré, vyplývajúc z osobitosti temperamentu, by mal každý jedinec vedieť regulovať.

Ďalším dôležitým prvkom v oblasti prezentačných schopností a jedným z pilierov úspechu je sebadôvera. Predstavuje vnútorný pocit človeka a presvedčenie, že je schopný splniť požiadavky, ktoré sú na neho kladené. Jedinec s dostatočnou sebadôverou nestráca zbytočne čas a sily problémami, ktoré nemajú opodstatnenie, ale sústredí sa na to, čo môže zmeniť k lepšiemu.Sebadôvera má veľký vplyv na úspešné zapojenie sa človeka do práce. Získava sa postupnými úspešnými skúsenosťami v práci a v osobnom živote. Je ontogeneticky podmienená. Dieťa, ktoré zažilo v rodine lásku a akceptáciu, má všetky predpoklady, aby netrpelo komplexmi menejcennosti. Syndróm komplexu menejcennosti má omniovariantný kompenzačný charakter, v dôsledku čoho môže dochádzať k vážnejším prejavom sociálnej komunikačnej izolovanosti, averzii, dokonca fóbii.

Pri sebadôvere platí psychologický imperatív – každý nadbytok a každý nedostatok deformuje.

Riadiaci pracovník hnaný túžbou po akceptácii, bez reálneho obrazu sebareflexie v rovine sebadôvery môže narobiť v profesionálnom živote mnohé prešľapy, spoločenské aj medzinárodné zlyhania. Degraduje kvalitu svojej osobnosti tak, že jeho následné kroky budú niesť pečať jeho dekadencie a kontraproduktivity.

Nonverbálna komunikácia často prebieha pod prahom nášho vedomia a je zjavne čitateľnejšia pre iných jedincov, než pre nás. V súčasnosti predstavuje jednu z dôležitých zložiek interpersonálnej percepcie. Má autopercepčný rozmer a je vďačným ukazovateľom a prostriedkom na reguláciu nevhodných foriem prejavu, ktoré možno korigovať, prípadne eliminovať na základe štúdia odbornej psychologickej literatúry, ako aj prostredníctvom realizácie rôznych výcvikových sociálno-psychologických kurzov, tréningov zameraných na zlepšenie kvality prezentačných schopností. Nonverbálny kanál vytvára obraz „duše“. Na základe výskumov sa odborníci prikláňajú k názoru, že približne: 7 % informácii získavame verbálne – slovami, 38 % vokálne – tón hlasu, sila, intonácia, 55 % nonverbálne – reč tela, výzor a výraz.

Reč tela je získaná a zároveň aj vrodená schopnosť jedinca, z čoho vyplýva, že nedostatky možno regulovať, silné stránky prejavu zdokonaľovať, chybné eliminovať.

Dôležité je o svojich kvalitách a nedostatkoch vedieť a realizovať potrebné zmeny. Reč tela prezrádza viac ako tisíce slov. Závažnosť kvality nonverbálnej komunikácie si uvedomíme v momente, keď zistíme, že prejav jedinca, ktorý je v pozícii prezentujúceho, nás oslovuje tým, že vzbudí našu pozornosť, zaujme, upúta, cítime harmonickosť prejavu, ľahkosť interakcie, vnímame kultivovanosť prístupu. Nonverbálna komunikácia nás ešte hlbšie osloví v prípadoch, ak nás niekto degraduje, urazí, posmieva sa nám, ak sa dostaneme do cudzieho kultúrneho prostredia, kde nepoznáme zmysel jednotlivých prejavov. Aj keď dnes je ešte ťažké merať rozdiely v množstve informácií zhromažďovaných očami a ušami, určitú predstavu o ich relatívnej dôležitosti možno získať porovnaním rozmerov optických a sluchových neurotransmiterov spájajúcich ich s mozgom. Očné nervy obsahujú 18-krát viac neurónov ako sluchové nervy, čo svedčí o tom, že majú potenciu viesť 18-krát viac informácií.

V psychologickej a lingvistickej literatúre existuje viac klasifikácií nonverbálnej komunikácie: mimika (výrazy tváre), gestika (pohyby rúk, hlavy), proxemika (oddialenie, priblíženie), haptika (dotyky), posturika (fyzické postoje), optika (pohľady očí), kinetika (pohyby v priestore), olfaktorika (vône, zápachy), coloretika (preferencia farieb), emblémy (symbolizujúce doplnky) a manierizmy (manipulácia s doplnkami), paralingvistika, extralingvistika a metakomunikácia, imagetika (vlastný imidž).

Treba podotknúť, že verbálna komunikácia bez nonverbálnych charakteristík neprebieha takmer nikdy. Dokonca každý náš písomný prejav nesie v sebe prvky prieniku verbálno/nonverbálnej komunikácie v podobe písma a nonverbálne v spôsobe písomnej prezentácie, napr. typ písma, celková úprava, ozdoby, poškodenie papiera, neúhľadnosť a pod. Každý prvok je výrazom individuality osobnosti.

Gestika a jej posilnenie v komunikácii v čase pandémie

Pri náraste druhej vlny pandémie je zrejmé, že gestá predstavujú výrazný komunikačný atribút akcentovaný pozornosťou. Mimický rozmer je prekrytý tvárovým rúškom (príp. nosíme aj okuliare). To spôsobuje, že mimický prejav ustupuje, pričom rozmer gestiky nadobúda na intenzite najmä vtedy, ak chceme, aby náš prejav bol zrozumiteľný, živší, ilustračne výraznejší, pôsobivejší.

V mnohých komunikačných rovinách prekrytie tváre rúškom spôsobuje komunikačné nejasnosti, častejšie v komunikácii dochádza k šumom, k nesprávnemu alebo nedostatočnému porozumeniu jednotlivých vyjadrení a preto treba kontrolovať a preverovať, či prejav je dostatočne zrozumiteľný.

Gestika je jednou z najstarších foriem ľudskej komunikácie, ontogeneticky je staršia ako verbálny prejav. Sú to pohyby, ktoré významne umožňujú vymieňať informácie medzi ľuďmi. Gestami sa možno bez slov dohovoriť, o čom svedčí aj posunková reč, ktorá obsahuje 700 základných prvkov. Gestiku môžu sprevádzať slovné prejavy človeka, ale gestá môžu reč aj úplne nahrádzať.Existuje okolo 5 000 základných znakov gest a nimi môžeme situačne vyjadriť aj 700 000 významov.

Gestá plnia mnohé funcie, napr.:

• komunikačnú funkciu ‒ sprevádzajú, nahrádzajú slová alebo spresňujú ich význam,
• expresívnu funkciu ‒ slúžia na odreagovanie afektu alebo citového stavu,
• nabádaciu, vyzývaciu funkciu ‒ slúžia na vyjadrenie vôle alebo želania.

V rámci gest možno vyčleniť dve základné kategórie:

• mikrogestá‒ sú ťažko ovládateľné našou vôľou ‒ kŕče svalov, tiky – zášklby svalových skupín, emocionálne napätie, jemné chvenie, sčervenanie tváre, kvapôčky potu,
• makrogestá‒ zreteľné pohyby rúk, nôh a celého tela, ktoré môžu byť vyjadrené vedome a podvedome.

V oblasti typov rozlišujeme gestá:

• zdôrazňovacie‒ pomáhajú zdôrazniť, podčiarknuť to, čo chceme vyjadriť,
• tranzitné‒ naznačujú prechod od jednej témy k druhej téme,
• opisné ‒ pohyby rúk kresliace vo vzduchu obrázky,
• ilustratívne ‒ prirodzene dopĺňajú verbálne vyjadrenia,
• obranné ‒ chytáme sa za hlavu, od radosti zatlieskame, mädlime si ruky.

Frekvencia gestiky zvyčajne závisí od typu temperamentu. Je podmienená aj kultúrnymi vzorcami prostredia, z ktorého jedinec pochádza. Zvýšená gestikulácia často býva indíciou extrovertného temperamentu, otvorenej, výraznej osobnosti alebo aj osobnosti, ktorá sa nevie verbálne plynule vyjadrovať, resp. trpí trémou. Významnú dôležitosť predstavujú kultúrne, etnické, rasové rozdiely. Južné národy sa oproti severským vyznačujú zvýšenou frekvenciou a variabilitou gest. Určité gestá môžu v rôznych kultúrach znamenať úplne odlišné veci.

Príklad:

Kultúrne odlišnosti v oblasti gestiky sú z hľadiska prezentačnej edukácie dôležité, pretože poukazujú na vedomosti prednášajúceho a zároveň nabádajú ku kontrole nonverbálnych prejavov.

V gestike sú najvýraznejšími prostriedkami čítania reči tela ruky.

Príklad:

Najviac ruky používajú ľudia, ktorí v zamestnaní viac gestikulujú - herci, sprievodcovia turistických skupín, učitelia. Z hľadiska temperamentu sú to cholerici, sangvinici. Zvýšená gestika sa objavuje pri rozrušení alebo v afekte, ale aj u ľudí, ktorí sa ťažšie vyjadrujú. Pozorovaním bolo zistené, že najmenej gestikulujú ľudia, ktorí sú v spoločenskom rebríčku najvyššie.

Podobne ako pohyb celého tela aj gestá zlepšujú konverzáciu a názornosť hovoreného. Dá sa nimi mnohé vyjadriť. Prezrádzajú charakter, nepokoj, nervozitu, záujem, ochotu komunikovať. Ich tajomstvo spočíva v tom, že si ich nie vždy uvedomujeme. Ako sme už spomenuli, mnohé gestá používame zámerne, napr. učiteľ ukáže na žiaka a vyvolá ho k tabuli, pri vysvetľovaní učebnej látky pomocou gestiky zdôrazňuje podstatné veci.

Prednášajúci často robí neuvedomene aj nevhodné, opakované a preexponované gestá, ktorými môže pôsobiť na poslucháčov rušivo, napr.:

• Otvorené ruky a dlaň symbolizujú nielen profesionalitu, čestnosť, ale aj moc.
• Ten, kto gestikuluje dlaňou obrátenou k sebe, nepúšťa si blízko k sebe iných ľudí.
• Dlaň obrátená dohora znamená prosbu, ale môže byť aj prejavom podriadenosti.
• Strieška z prstov symbolizuje silné sebavedomie, nadradenosť, dominanciu.
• Ruka natiahnutá k partnerovi predstavuje ponuku na zmier, priateľstvo.
• Zakrývanie tváre skrčenými rukami naznačuje úzkosť, napätie, neistotu.
• Vystretie ukazováka pri gestikulácii, ruka zaťatá v päsť vyjadrujú bojovnosť agresiu, hrozbu; počúvajúci vníma ako prílišné zdôraznenie, ohrozenie, často spôsobí, že po výmene pozícii aj druhý partner vystrie ukazovák.
• Natiahnutý malíček nahor pri držaní šálky alebo pri fajčení symbolizuje excentrickosť, zvýšenú samoľúbosť.

Vzťah medzi verbálnym prejavom a gestami je zložitý. Gestá môžu zvýšiť dôraz a názornosť slovného prejavu, môžu sprevádzať a dokresliť obsah hovoreného, a tým mu dávať väčšiu zrozumiteľnosť, ale môžu byť aj v úplnom protiklade s tým, čo hovoríme, napr. verbálne hovoríme „áno“, ale gestom alebo výrazom tváre naznačujeme „nie“. Z psychologického hľadiska je pravdivejší výrok, ktorý je interpretovaný nonverbálne.

Gestá veľmi často používame nevedome. Výrazne to môžeme pozorovať v stresovej situácii, napr. ak si niekto neustále prihládza vlasy, klopká prstami po stole, škrabká si hlavu, prelamuje prsty, chytá, masíruje si bradu, ohrýza si nechty a pod. Je dôležité tieto prejavy ovládať, preniesť ich z nevedomého kanála do vedomého a následne autokorekciou zlepšovať sebaovládanie. Pri používaní gest by mal byť kultivovaný jedinec obozretný. Nadmerná gestikulácia, podobne ako aj nedostatok gestiky ovplyvňujú komunikáciu v negatívnom zmysle, vhodná gestikulácia približuje hovoriaceho k poslucháčom.

Mnohí psychológovia sa na základe výskumov s dobrovoľníkmi zhodujú v názore, že nonverbálnou komunikáciou možno len veľmi ťažko klamať. Nepravdu je síce ľahšie povedať do telefónu, ale citlivý jedinec z paralingvistických a extralingvistických výrazových prostriedkov vycíti aj tento aspekt komunikácie. Pri priamom styku s jedincom je situácia ešte náročnejšia a pri vedomom klamaní si ľudia často siahajú na tvár, poškrabkávajú si nos, keďže z fyziologického hľadiska dochádza pri tejto psychickej aktivite k vysušovaniu nosnej sliznice. Často vidíme, ako si jedinci náznakovo zakrývajú ústa. Ide o ontogenetický prejav archetypu detskej lži. Na podobných prvkoch skúmania je založená aj technika detektora lží. Profesionálni šachisti sa učia ovládať pohyby, aby súperovi nenaznačili svoje úmysly. „Nasadiť výraz hráča pokru“ znamená, vylúčiť akékoľvek gestá a mimiku. Pri rôznych kartových hrách dohovorené „mrknutie okom“, pohyb celej ruky, mikropohyb dlane a iné dohovorené signály znamenajú nekalé interakcie.

Dokončenie v ďalšom čísle