Sebaspochybňovanie a nedostatok sebadôvery

Impostor syndróm, známy aj ako syndróm podvodníka, je vzorec myšlienok, pri ktorých človek pochybuje o svojich vlastných úspechoch. Myslí si, že si nezaslúži úspech a pochvalu, ktorú dosiahol, že ju dosiahol iba vďaka šťastiu a zhode náhod. Má iracionálny strach, že si úspech nezaslúži, príp. že nemá kompetencie, schopnosť alebo kvalifikáciu k ich vykonaniu. Prejaviť sa môže v rôznych životných etapách, v športe, záľubách, partnerstve alebo v náročných záťažových situáciách.

Výskumná štúdia z roku 2007 prišla s výsledkami, že Impostor syndróm sa prejavil u 70 % ľudí počas ich práce. Týka sa to právnikov, lekárov, pedagógov, akademikov, študentov. Novšia štúdia z roku 2019, ktorá skúmala tento syndróm z pohľadu systematického prehľadu literatúry, prišla s viacerými zaujímavými výsledkami. Napríklad, že s Impostor syndrómom je väčší výskyt duševných porúch a že sa vyskytuje častejšie medzi etnickými menšinami, keďže stereotypizácia zapríčiňuje diskrimináciu alebo nazeranie na človeka len cez menšinový status a nie na jeho odbornosť, skúsenosti a kvalifikáciu.

Prečo ľudia zažívajú Impostor syndróm?

Neexistuje jasný dôvod. Niektorí odborníci majú za to, že syndróm môže mať svoje korene už v detstve, napr. u detí, ktoré boli prehliadané, resp. ktorých rodičia len veľmi málo chválili, ale môže sa prejaviť aj u detí, ktoré boli nadmerne chválené. Už v detstve tak mohli nadobudnúť pocit, že sú na všetko viac ako dobré, ale konfrontácia s realitou im ukázala opak. Ďalší odborníci tvrdia, že ľudia sú náchylní na syndróm kvôli ich osobnostným črtám, napr. sú úzkostlivejší, vzrušivší, nervóznejší, príp. sú ľudia, ktorí sú sebavedomí, odhodlaní a skalopevne presvedčení o svojich schopnostiach.

Niektorí odborníci veria, že medzi ďalšie vplyvy Impostor syndrómu patrí aj prostredie, v ktorom sa človek pohybuje, napr. ak je človek v práci nový, môže mať väčšiu pravdepodobnosť, že zažije tento syndróm. Inak na tom nie sú ani študenti, ktorí sa dostanú na prestížnu školu a cítia, že je na nich vyvíjaní tlak v tom, že musia byť bystrejší a lepší ako ostatní. Americké psychologičky Dr. Pauline Clance a Dr. Suzanne Imes pomenovali Impostor syndróm prvýkrát v roku 1978.

Psychologička Pauline Clance v roku 1985 identifikovala 6 hlavných charakteristík Impostor syndrómu:

(1) Nekončiaci sa cyklus náhod a šťastia – Človek čelí dôležitej úlohe alebo životnej výzve. Bežným príkladom môže byť učenie sa na skúšky. S blížiacim sa termínom skúšky sa človek začína intenzívnejšie pripravovať, dáva zo seba maximum. Ak sa mu podarí uspieť, môže si myslieť, že za výsledkom jeho/jej úspechu je stres, ktorý človek zažíva tesne pred dôležitou udalosťou, začína byť spojený s úspechom. Ľudia si tak môžu vytvárať tento vzorec myslenia a dôverovať mu viac, ako veriť svojim schopnostiam.  

(2) Perfekcionizmus a vysoké nároky na seba – Impostor syndróm sa týka aj ľudí, ktorí boli vynikajúcimi študentmi v škole. Často sa hodnotia na extrémistických stupniciach ako „som najlepší“, príp. „som úplne neschopný/á“. Ak nemožno dosiahnuť stanovený cieľ,