Žiak, rodič, učiteľ v čase pandémie a po nej (2.)

Rok v živote mladého človeka je dlhá doba. Čas premien, ktorý v dospelosti počítame na desiatky rokov, sa v mladom veku ráta na mesiace. V dospelom veku je našim najväčším bohatstvom rodina, v tom žiackom, okrem nej, najmä kamaráti. Tí sú súčasťou žiackych príbehov, zážitkov, nových kontaktov, poznávania emócií všetkými zmyslami v ich plnej pestrosti a autentickosti. Tak sa to dialo vo väčšine prípadov pred pandémiou. Obdobie mimoriadnych opatrení prinieslo do ich života zmenu. Jej dôsledky sme sa pokúsili opísať v rovine možných prejavov, príčin, zmien a nových potrieb, ktoré treba identifikovať a cielene k nim zaujať postoj.

Ambivalentné pocity

Dlhodobá strata sociálneho kontaktu v čase pandémie u niektorých žiakov vyvolala ambivalentné pocity. Ambivalencia môže predstavovať nesúlad, protirečenie medzi niekoľkými súčasne prežívanými emočnými stavmi, ale aj paralelnú existenciu rôznych emócií. Pocity sú premenlivé, niektoré sa môžu meniť rýchlo, niektoré môžu pretrvávať, na jednej úrovni ich vnímame ako perfektné, v inej ako náročné.

Príklad:

Žiaci môžu pociťovať v jeden a ten istý čas úľavu aj stres. Dôvodov pre stres môže byť niekoľko. Môžu sa cítiť preťažení z toho, čo sa práve odohráva v ich svete a neistí z toho, čo bude nasledovať. Obávajú sa, že ochorejú na koronavírus, resp. že ho prenesú na iného člena domácnosti. Obava z prenosu ochorenia najviac obmedzila sociálne kontakty. Niektorým žiakom dištančná výučba priniesla úľavu, pretože tak mali skutočný dôvod vyhnúť sa komplikovaným vzťahom v triede. Mohli si dovoliť vypnúť mikrofón a ostať ticho, keď sa riešila téma, ktorá im bola nepríjemná. Dlhá izolácia ponúkla komfort, ktorý sa ťažko opúšťal. Žiaci sa doma cítili pohodlne, bezpečne a niektoré veci mali viac pod kontrolou. Teraz môžu cítiť úzkosť, že sa nebudú schopní zaradiť do pravidelného, štruktúrovaného režimu, ktorý fungoval pred pandémiou.

K ambivalentným pocitom patria aj ambivalentné prejavy správania. Ide oneschopnosť rozhodnúť sa konať v súlade s aktuálnymi pocitmi, pretože tie sú vždy iné. Ak zažívam viac protichodných rozumových argumentov, neviem sa rozhodnúť, ktorý je správny, ktorý uprednostniť. Cítim ich ako vzájomne protichodné pocity.  Úzkosť a strach sú obrannými reakciami na niečo ohrozujúce v okolí. Keď žiaci pociťujú úzkosť, ovplyvňuje to ich náladu a schopnosť koncentrácie. Môžu sa začať vyhýbať školským povinnostiam, chodeniu von, hovoreniu o škole, vyžadujú si viac uistenia, nenachádzajú potešenie vo veciach, ktoré im predtým prinášali radosť. Žiaci, ktorí sa po dlhej dobe objavili v triede, môžu prechádzať zložitým obdobím a nemusia mať potrebu o tom hovoriť. V čase pandémie sa menia postoje, prehodnocujú sa priority.

Zdroje ambivalentného správania

Pokúsili sme sa identifikovať najčastejšie zdroje ambivalentného správania, ktoré súvisia s dištančným vzdelávaním z hľadiska kvality medziľudských vzťahov.

Bariéry prekonávania problémov

Ambivalentné správanie sa môže prehlbovať, ak:

• Nebudeme reagovať na podnety, signály, ktoré nám žiaci vysielajú. Cítia sa neisto pred písomnou prácou, nevedia, či zvládli prípravu doma, ale písomku im dáme, lebo potrebujeme známky. Vedomosti sú dôležité, ale k výkonu je nevyhnutné najprv pripraviť podmienky (sociálne, fyzické, psychologické). Preverovanie vedomostí by malo prísť až po zabezpečení podmienok.
• Neberieme prejavy zmien v správaní žiakov vážne. Rok v živote dieťaťa má iný význam ako u dospelého človeka (u desaťročného žiaka rok predstavuje jednu desatinu života, pričom pamätať si môže 6 až 7 rokov späť). Za rok prichádza k významným fyziologickým a sociálnym zmenám. Deti sa vracajú do iného prostredia, sú to iné deti (vývinovo), škola je pre ne iným sociálnym svetom ako pred rokom. Návrat majú žiaci nepomerne ťažší ako učitelia. Hrozí riziko, že učiteľ sa primárne bude zaoberať vlastnou readaptáciou.
• Reagujeme na podnety oneskorene. Vidíme, že žiak je chvíľu veselý a chvíľu smutný, ale nevenujeme tomu pozornosť, kým žiak nezačne byť drzý. Je dôležité nájsť si čas na adaptáciu, reagovať na prejavy a pomáhať pri readaptácii.
• Reakcia je neprimeraná. Vidíme, že žiak sa trápi, sústavne analyzujeme jeho správanie, nútime ho rozoberať pocity, hoci on si to neželá, chce byť chvíľu sám so sebou, poradiť si s novou situáciou bez pomoci iných. Treba akceptovať ich neistoty, úzkosti, ambivalencie. Dôležité je rovnováha v reakcii. Deti nepotrebujú rozbor, potrebujú podporu, rešpekt, porozumenie, empatiu, individuálne tempo, prejav záujmu. Treba sa pokúsiť zdieľať ich svet.
• Nerešpektujeme potreby žiakov. Napriek tomu, že časť žiakov sa vzdelávala doma (najmä v posledných mesiacoch v určitých ročníkoch len vo forme zadávania úloh, ich kontroly), nevnímame ich opodstatnené obavy a v učení pokračujeme v rovnakom tempe, aké sme využívali v prezenčnom vyučovaní. Požiadavka vyššej fexibility a zohľadnenie individuálnych podmienok a osobností žiakov je namieste.
• Nie sme konzistentní v reakcii na ambivalentné správanie žiakov. Chvíľu signalizujeme, že na ich pocitoch nám záleží a chvíľu ich pocity ignorujeme.
• Máme obavy podeliť sa o vlastné pocity so žiakmi. Pri online učení bolo náročné venovať sa pocitom. Dnes sme v novej situácii, skúsme ju prekonať spoločne. Potrebujeme sa naučiť spolupracovať, resp. obnoviť spoluprácu.

Dôsledkami ambivalentného správania môže byť špirála ambivalencie medzi myslením, emóciou a správaním. Jedno podmieňuje druhé.

Príklad:

Prejavy, pocity a pomoc v napätých situáciách

Ako problémové sa javia dlhodobé pocity úzkosti. Úzkosť sa môže napríklad nervozitou, triaškou, plačom, smútkom. Žiaci opisujú úzkosť ako pocit, že situácia nemá riešenie, sú v strese, pociťujú sklamanie na rôznych úrovniach. Po odznení pandémie to môže byť sklamanie z rodičov (vnímajú ich dlhodobý stres a nemohúcnosť si s ním poradiť, prenos zlyhaní na rodinu, neistota v prípade straty zamestnania rodičov).

Hnev žiaka, ktorý sa prejavuje v častejších bitkách, nadávkach, so zvýšeným podráždením môže byť dôsledkom nedostatku spánku, nespracovania zlých správ, dlhodobý pocit frustrácie, že nič žiakovi nevychádza tak, ako si želá. Môže sa za ním skrývať aj nerešpektovanie pocitov, názorov, ale aj neúspech, ktorý žiak zažil počas online vzdelávania, a ktorý bol spôsobený hoci aj vonkajšími vplyvmi. Ak online vzdelávanie nebolo zo strany pedagóga zvládnuté, môže byť prejavom hnevu aj pretrvávajúci pocit nespravodlivosti napr. pri hodnotení domácich úloh a projektov.

Žiak môže zažívať sklamanie. S kamarátom, ktorému dôveroval, sa počas dištančného vzdelávania odcudzil. Nezvládol s ním spolupracovať a uzatvoril sa do seba. Príčin môže byť veľa, napr. náhla smrť v rodine, šok zo zvratov, ktoré pandémia spôsobila, nenaplnená túžba mať priateľov, tráviť s nimi čas. Zákazy vychádzania, stretávania sa menili tradičné priateľstvá. Žiak môže prežívať aj sklamanie zo seba prvý deň v škole.

Súčasťou negatívnych pocitov po príchode do školy môže byť aj nenávisť. Podnetom môže byť iný názor, necitlivá komunikácia, strata dôvery, ohováranie. V online prostredí sa možno nevyhli hádkam, nadávkam, vzájomnému ubližovaniu si. Nepríjemnou skúsenosťou môže byť aj ignorovanie pocitov a nálad.

Dôsledkom izolácie môže byť apatia. Na žiakov sa počas tohto obdobia valilo kvantum nových informácií zo sveta, školy. Zorientovať sa v nich, spracovať ich a kriticky zhodnotiť vyžadovalo množstvo mentálnej energie. Prvotné pocity úzkosti a bezradnosti sa postupne zmenili na pocit: „už mi je všetko jedno“. Aby sa mozog žiaka ochránil pred kolapsom, radšej „vypol“ všetky svoje emócie.

Ak je žiak drzý, môže používať dvojzmyselné vety, odvrávať, nadávať, kričať, tykať dospelému. Príčinou môže byť výzva k aktivite na hodine, s ktorou sa žiak už nevie stotožniť, pociťuje jej nezmyselnosť, ale aj potreba zábavy v triede. Žiaci odporúčajú, aby sa pedagógovia snažili zistiť príčinu správania. Navrhujú upokojenie, vyrozprávanie sa, čas na zamyslenie. Je dôležité s ním dohodnúť nové pravidlá vzájomného fungovania. Agresia môže byť aj dôsledkom obrany, za ktorou je hnev, úzkosť, strach a pod.

„Nudím sa“, častá odpoveď mladých ľudí na otázku, čo robia. V prípade nudy môžu pociťovať únavu, nervozitu, neochotu. Príčinou môže byť nezaujímavá činnosť v triede, dlhý čas na prácu. Dôležité je žiaka viac zamestnať, využiť aj humor. Uvažovať treba aj o postojoch žiakov (pasívny, aktívny, nepriateľský, priateľský).

Obdobie pandémie je spojené aj so smútkom. Smútok sprevádza plač, vyhýbanie sa kontaktom. Žiaci môžu byť uzavretí, vyčerpaní, tichí, môžu byť naštvaní. Ak smútok pretrváva, žiak zvykne byť nepozorný, bez nálady, je zničený, uzatvára sa do seba. Okrem dôsledkov pandémie môže byť príčinou smútku aj hádka rodičov, kde dieťa vníma nadávky. Príčinou môže byť aj sklamanie, zlá známka, strata blízkych, alebo niečoho, čo nám bolo blízke. Zlomiť žiaka dokáže aj neúspech, šikanovanie, vysmievanie sa. Pomôcť môžeme tak, že sa snažíme utíšiť hnev, vypočuť žiaka, dovoliť mu vyrozprávať sa, dopriať mu čas.

Aj prejavy strachu vieme čítať. Žiaci spoznajú, že ich spolužiaci majú strach vtedy, keď sa trasú, keď im bije srdce, keď sú rozpačití, majú bolesti brucha, keď sa potia. Sprievodnými prejavmi môže byť plač, agresivita, nepokoj. Na kamarátoch vidia smútok v tvári, v očiach. Hovoria o nepríjemných pocitoch v žalúdku, o nervozite, podráždenosti, obhrýzajú si nechty. Príčinou môže byť šikanovanie, ale aj rôzne formy strachu, ktoré nikto neriešil. Môžu mať trému, cítiť samotu. Strach môže byť aj dôsledkom neriešeného problému, môže byť na žiakoch vyvíjaný tlak, ktorý nezvládajú. Žiaci odporúčajú nechať spolužiaka vyrozprávať sa, vypočuť. Treba mu poskytnúť podporu, odstrániť prekážky. Pomôcť v náročných situáciách môže mediátor, učiteľ, niekto blízky. Vnímať treba aj súvislosť medzi strachom a úzkosťou. Úzkosť má širší charakter, neviaže sa ku konkrétnym javom, strach má konkrétny objekt, napr. strach z učiteľa a úzkostný pocit, že to nezvládnem, napr. bojím sa ísť do školy, ani vlastne neviem prečo, necítim sa tam dobre a pod.

Žiaci sa môžu javiť aj ako tvrdohlaví. Vtedy sa častejšie hádajú, ohovárajú sa, myslia na seba. Príčinou môžu byť rôzne názory v žiackom tíme, klamstvo, hádavosť, spory, najmä také, ktoré sú neriešené. V rovine pomoci je dôležité naučiť sa prijímať kompromis, tvoriť dohody, viesť rozhovor, používať argumenty.

Pandémia priniesla aj zvýraznenie socioekonomických rozdielov. Tie prinášajú závisť, ktorá sa môže prejavovať ako drzosť, hnev, ohováranie. Príčinou môže byť hmotný nedostatok, túžba mať niečo, čo má niekto iný. Pomoc by mohla byť účinná vtedy, ak sa žiaci so spolužiakom o niečo podelia, ak sa spriatelia, ak si vysvetlia hodnoty, ktoré uznávajú.

Pocity vedia definovať aj žiaci, ak ich k tomu dlhodobo vedieme. Vedia nájsť aj príčiny pocitov a úmerne veku a skúsenostiam vedia ponúkať aj riešenia. V tabuľke nižšie rovesnícki mediátori šiestich škôl (skupina rovesníckych mediátorov mala približne 15 až 25 žiakov) v rokoch 2012 až 2019 v skupinových diskusiách definovali kľúčové pocity a prejavy správania sa rovesníkov. Ich názory nemajú všeobecnú platnosť, ale môžu nám poslúžiť k zamysleniu sa nad riešeniami problémových situácií v školách v súčasnosti a v blízkej budúcnosti.

Odporúčania na záver

Ako možno upokojiť ambivalentné pocity? Ako pomôcť určiť priority pri ambivalentnom správaní?

1. Neanalyzujme správanie žiakov. Doprajme im čas pozorovať spolužiakov v novej situácii.
2. Naučme žiakov pomenovať pocity na príkladoch z príbehov, filmov, video ukážok, z prečítanej knihy.
3. Umožnime žiakom spoznať sa (netlačme na riešenie zložitých tém a emócií).
4. Budujme dôveru postupne, rešpektujme ich pocity odmietania, aj postupného zapájania sa do aktivít.
5. Dovoľme žiakom nájsť si svoju, možno aj novú, rolu v tíme.
6. Vytvorme pocit, že škola je bezpečné miesto, že sa snažíme robiť všetko pre to, aby návrat medzi spolužiakov bol pre všetkých čo najjednoduchší.
7. Ubezpečme žiakov, že sme tam pre nich, keď to budú potrebovať.

„Čas, ktorý si venoval svojej ruži, robí tvoju ružu takou dôležitou“, hovorí Exupéryho Malý princ svojej ruži. Presne to teraz potrebujeme. Čas pozorovať zmeny v správaní, čas vnímať detaily v kontexte situácie a podmienok, ktoré počas pandémie nastali. Čas diskusií, ktoré citlivo otvoria témy a správne nasmerujú odpovede na otázky. V prvom rade však potrebujeme upokojiť ambivalentné pocity, dať im nový rozmer predvídateľnosti.