Etika musí mať svoje miesto v škole

„Mravnosť tvorí a formuje človeka, spoločnosť i myslenie, rozhodovanie a konanie, a preto musí mať svoje trvalé miesto aj v procese výchovy a vzdelávania.“ František Godla

Etika je filozofická disciplína, ktorá skúma ľudské správanie, morálku, alebo morálne relevantné konanie a jeho normy. Slovo etika pochádza z gréckeho „ethos“, čo v preklade znamená zvyk, názor, charakter, spôsob myslenia. Etika je disciplínou praktickej filozofie. Je teoretickou štúdiou hodnôt a princípov, ktoré usmerňujú ľudské konanie v situáciách, keď je možný výber. „Etika skúma dobro, cnosť, spravodlivosť, morálne zákony, normy a hodnoty.^“[1]Etika sa člení podľa toho, čím (akým prostredím) sa zaoberá, napr. etika v obchode, medicínska, ekonomická, školská, pedagogická etika. Vyčleňuje etický kódex. Je to súhrn pravidiel správania sa v danej spoločnosti. Sú to základné pravidlá slušného správania, a keďže tie sú v každej profesii do istej miery špecifické, mení sa podľa profesie aj etický kódex. Zjednodušene by sme mohli etiku charakterizovať ako vedu o morálke.

Toto poznanie ľudstvo už dávno sformulovalo veľmi výstižne, ako tzv. zlaté pravidlo mravnosti, ktoré môže mať podobu:

• Pozitívnu: „Správaj sa k iným tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe.“
• Negatívnu: „Nerob iným to, čo nechceš, aby oni robili tebe.“

Zlaté pravidlo v pozitívnej aj v negatívnej podobe je vyjadrením aktívneho prístupu mravného subjektu, teda ľudského indivídua, k tvorbe mravných vzťahov v spoločnosti, a najmä k formovaniu medziľudských vzťahov, čo v našom prípade platí aj o škole a o pedagógovi.

Dobro ako ústredná kategória etiky

Ústrednou kategóriou etiky je kategória dobra. Dobro môžeme charakterizovať ako pozitívne hodnotenie mravného konania jednotlivca a skupín. Opakom dobra je zlo. Dobro a zlo sú veľmi jednoduchým vyjadrením mravného a nemravného, pozitívneho a negatívneho, kladného a záporného konania jednotlivca i skupín ľudí. Podľa Aristotela je dobro cieľ, ku ktorému všetko smeruje. Každá ľudská činnosť, myslenie aj konanie by naozaj malo smerovať k určitému všeobecne prospešnému dobru, a tak aj výchovno-vzdelávacia práca pedagógov má a aj musí smerovať k takémuto dobru.„K úsiliu oň nás vedie sama podstata človeka“[2]Cieľom tohto smerovania je žiak, všestranný, komplexný rozvoj jeho osobnosti.Už na úsvite ľudských dejín sa formulujú isté etické zásady, prikázania, normy, ktoré určujú, regulujú a hodnotia správanie a konanie ľudí v súkromnom i vo verejnom živote.

Známe zlaté pravidlo etiky: „Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe!“, vo všeobecnej rovine vyjadruje všeľudský rozmer etiky a jej praktickej realizácie v živote. Rezonuje v rôznych náboženských a filozofických učeniach, ako je Biblia, Korán, Mahábhárata, Talmud, filozofické učenia starogréckych filozofov počnúc Sokratom, Platónom a Aristotelom, ale aj Epikurom, čínskou a indickou filozofiou a pod.

Mravnosť ako základná hodnota

Mravnosť tvorí základnú hodnotu, ktorá determinuje ľudskosť, ľudskú kultúru, medziľudské vzťahy i samotné ľudské indivíduum v tom najširšom a najhlbšom zmysle slova. Tvorí a formuje človeka, spoločnosť, jeho myslenie, rozhodovanie a konanie, a preto má mať svoje trvalé miesto aj v procese výchovy a vzdelávania. Práve tam, kde sa formuje osobnosť mladého človeka, je ohromne dôležité, aby etika a mravné pôsobenie bolo to, čo sformuje jeho osobnostný charakter a dá mu správny mravný rozmer. Tomuto problému je potrebné venovať osobitnú pozornosť zvlášť, ak je mladý človek vystavený pôsobeniu mnohých negatívnych vplyvov súčasného sveta.

Mravné myslenie, postoje, rozhodovanie a konanie založené na mravnom presvedčení a láske k povolaniu, či lepšie povedané k ušľachtilému poslaniu musí byť neoddeliteľnou vlastnosťou všetkých, ktorí sa na výchove a vzdelávaní rôznym spôsobom a na rôznych postoch podieľajú a nesú za ňu primárne mravnú zodpovednosť. Týka sa to okrem rodičov a rodiny predovšetkým pedagogických zamestnancov, teda učiteľov a riadiacich pracovníkov v rezorte školstva od radových učiteľov a riaditeľov škôl, cez pracovníkov a vedúcich školských orgánov na rôznych stupňoch štátnej správy a verejnej samosprávy až po ministerstvo školstva.

Školské reformy, ktorými naše školstvo už niekoľko rokov bolestne prechádza a s každým novým rezortným ministrom začína od nuly, vôbec nerieši priamo rozvoj osobnosti učiteľa, jeho osobnostných kvalít, vrátane tých mravných, ktoré determinujú kvalitu jeho pedagogickej práce i všeobecne jeho ľudského pôsobenia v podmienkach školy, vo výchovno-vzdelávacej práci so žiakmi, v spolupráci s rodičmi, vo verejnom i súkromnom živote. „Je čas, keď treba skutočne nielen na papieri robiť niečo pre učiteľa, v mene učiteľa, v mene jeho osobnosti a jej zdokonaľovania. Je čas, aby sme skutočne prinavrátili učiteľovi nielen jeho právo na jeho lásku k deťom, právo a povinnosť tvorivej práce, ale aby sme rehabilitovali učiteľské povolanie v spoločnosti, národe"[3