Prokrastinácia ako problém súčasnosti

Prokrastinácia je pojem, ktorý pochádza zo spojenia latinských slov – pro (pre, pred, blízko, a pohyb dopredu) a crastinus (zajtrajší, patriaci zajtrajšku, cras – zajtra) [Ferrari, Johnson, McCrown, 1995]. Ekvivalentom slova prokrastinácia v slovenčine by mohlo byť odkladanie, oneskorenie, otáľanie, ľahostajnosť (Gabrhelík, Vacek, Miovský, 2006). Možno povedať, že prokrastinácia znamená odkladanie vecí, povinností, úloh na neskôr. Z odborného hľadiska definujú prokrastináciu určité špecifiká. Ide o zložitý proces, ktorý zasahuje kognitívnu, afektívnu a behaviorálnu zložku osobnosti (Chu, Choi, 2005).

V literatúre sa stretávame s chápaním prokrastinácie ako negatívneho dysfunkčného javu alebo neefektívnej stratégie v správaní, ktorá prináša jednotlivcovi nepríjemné pocity. Najčastejšie ju popisujeme ako kombináciu troch prvkov: strach z neúspechu – fear of failure; nepríťažlivosť úlohy – taskaversiveness; lenivosť (Blunt, Pychyl, 2000; Ferrari, Tice, 2000; Wolters, 2003 in Schraw, 2007).

Prokrastinácia je spájaná s negatívnymi afektívnymi prejavmi – vyššia miera depresívnych a úzkostných pocitov, nižšia miera sebaúcty (Lay, 1992; Lay, Schouwenburg, 1993; Lay,Silverman, 1996;Martin, Flett, Hewitt, Krames,Szanto, 1996; Saddler, Sacks,1993; Senecal et al., 1995; Solomon, Rothblum, 1984, in Wolters, 2003). Gabrhelík (2006) definuje prokrastináciu ako odďaľovanie rozhodnutia a práce na úlohách a toto nežiadúce správanie prinášajúce neúspech následne sprevádza pocit úzkosti. Avšak nie každé odloženie alebo oneskorenie označujeme ako prokrastináciu. Niekedy rozhodnutie odložiť prácu môže byť zámerné a plánované (Schouwenburg, 2004).

Príklad:

Ak je oneskorenie neplánované a predstavuje nevhodne zvolenú stratégiu v konkrétnej situácii, vtedy sa jedná o prokrastináciu (Gabrhelík, 2008). Prokrastináciu možno chápať aj ako nadmerný nesúlad medzi pôvodným zámerom a výsledným správaním. Rozdiel medzi odhodlaním a začatím, či úspešným ukončením práce presahuje čas, ktorý je na túto prácu potrebný – a to najmä v úvodných fázach (Steel, Brothen, Wambach, 2001). Prokrastinátor je človek, ktorý je na začiatku odhodlaný začať pracovať na úlohe, ale začína na nej pracovať až oveľa neskôr, ako plánoval, a to z rôznych dôvodov. Práve časový aspekt je veľmi dôležitý pre určenie prokrastinácie – pretože čas potrebný na splnenie úlohy nezodpovedá ani vnútorným normám ani schopnostiam prokrastinátora. Je to dysfunkčný návyk a jeho dôsledkami sú pocity viny, zníženie výkonu a súčasne aj dôsledky v sociálnej oblasti – vytváranie si imidžu nespoľahlivého človeka.

Solomonová a Rothblumová (1984) uvádzajú, že prokrastinácia je aktom nepotrebného a zbytočného odkladania úloh až do bodu, kedy človek zažíva subjektívny diskomfort.

Príklad:

Pri prokrastinácii ide o neschopnosť začať na úlohe pracovať v určenom čase a súčasne sa skôr venovať iným činnostiam, ktoré s úlohou väčšinou nesúvisia. Gabrhelík a spol. (2006) uvádzajú, že prokrastinátori bývajú veľmi činnorodí, ale vždy je to na úkor úlohy, na ktorej mali pôvodne pracovať.

Príklad:

Milgramová (1991, in Ferrari, Johnson, McCown, 1995) uvádza, že pre definovanie a určenie prokrastinácie sú veľmi dôležité štyri základné komponenty: sekvencia správanie, ktoré smeruje k odkladu; správanie, ktoré má viesť k výsledku nezodpovedá štandardu; úlohy, ktoré má proskrastinátor splniť, sú pre neho dôležité a ich výsledkom je stav emocionálneho rozladenia.

Hlavné aspekty prokrastinácie

Na základe rôznych, často nejednotných a nejednoznačných definícií možno vyvodiť hlavné aspekty prokrastinácie, ktoré sme upravili z rôznych odborných zdrojov:

• subjektívne prežívané nepohodlie podľa Solomonovej a Rothblumovej (1984) je prokrastinácia akt zbytočného odkladania úloh až do bodu, kedy jednotlivec prežíva subjektívne nepohodlie;
• nelogickosť odkladania podľa Steela (2007) a ďalších autorov je prokrastinácia najčastejšie považovaná za iracionálny odklad správania, pretože pokiaľ má odklad racionálny základ nejedná sa o prokrastináciu (Andreou, 2007);
• rozpor medzi tým, že prokrastinovaná činnosť je po kognitívnej stránke vyhodnotená ako dôležitá, ale po emocionálnej stránke je nepríjemná – podľa Schouwenburga (2004) sa jedná o akt opakovaného odkladania niečoho, čo musí byť urobené, aj keď je to nepríjemné alebo nudné;
• voľba a rozhodnutie ku oneskoreniu – Steel (2007) hovorí, že prokrastinácia znamená dobrovoľne odložiť zamýšľaný priebeh akcie, aj keď človek vie a očakáva, že toto správanie bude pre neho škodlivé;
• časový posun alebo oneskorenie – Gabrhelík (2008) hovorí o tom, že za prokrastináciu možno označiť určité správanie vtedy, ak dôjde ku vzniku veľkej časovej strate medzi úmyslom alebo odhodlaním začať pracovať na úlohe, alebo ju dokončiť a skutočným začatím (ukončením) práce;
• vzťah k zamýšľaným cieľom – v Steelovi (2007) sa možno dočítať, že človek prokrastinuje, keď odkladá začatie alebo dokončenie zamýšľaného priebehu činnosti.

Prokrastinácia je dobrovoľné, ale iracionálne odkladanie začatia alebo dokončenia potrebných úloh alebo činnosti, ktoré sú pre človeka dôležité (ich význam chápe po rozumovej stránke), ale súčasne aj nepríjemné (po emocionálnej stránke).

Dôležitým aspektom prokrastinácie je, že prokrastinátor nie je lenivý, svoj čas venuje často iným činnostiam. Výsledkom sú pocity úzkosti, depresie, nespavosť a často aj povesť nezodpovedného človeka. Prokrastinácia sa prejavuje rôznym spôsobom. Niektorí prokrastinátori sú akoby chronickými odkladačmi, iní sa k odkladaniu uchyľujú len ojedinele v určitých špecifických podmienkach a za určitých okolností.

Kto je prokrastinátor a motivačný konflikt

Je to človek, ktorý prokrastinuje – odkladá veci na neskôr. Prokrastinácia je výsledkom voľby a slobodnej vôle. To znamená, že sa musíme pýtať na motiváciu človeka, ktorý prokrastinuje. Človek vie, že niečo má urobiť a dobrovoľne sa rozhodne to neurobiť. Gabrhelík (2008) tvrdí, že sa jedná o motivačný konflikt.

Prokrastinátor dáva prednosť aktivitám so silnejšou motivačnou silou, než má činnosť, ktorú má vykonať.

Tieto aktivity sa mu zdajú v tej dobe atraktívnejšie a menej náročné a prinášajú mu bezprostredné uspokojenie, zamestnávajú jeho myseľ a poskytujú mu možnosť zabudnúť na pôvodnú činnosť, napr. sledovanie televízie, surfovanie na internete, chatovanie, sociálne siete, hranie hier, upratovanie. Aktivity bývajú individuálne a vychádzajú z osobnosti prokrastinátora. Prokrastinátor je človek, ktorého typickou stratégiou správania je prokrastinácia. Táto stratégia nie je efektívnou, pretože prokrastinátora jeho správanie znepokojuje a spôsobuje mu ťažkosti. Ľudia, ktorí trpia prokrastináciou, ju vnímajú ako niečo zlé, nerozumné, a želajú si zbaviť sa jej, alebo ju aspoň zmierniť. V dôsledku prokrastinácie môže človek prísť o prácu, vzťah, povesť atď. Negatívne pôsobí aj na okolie prokrastinátora, pretože sa prejavuje vo všetkých aspektoch jeho života.

Typy prokrastinácie

Prokrastinácia sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Môže byť ojedinelou stratégiou správania, opakujúcim sa vzorcom správania, môže byť jednorázová, chronická a pod. Prokrastináciu delíme podľa viacerých aspektov.

Prokrastinácia podĺa funkčnosti

Prokrastináciu možno považovať za nežiaducu stratégiu správania, ale v určitom aspekte môže pre prokrastinátora byť v krátkodobom aspekte aj pozitívna – t. j. odkladanie niečoho môže viesť k pozitívnemu výsledku, napr. v školstve pri rýchlych zmenách predpisov nevyhotovenie správy môže viesť k ušetreniu si zbytočnej práce.

• Funkčná prokrastinácia -plánovaný a dopredu premyslený postup. Zámerne volená stratégia, prečo niečo v najkratšej možnej dobe neurobiť, napr. špekulácie (Ferrari a Emmons, 1995). V niektorých situáciách je vyčkávanie najlepšou možnou zvolenou stratégiou. Jedná sa najmä o situácie, kedy nám chýbajú potrebné informácie.
• Dysfunkčná prokrastinácia -nevhodne zvolený spôsob správania sa jednotlivca. Plánované začatie nejakej činnosti človek odloží, aj keď vie, že jej nesplnenie bude mať pre neho negatívny dopad. Správanie je často pre jednotlivca nepochopiteľné, iracionálne, prináša pocity viny, výčitky svedomia, sebatrestajúce myšlienky, predsavzatia typu zajtra sa do toho pustím. Dysfunkčná prokrastinácia je maladaptívnym vzorcom správania. Sliviaková (2007) uvádza 3 typy dysfunkčnej prokrastinácie:

1. Excitačná prokrastinácia – súvisí s túžbou po vzrušení (arousal) a po práci pod tlakom. Človek sa domnieva, že časový stres je pre neho vhodným motivátorom pre prácu. Tento predpoklad je mylný, pretože obmedzené možnosti ktoré človek má v časovej tiesni, najmä ak potrebuje spoluprácu aj iných, vedú k zlyhaniu.
2. Vyhýbavá prokrastinácia – priamo súvisí s ochranou sebaúcty a sebaobrazu človeka. Tento typ zaraďujeme k ego-obranným stratégiám. Jedná sa o zámerné vyhýbanie sa splniť úlohu alebo vyhýbanie sa zodpovednosti a neúspech sa pripisuje tomuto oneskoreniu. Motiváciou pre takéto správanie býva väčšinou snaha zamedziť konfrontácii s vlastnou neschopnosťou – či už reálnou alebo predpokladanou.
3. Prokrastinácia v rozhodovaní – maladaptívny vzorec správania, kedy jednotlivec odkladá rozhodnutia počas konfliktov. Prokrastinátori tejto kategórie sú nesmierne nerozhodní – majú problém rozhodnúť sa aj o maličkostiach. To môže viesť k tomu, že pri vykonávaní úlohy si vyhľadávajú množstvo informácií, ktoré ich skôr mätú, ako im pomáhajú.

Prokrastinácia podľa frekvencie

Ide o rozdelenie na základe počtu výskytu prokrastinačného správania sa u človeka.

• Situačná prokrastinácia – viaže sa na konkrétnu situáciu, kedy sa človek prejavuje vyhýbavým spôsobom, aj keď toto správanie nie je pre neho typické. Tento typ správania môže byť jednorázovým a nemožno ho zovšeobecňovať. Je to typická forma prokrastinácia, ktorá je charakteristická pre všetkých ľudí. Vzťahuje sa na situáciu teraz a tu (Gabrhelík, 2008).
• Črtová – chronická – prokrastinácia – ide o pomerne nemennú súčasť osobnosti človeka, pre ktorého je prokrastinačné správanie typické a prejavuje sa opakovane a vo všetkých oblastiach jeho života, v osobnom, v pracovnom živote. Chronickí prokrastinátori používajú rovnaký vzorec správania a stále z neho zažívajú pocity úzkosti. Jedná sa o črtu, ktorá je súčasťou osobnosti človeka (Gabrhelík, 2008).

Podľa výskytu populácie možno hovoriť o všeobecnej prokrastinácii, v ktorej ide otendenciu odkladať úlohy v rámci každodenného života, napr. platenie účtov, návštevy u lekára, nákupy a o akademickej prokrastinácii, ktorá sa týka profesijného života, najmä v školstve.

Iné typy prokrastinácie

Aktívni a pasívni prokrastinátori – pasívni prokrastinátori nezamýšľajú prokrastinovať, ale aj napriek tomu odkladajú plnenie svojich povinností. Toto správanie je skôr spôsobené ich neschopnosťou rýchlo sa rozhodnúť. V časovom strese začínajú byť pesimistickými najmä voči sebe a pochybujú o svojej schopnosti úlohu dokončiť. Pochybnosti a pocit neadekvátnosti znižujú ich šancu na úspech a navodzujú pocity viny, ktoré môžu viesť k depresívnemu správaniu. Tento typ prokrastinátora s vyššou pravdepodobnosťou pri plnení úlohy zlyháva, resp. sa vzdá. Aktívni prokrastinátori sú schopní sa rozhodovať a podľa toho aj konať. Sú schopní pracovať pod tlakom aj na poslednú chvíľu. Sú viac motivovaní úlohu dokončiť a túto situáciu berú ako výzvu. Prejavuje sa u nich opačne kognitívne vyhodnotenie situácie. To vedie k produktivite a následne k úspešnému zvládnutiu situácie (Chu, Choi, 2005).

Optimistickí a pesimistickí prokrastinátori -Schouwenbur a Lay (1995) definujú optimistický typ prokrastinátora ako takého, ktorí odkladá svoje povinnosti, ale neprináša mu to úzkostné pocity, na rozdiel od pesimistického prokrastinátora.

Výskyt prokrastinácie

Podľa výskumu Ferrariho a kol. (2005) trpí chronickou formou prokrastinácie asi 20 % dospelej populácie v anglofónnych krajinách. Výskum bol vykonávaný v USA, Veľkej Británii a Austrálii, pričom sa nezistili genderove rozdiely. Steel (2007) uvádza, že chronická forma prokrastinácie sa vyskytuje u 15 – 20 % dospelej populácie a až 95 % ľudí prokrastinuje príležitostne. Aj keď sa podľa niektorých výskumov zdá, že prokrastinácia vekom klesá, práve Ferrari tvrdil, že tento pokles len znamená, že sa vyvíjajú iné formy prokrastinácie.

Milgram, Batori a Mowrer (1993) identifikovali päť základných kategórií prokrastinácie:

• prokrastinácia v každodennej rutine;
• rozhodovacia prokrastinácia;
• neurotická prokrastinácia;
• kompulzívna prokrastinácia;
• akademická prokrastinácia.

Prvé výskumy prokrastinácie sa začali objavovať v druhej polovici 20. storočia. Layov (1986) výskum je jedným z najvýznamnejších. Autor predstavil prvý sebaposudzovací dotazník prokrastinácie. Do roku 2015 bolo napísaných viac ako 800 odborných článkov na túto tému. Jedným z novších zahraničných výskumov je výskum Lowingera, Heo, Lina a Changa (2014), ktorí skúmali vzťah akademickej prokrastinácie, jazykových schopností a self-efficacy u zahraničných študentov. Zistili, že neexistujú rozdiely medzi pohlavím a vekom v rámci prokrastinácie, ale u mužov súvisela prokrastinácia s túžbou po domove a u žien s mierou self-efficacy. Ďalší výskum Kroesa a kol. (2014) priniesol tzv. bedtime prokrastináciu. Je to typ prokrastinácie, vďaka ktorej človek bez jasného vonkajšieho dôvodu odkladá uloženie sa na spánok, význame súvisí s nedostatkom sebaregulácie.

Vzťah osobnostných charakteristík a prokrastinácie

Veľmi zaujímavé boli výskumy, ktoré sa snažili prepojiť osobnostné charakteristiky a prokrastináciu. Najčastejšie sa porovnával vzťah medzi jednotlivými dimenziami modelu osobnosti:

• extroverziou – vrelosť, spoločenskosť, asertivita, aktivita, hľadanie vzrušenia, pozitívne emócie;
• prívetivosťou – dôvera, altruizmus, ochota, skromnosť, mierna bezmyšlienkovitosť;
• svedomitosťou – poriadok, zásadovosť, snaha o výkon, schopnosť, rozvážnosť;
• neurotickosť – emocionálna labilita – úzkosť, nepriateľskosť, depresia, sebavedomie, impulzitiva, osobná zraniteľnosť;
• otvorenosťou voči skúsenosti – predstavivosť, estetickosť, emócie, činnosti, myšlienky, hodnoty.

V roku 1991 Rosenthal porovnal tieto dimenzie a zistil, že prokrastinácia ako osobnostná črta je najčastejšie spájaná s nízkou hodnotou svedomitosti a emocionálnej stability – t. j. s neurotickosťou. Menej svedomití a viac neurotickí ľudia majú väčšiu tendenciu prokrastinovať. Extraverzia vykazovala negatívny vzťah s prokrastináciou, ale v rámci otvorenosti voči skúsenosti aspekt predstavivosti bol vo vyššom vzťahu s prokrastináciou ako neurotickosť. Žiaden vzťah sa nepreukázal ani s aspektom viny a hanby.

Z hľadiska osobnostných charakteristík je prokrastinátorom človek, ktorý nie je príliš svedomitý, je občas neurotický, má živú fantáziu, je skôr nespoločenský a introvertný. Je to len všeobecná charakteristika, na ktorú sa vzťahuje len určitý typ prokrastinácie.

Ivanovičová (2008) uvádza, že k ďalším osobnostným charakteristikám prokrastinátora možno zaradiť: extrémnu svedomitosť, chýbajúcu sebareguláciu, roztržitosť, malé organizačné schopnosti, chýbajúcu motiváciu dokončiť úlohu, slabú vôľu k výkonu a náklonnosť k nude, sklon k opozičnému správaniu, neschopnosť povedať nie.

Ako bojovať s prokrastináciou

Na prokrastináciu sa stále nahliada s nedôverou. Vedúci pracovníci sa nevedia rozhodnúť či prokrastinácia je choroba alebo sa jedná o lenivosť podriadených. Odborníci sa na ňu pozerajú ako na proces s multifaktoriálnou etiológiou. Metódy na zvládanie prokrastinácie sa musia týkať všetkých základných dimenzií správania: emocionálnej, kognitívnej a behaviorálnej. Primárna intervencia sa zameriava na uvedomenie si vlastného cyklu prokrastinácie a meranie miery prokrastinácie. Potom prichádza informatívna časť, kedy sa prokrastinátor oboznamuje s podstatou, príčinami a následkami tohto fenoménu. Posledná časť je zameraná na naučenie sa techník a taktík na lepšiu kontrolu tendencie odkladať činnosť a úlohy na neskôr.

Behaviorálna terapia definuje prokrastináciu ako interaktívny, dysfunkčný, vyhýbavý proces správania, charakterizovaný želaním vyhnúť sa činnosti s ospravedlnením alebo výhovorkou, aby sa človek vyhol výčitkám. Steel (2007) uvádza ako dôležité stratégie zvládnutia prokrastinácie naučenú pracovitosť, ktorá je založená na učení podmieňovaním, stanovovanie si cieľov, stratégie vedúce k úspechu, stratégie zamerané na zvládnutie úlohy.

Prokrastinátorom sa nerodíme, stávame sa ním, preto je dôležité, aby sa výchova a vzdelávanie zameralo aj týmto smerom a pomáhalo budovať tie osobnostné vlastnosti, ktoré vedú k zamedzeniu patologických foriem prokrastinácie a posilneniu človeka.