Výchova slobodného človeka s kritickým myslením a morálnou zodpovednosťou

Naša spoločnosť vo všeobecnosti kladie dôraz na výchovu. Prvými vychovávateľmi sú rodičia. Ak majú rodičia vychovávať svoje deti, musia sami mať cnosti. A. MacIntyre (1981) tvrdí, že rodičia musia doviesť dieťa do stavu, keď je už schopné prijímať učenie nielen od nich, ale aj od iných ľudí (učiteľov). Toto je podstatný krok, ako z dieťaťa urobiť nezávisle uvažujúceho človeka. Dôraz sa kladie na to, „byť schopný hodnotiť dôvody svojho konania, korigovať ich, opustiť a nahradiť inými“ (MacIntyre, A., 1981). Autor vyjadruje presvedčenie, že práve tento komponent odlišuje ľudí od zvierat, a zdôrazňuje váhu intelektuálnych cností.

Intelektuálne cnosti sú tie, ktoré človeku umožňujú správne sa rozhodovať – preto by práve k nim mala smerovať výchova detí. Súčasťou tohto procesu je aj osvojovanie si morálnych cností.

Ak máme správne hodnotiť, musíme sa naučiť rozpoznávať špecifické dobrá vnútri každej praxe. K tomu potrebujeme intelektuálne aj mentálne cnosti, napr. pravdovravnosť, miernosť, prijímanie a dávanie, sebapoznanie. Ich vzájomné prepojenie sa prejavuje vtedy, keď nám správny úsudok a schopnosť hodnotiť napovedajú, či je naše konanie správne, a teda cnostné, alebo nie. A. MacIntyre (1981) konštatuje, že cnosti sú potrebné pre náš dobrý život. Bez toho, aby sme rozvíjali intelektuálne a súčasne mravné cnosti, nemôžeme pokračovať v zdokonaľovaní svojho správneho uvažovania. Je zrejmé, že cnosti nestačí len získať, ale treba ich aj zdokonaľovať. Navyše, bez rozvinutých cností nemôžeme vychovávať druhých.

Prínos Aristotelovej filozofie a filozofie Tomáša Akvinského, ktorá na ňu nadväzuje, spočíval aj v tom, že človek má správnou výchovou nadobudnúť pravé vzdelanie a mravnú ušľachtilosť, a potom ich svojím životom dosvedčovať. Na tomto chápaní boli položené základy neskoršieho pojmu humanitas.

Možnosti zefektívnenia komplexného rozvoja osobnosti dieťaťa/edukanta

Pri pohľade na potrebu rozvoja kritického myslenia a morálneho usudzovania v aktuálnej situácii slovenského školstva vnímame ako všeobecné východisko zdôvodnenie potrebnosti zmeny filozofie výchovy, kurikulárnu transformáciu a zmenu prípravy učiteľov, ktoré deklaroval prof. Zelina krátko po Nežnej revolúcii. Roku 1989 vyšla jeho vedecká práca, z ktorej bolo jasné, že sa vyše dve desaťročia ešte pred nežnou revolúciou venoval skúmaniu problematiky zefektívnenia rozvoja osobnosti dieťaťa (Zelina, M., 1989). Zdôraznil, že sa v histórii postupne vypracovali tri interpretácie učenia: behaviorálne teórie; informačné procesy a iné kognitívne teórie; humanistický prístup k edukácii a učeniu sa. Od týchto teoretických/koncepčných orientácií sa odvodili základné diferencie v prístupe k učeniu a výchove, ako aj k výskumu a interpretácii dát.

Behaviorálne teórie sú založené na pozorovateľnom správaní na vstupe a výstupe (stimul a reakcia), t. j. sleduje sa najmä vplyv externého prostredia na výchovu a učenie. Kognitívne teórie a teórie informačných procesov sú založené na špekuláciách o tom, čo sa deje v mysli žiaka, keď kóduje a dekóduje informácie, prijíma, ukladá a využíva informácie alebo rieši problémy. Humanisticky orientovaní edukátori sa zaujímajú o to, ako emocionálne a interpersonálne aspekty správania efektívne ovplyvňujú učenie (Zelina, M. a Zelinová, M., 1993/1994).

Zelina argumentuje v prospech humanistickej edukácie: „Humanizmus v širšom zmysle je historicky sa meniaca sústava názorov, uznávajúca a zdôrazňujúca hodnotu tak človeka ako osobnosti, jeho právo na slobodu, šťastie, rozvoj a uplatnenie jeho síl a schopností; je to úsilie o ľudskosť a ľudskú dôstojnosť životných podmienok človeka; je to aj posudzovanie spoločenských inštitúcií z hľadiska blaha človeka; je to úsilie o to, aby sa princípy spravodlivosti, rovnosti a ľudskosti stali normami vzťahov medzi ľuďmi v osobnom a spoločenskom živote“ (Zelina, M., 1989).

Koncepty kritického myslenia a morálneho usudzovania nachádzame v Zelinových dvanástich stratégiách humanistickej edukácie, ktoré spracoval podľa J. H. Ellensa (1990):

1. Opatera (caring) – bezpodmienečné pozitívne prijímanie žiaka.
2. Posilňovanie ega (ego-strenghtening) – rozvoj myslenia, cítenia a percepčných schopností, uisťovanie žiaka, že je schopný zvládať životné záťažové situácie.
3. Reflexia pociťovania/prežívania