Rozvoj intelektuálneho charakteru ako nevyhnutná podmienka kritického myslenia

• Jedného dňa prišiel ku Sokratovi istý človek a začal mu rozprávať: „Sokrates, chcem ti povedať, čo som práve počul o jednom z tvojich študentov.“
• Sokrates ho zastavil a povedal: „Počkaj, počkaj, kým mi povieš niečo o niekom inom, ubezpečil si sa, že je to pravda?“
• „No, nie,“ pripustil muž, „ale ja som o tom počul.“
• „Ale ty nie si istý pravdou?“
• „Nie som si istý,“ povedal muž.
• „Tak mi povedz,“ pokračoval Sokrates, „to, čo mi chceš povedať o študentovi, je niečo dobré?“
• „Nie, nie, naopak,“ povedal muž.
• „Naozaj?“ Pýtal sa Sokrates. „Chceš mi povedať niečo zlé o jednom z mojich študentov, aj keď si nie si istý, či je to pravda?“ Muž zmätený odvrátil pohľad.
• „Potom sa ťa opýtam poslednú otázku,“ povedal Sokrates. „Chceš mi povedať niečo o študentovi, čo bude pre mňa užitočné?“
• Muž chvíľu premýšľal a potom pomaly odpovedal, „pravdepodobne nie.“
• „Dobre,“ uzavrel Sokrates, „ak to, čo mi chceš povedať, nie je ani pravda, ani dobré, ba ani užitočné, prečo mi to vôbec chceš povedať?“ Muž zahanbený odišiel (Elkind, D., Sweet, F., 1997).

Ak uplatňujeme štandardy myslenia (Paul, R. a Elderová, L., 2006), edukant má potenciál vyrásť v autonómneho jednotlivca, ktorý vykazuje intelektuálny charakter opísaný v intelektuálnych vlastnostiach. Medzi tieto vlastnosti patrí:

- intelektuálna integrita, nezávislosť, vytrvalosť, empatia, pokora, odvaha, dôvera v rozum a čestnosť:

• Intelektuálna integrita – jednotlivec, ktorý vykazuje túto vlastnosť, zaobchádza s ostatnými s láskavosťou, aby nedošlo k ujme a navonok túto vlastnosť premieta. Táto vlastnosť vylučuje dvojité štandardy a pokrytectvo.
• Intelektuálna autonómia – človek dôveruje svojim schopnostiam kriticky uvažovať. Budúci učiteľ vykazujúci intelektuálnu autonómiu bude klásť otázky o nových možnostiach, ako efektívne učiť, kriticky premyslí všetky etapy výučby a vie určiť dôsledky využitia efektívnych metód pre edukantov. Pri rozhodovaní sa nemusí spoliehať na ostatných.
• Intelektuálna vytrvalosť – fáza označenia tohto znaku je –„nikdy sa nevzdávať“ a povzbudzuje jednotlivcov k prekonaniu akýchkoľvek ťažkostí.
• Intelektuálna empatia – jednotlivec sa dokáže vcítiť do „kože“ iného, čo sa týka myslenia a cítenia.
• Intelektuálna pokora – jednotlivec pripúšťa, že je človek a že nevie všetko. S pribúdajúcim vekom sa neustále učí a rastie. Uznáva svoje obmedzenia. Edukanti ocenia učiteľa, ktorý nemá problém priznať, že niečo nevie a vie navrhnúť, že si to doštudujú a prediskutujú zistenia na najbližšom stretnutí.
• Intelektuálna odvaha – jednotlivec s odvahou zastáva svoju vieru a závery, ku ktorým zodpovedne dospel, najmä ak to nebude práve populárna myšlienka. Táto vlastnosť bola často pri zrode mnohých zásadných zmien.
• Dôvera v rozum a čestnosť – jednotlivec disponujúci touto vlastnosťou pozerá na všetky dôkazy a príslušné názory zodpovedne, aby dospel k relevantným záverom.

Cieľom vzdelávania by malo byť dosiahnuť u učiacich sa vyššie naznačený model intelektuálneho charakteru.

V. Kubáni (2010) zdôrazňuje, že charakter človeka posudzujeme až z jeho vonkajšieho správania, konania, keď ho hodnotíme z mravného hľadiska. V charaktere sa prejavuje mravná stránka osobnosti, morálny profil človeka.

Podľa genetickej teórie charakteru je možné určiť charakter šiestimi osobnostnými vektormi:

1. morálnou stabilitou, t. j. tendenciou sledovať stanovený morálny kódex aj bez osobného uspokojenia;
2. silou ega, t. j. schopnosťou primerane vnímať, primerane cítiť a primerane myslieť;
3. silou superega, t. j. súladom správania so zvnútornenými morálnymi princípmi;
4. spontánnosťou, t. j. tendenciou vyjadrovať svoje city a prianie;
5. priateľskosťou, t. j. generalizovaným postojom inklinácie k ostatným ľuďom;
6. komplexom trestuhodnosti, t. j. intenzívnymi hostilnými pocitmi a pocitmi viny vzhľadom na sociálne neakceptovateľné podnety.

S vývinom charakteru súvisí morálne usudzovanie a morálne konanie človeka. P. Babinčák a B. Ráczová (2009) morálne usudzovanie považujú za spôsob, ako jednotlivec vníma morálne problémy a pokúša sa ich riešiť.

Pre náročnejších čitateľov odporúčame:

• štádiá morálneho vývinu podľa J. Piageta,
• L. Kohlbergovú štadiálnu teóriu (s pribúdajúcim vekom sa zmenšuje závislosť človeka na vonkajších tlakoch a viac sa uplatňuje etické cítenie),
• C. Gilliganovej teória morálneho vývinu,
• N. Eisenbergovej teóriu prosociálneho mravného usudzovania,
• teóriu R. L. Selmana,
• teóriu morálky G. Linda (in Babinčák, P. a Ráczová, B., 2009).

V modeli dobrého charakteru T. Lickona (in Vacek, P., 2008) uvádza tri zložky podmieňujúce morálne konanie:

1. Kompetencie – prepojenie medzi morálnymi postojmi ako zložkou morálneho usudzovania a schopnosťou morálne konať. Morálne kompetencie sú definované ako spôsobilosť jednotlivca dospievať na základe svojich vnútorných zásad k morálnym úsudkom a následne konať v súlade s týmito úsudkami (Lajčiaková, P., 2008). Podobnej definície, ako vyslovil L. Kohlberg, sa pridržiava aj G. Lind (2008). Morálna kompetencia je podľa neho schopnosť prijímať rozhodnutia a rozsudky, ktoré sú morálne a konať podľa týchto rozhodnutí. Znamená to, že morálne správanie odráža najmä vnútorné presvedčenia jedinca. Pri morálnych kompetenciách pôjde najmä o kvalitné a precízne presadzovanie a uplatňovanie morálnych zásad, ktoré by v danej oblasti reprezentovali humánny a etický prístup.
2. Vôľa – pre správne rozhodovanie a konanie je potrebná istá miera sebakontroly v oblasti vlastných emócií, schopnosť potlačiť uspokojovanie aktuálnych potrieb pred povinnosťou, schopnosť odolávať sociálnemu tlaku.
3. Zvyk – morálne konanie je čiastočne založené na vhodných návykoch, získaných v priebehu života. Ochota morálne konať závisí častokrát na dobrých zvykoch (Fedorko, V., 2015).

Vývin a zrenie osobnosti sa plne prejavujú rozvinutým a štruktúrovaným seba-obrazom a charakterom. Osobnosťou sa človek stáva až vtedy, keď je autonómny.

Jadrom osobnej identity je pocit a odpoveď na otázky „Kto som?“ a „Kam patrím?“ P