Intelektuálna cnosť "rozumnosť" a jej funkcia

V súčasnosti sa čoraz častejšie stretávame s náročnými situáciami, ktoré majú hlboké dôsledky pre naše myslenie a učenie sa. Ocitáme sa v dobe, v ktorej musíme čeliť myslením disciplinovanejším, citlivejším a komplexnejším, ide o myslenie používané morálne zodpovedným spôsobom. Odborníci ako R. W. Pual a L. Elderová (2014) ho nazývajú silné kritické myslenie. Oproti nemu stojí kritické myslenie slabé, ktoré niektorí jednotlivci využívajú na klamstvo, manipuláciu a nekritické myslenie, v ktorom absentujú základné štandardy myslenia. Rozvoj bystrého, morálneho a rozumného jedinca si vyžaduje čas a prax. Je to neoddeliteľná súčasť toho, aby sme sa stali vzdelanými ľuďmi a kritickými mysliteľmi.

Intelektuálna dôvera a nedôvera v rozum

Intelektuálna cnosť - rozumnosť (fronésis) ako praktická múdrosť sa považuje za metacnosť, ktorá má nezastupiteľnú úlohu pri riadení ďalších intelektuálnych a morálnych cností. Už Aristoteles vysvetlil, že naše mravné konanie je podmienené rozumnosťou určujúcou morálny stred medzi nadbytkom a nedostatkom. Od rozumnosti sa odvíja aj cnostné konanie a od cnostného konania dobrý život ako taký. Aby človek splnil svoju úlohu, potrebuje rozumnosť (fronésis) a mravné cnosti.

Mravná cnosť spôsobí, že si človek zvolí správny cieľ; rozumnosť, že si vyberie správne prostriedky, ktoré ho k nemu dovedú (Aristoteles, EN 1145^b, s. 154).

Rozumnosť pomáha rozhodnúť sa, aké konanie je v tej ktorej situácii potrebné, a ovplyvňuje i to, aké prostriedky sú nevyhnutné na dosiahnutie správneho cieľa. Pojem fronésis sa takto stáva integrujúcim pojmom, a to aj v našej problematike (ide o konštitutívnu funkciu fronésis – viac napr. Kristjánsson, 2019).

Dôvera v rozum je založená na presvedčení, že práve on bude najlepšie slúžiť vyšším záujmom človeka, resp. záujmom ľudstva vtedy, keď z neho spravíme slobodnú voľbu. Rozum nás povzbudzuje, aby sme prichádzali k záverom prostredníctvom rozvíjania vlastných racionálnych schopností. Táto optika zahŕňa aj názor, že s náležitým povzbudením a kultiváciou sa môžeme naučiť (kriticky) myslieť i smerom k sebe samým – vďaka tomu si dokážeme vytvoriť relevantné stanoviská, vyvodiť rozumné závery a vyvinúť jasné, presné, relevantné a logické myšlienkové procesy. Súčasne sa môžeme navzájom presviedčať a apelovať na dobrý rozum, spoľahlivé dôkazy, a tak sa stávať rozumnými osobami napriek hlboko zakoreneným prekážkam racionálneho myslenia v ľudskej povahe a sociálnom živote. Keď máme dôveru v rozum, primeraným spôsobom nás to poháňa k správnemu uvažovaniu a konaniu, dokonca samotná myšlienka rozumnosti začína byť jednou z najdôležitejších hodnôt, resp. ústredným bodom nášho života.

Mať dôveru v rozum znamená považovať dobré uvažovanie za základné kritérium. Podľa neho posudzovať, či prijať, alebo odmietnuť ľubovoľné presvedčenie, príp. pozíciu.

Opakom dôvery v rozum je intelektuálna ned