Škola kritického a morálneho myslenia

Základ etiky cnosti na západe sa spája s menom Platóna a Aristotela, na východe registrujeme zmienky k tejto téme u Menciusa a Konfucia. Išlo o dominantný prístup v západnej morálnej filozofii najmenej do osvietenstva, v 19. storočí prišiel útlm, ale koncom 50. rokov 20. storočia sa objavil v angloamerickej filozofii ako rastúca nespokojnosť s prevládajúcimi formami deontológie a utilitarizmu. Ani jedna v tom čase nevenovala pozornosť viacerým témam, ktoré vždy figurovali v etickej tradícii cnosti – cnosti a neresti, motívy a morálny charakter, morálna výchova, morálna múdrosť alebo rozlišovacia schopnosť, priateľstvo a rodinné vzťahy, hlboký koncept šťastia. Etika cnosti je etická teória, ktorá sa sústreďuje na koncept cnosti. Je v kontraste k deontológii zdôrazňujúcej povinnosti a pravidlá a ku konzekvencializmu zdôrazňujúcemu dôsledky jednania maximalizujúce blaho.

» Príklad:

Predpokladajme, že treba niekomu pomôcť v núdzi. Utilitarista poukáže na to, že dôsledky tohto postupu maximalizujú pohodu, deontológ na to, že pri tom bude agens konať v súlade s morálnym pravidlom: Rob druhým to, čo by si chcel, aby robili tebe. Etika cnosti poukazuje na skutočnosť, že dobré a morálne správne jednanie ako napríklad pomoc, je samo osebe ľudské a veľkorysé (Blaščíková, A., 2019).

Pomoc nie je určená všeobecným pravidlom, nie je vykonávaná za účelom maximalizovania žiadúcich dôsledkov, ale je konaná preto, že takéto konanie je samo osebe správne¹. Obrat k tradícii cnosti spôsobili hlavne tri faktory: vzrastajúci pocit morálnej krízy západnej spoločnosti, vzostup historického povedomia a neúplnosť modernej etickej teórie. Tretí z dôvodov možno považovať za kľúčový. Poukazuje na to, že etika pravidiel nepostačuje z hľadiska kritérií pre plnohodnotnú etickú teóriu, nedokáže adekvátne usmerňovať morálny život človeka (čo netreba chápať ako popieranie významu morálnych pravidiel či dôsledkov konania v morálnom živote). Defekty modernej etiky (pravidiel) vysvetľujú i zdôvodňujú obrat k etike cnosti, ktorá má v jadre víziu morálne dokonalej ľudskej bytosti, ktorá nadobudla morálne pozitívne charakterové črty a ponúka také odpovede na naše súčasné problémy, ktoré sú nedostupné v myšlienkovom rámci dominantných verzií modernej etiky (Blaščíková, A., 2019, 2021; Pavlovkin, 2018 a i.). Primárnym cieľom etickej reflexie neoaristotelovskej etiky cnosti je život, ktorý človek vedie a typ človeka, akým je. Činnosti sú rozhodujúce pre rozvoj prejavovania dobrého charakteru a cnosti na základe neoaristotelovského cnostného aparátu, ale k ústrednej otázke, ako by mal človek žiť sa nevyhnutne pristupuje prostredníctvom pojmu cnostného človeka.

Do centra morálneho uvažovania a konania kladie človeka ako morálneho aktéra, ktorý na to, aby konal morálne dobre, musí poznať pozitívne charakterové črty - morálne cnosti.

Správna činnosť zahŕňa agenta, ktorý koná dôsledne správnym spôsobom, zo správnych dôvodov, so správnymi emocionálnymi reakciami a z dôvodu, ktorý považuje za správny (Aristoteles, EN 1144^b). Neoaristotelská etika cnosti nasleduje Aristotela, ktorý považuje náš život za plný rôznych povinností, záujmov a záväzkov a mnohé ďalšie, ktoré od nás vyžadujú okamžité reakcie na bezprostredné okolnosti. To je v zásade povaha ľudského života a ide o to, aby sme žili taký život dobre. Základom sú afektívne rozhodnutia o tom, čo robiť, pričom sa zdôrazňuje úloha pra