Didaktika a príprava novej generácie učiteľov

Kľúčovým fenoménom didaktiky je vyučovací proces – výučba. Teoretické poznanie jeho charakteristík, etáp, špecifík a následne nadobúdanie spôsobilosti aplikovať uvedené do praxe, je zložitým a dlhodobým procesom v kariére učiteľa. Pod proces sa výrazne podpisujú individuálne danosti a vekové osobitosti subjektov edukácie – učiteľa i žiaka. Profesionalita učiteľa závisí aj od toho, do akej miery je odborníkom na nástroje, s ktorými pracuje (metódy) a aký je jeho „prah citlivosti“ na vhodnosť a opodstatnenosť výberu konkrétnej metódy. Výber metód ovplyvňuje aj vzťah a postoj žiakov k učeniu, múdrosti, knihám a k životu. Učiteľ má byť expertom na riadenie učebného procesu a efektívne využívanie nástrojov v systéme autentického „know-how“, teda v taktike a metodológii dizajnovania výučby. Vedieť, ako naučiť iných učiť sa, považujeme za „core“ – strategické jadro didaktiky. Kvalita vyučovania didaktiky na vysokých školách – učiteľských fakultách je predzvesťou toho, či sa podarí pripraviť pre školský vzdelávací systém na Slovensku novú generáciu učiteľov.

Didaktika – teória vzdelávania a vyučovania

Pojem didaktika je odvodený z gréckych slov didaktikos a didaskó (učím, poučujem). Didaktika aj pedagogika boli v staroveku a v stredoveku súčasťou filozofie. Termín didaktika zaviedol začiatkom 17. storočia nemecký pedagóg W. Ratke. Didaktiku chápal ako umenie vyučovať náuky, jazyky a umenia. Medzníky vo vývoji didaktiky tvorili práce J. A. Komenského, J. F. Herbarta, J. J. Pestalozziho, J. J. Rousseau, W. A. Diesterwega, F. B. Skinnera. V období medzi prvou a druhou svetovou vojnou bola v Československu didaktika a školstvo na veľmi vysokej úrovni. Reformné hnutie vedené profesormi V. Příhodom, O. Chlupom, S. Vránom, ako aj Baťov školský systém mali svetovú prestíž. Po druhej svetovej vojne sa o rozvoj didaktiky na Slovenku zaslúžili najmä O. Pavlík, V. Václavík, J. Velikanič, E. Stračár. V súčasnosti publikujú v oblasti didaktiky najmä E. Petlák, Š. Švec, M. Zelina, J. Bajtoš, M. Blažko, I. Turek (Turek, 2010, s. 14 – 15).

V priebehu historického, sociálno-ekonomického a kultúrneho vývoja spoločnosti sa menili požiadavky na výchovu a vzdelávanie, aj ich funkcie, menil sa aj obsah pojmu didaktika. Rôzne boli aj filozofické a psychologické východiská, o ktoré sa výklad didaktickej problematiky opieral. Ani v súčasnej dobe neexistuje všeobecne prijímaná definícia (Skalková, 2007). Názory na úlohu didaktiky, výklad základných pojmov (výchova, učenie, vzdelávanie atď.) nie sú jednotné. Podľa Tureka (2010) je didaktika pedagogickou disciplínou, ktorej predmetom skúmania je vyučovací proces (ako synonymum sa používa aj pojem výučba) ako jednota činnosti učiteľa – vyučovania a činnosti učiacich sa – žiakov, študentov – učenia sa.

Didaktika odpovedá najmä na otázky – Prečo je potrebná výučba? Čo si majú žiaci, študenti osvojiť v škole, čo si majú odniesť do života? Ako majú učitelia vyučovať a ako sa majú žiaci, študenti učiť a pod.?

Didaktika vedecky zdôvodňuje určovanie cieľov vyučovacieho procesu, výber učiva, voľbu metód, organizačných foriem a materiálnych prostriedkov vyučovacieho procesu na základe odhaľovania zákonitostí vyučovacieho procesu (Turek, 2010, s. 17). Didaktický proces nemožno vysvetliť bez zreteľa k jeho obsahu a funkciu obsahu nemožno vyjadriť bez jeho začlenenia do procesu učenia a vyučovania. Didaktiku (všeobecnú didaktiku) vymedzuje Skalková (2007, s. 15) ako teóriu vzdelávania a vyučovania. Zaoberá sa problematikou obsahov, ktoré sa ako výsledky spoločensko-historickej skúsenosti ľudstva stávajú v procese vyučovania individuálnym majetkom žiakov.

V súčasnej dobe otázka osvojovania rýchlo rastúceho vedeckého a technického poznania nie je iba školským problémom, ale aj spoločenským, preto význam didaktiky rastie. Pole didaktických javov sa rozširuje v celom rade ďalších smerov. Procesy učenia a vyučovania sa uplatňujú v rôznych formách, napr. prostredníctvom masových komunikačných prostriedkov, kurzov, rekvalifikačného vzdelávania mládeže i dospelých. Vnikli nové cesty vysokoškolského vzdelávania (dištančné štúdium). Určité aspekty všetkých týchto foriem patria do predmetu didaktiky. V súčasnej dobe sa didaktika rozumie ako samostatná vedná disciplína, nemožno ju však ostro oddeľovať a izolovať od ostatných súčastí pedagogiky, predovšetkým od teórie výchovy. Didaktické problémy sú veľmi komplexné.

Pozíciu didaktiky ako vedy lepšie určuje jej miesto v sieti vnútorných väzieb a vzťahov k ďalším vedným poliam (Skalková, 2007, s. 16). Na otázku, či je didaktika exaktný alebo humanitný odbor sa snaží odpovedať Kalhous et al. (2009) porovnaním európskej a americkej tradície. Uvádza, že didaktika je pojem kontinentálnej Európy, dokonca skôr stredoeurópsky. Britský slovník Dictionary of Education (Lawton – Gordon 1993) a rad ďalších medzinárodných slovníkov pojem didaktika vôbec nepozná. Nejde len o rozdiel názvov. Zdá sa, že ide o rozdiel celkového myšlienkového ponímania. V Európe pojem vzdelania vyrastal historicky predovšetkým z duchovných koreňov. V kontinentálnej, predovšetkým nemeckej vede, prevládal názor, že javy spojené s činnosťou človeka, javy historické, kultúrne a sociálne, sú špecifické a musia sa skúmať špecifickou metódou, odlišnou od metódy skúmania javov prírodných. Preto stredoeurópske pedagogické vedy vypracovali duchovednú metódu, ktorej cieľom bolo predovšetkým porozumenie ľudskému správaniu.

V Amerike sa zakladali pedagogické vedy na pozitivistickom, empirickom a neskôr tradičnom anglosaskom stanovisku pod silným vplyvom pragmatizmu. Uljens (1997. In: Kalhous et al., 2009, s. 30) v tzv. reflexívnej teórii školskej didaktiky, rozdiel interpretuje nasledovne: „Školská didaktika predstavuje oblasť výskumu a tvorenia teórií zameraných na porozumenie pedagogickej praxi v inštitucionálnych pedagogických prostrediach, ktoré sú riadené kolektívne prijatým kurikulom.“ Podľa Uljensa je základným rysom inštitucionalizovaného pedagogického procesu intencionálny interakčný proces, ktorý je historicky podmienený a kultúrne situovaný, pretože vy