DO POZORNOSTI: V komunikácii treba dieťa naučiť vyjadrovať emócie autenticky, pravdivo, ale súčasne aj spoločensky akceptovateľným spôsobom, ktorý je primeraný veku dieťaťa.
Ak budeme žiakov viesť k skrývaniu emócií, resp. k ich potláčaniu, učíme ich vlastné potreby zamieňať za očakávania iných, čo môže mať negatívny vplyv na ich sebaprijatie a sebavedomie. Prispievame tak k vytváraniu vzorca správania, ktorý vedie k utajovaniu skutočných pocitov, ich nespracovaniu. To vedie k neschopnosti rešpektovať vlastné potreby a môže byť zárodkom pasívne agresívneho správania, ktoré dospelí často manifestujú ako ticho, resp. odmietnutie komunikácie pri nevyhovení ich požiadavkám, potrebám.
Ak chceme pomôcť žiakom pomenovať a pochopiť ich emócie, musíme sa v nich vyznať aj my, dospelí. Emócie učiteľa sú ovplyvňované jeho emočnou inteligenciou. Tá mu pomáha lepšie pochopiť seba, zlepšiť komunikáciu a efektívnejšie sa vyrovnávať s náročnými emóciami.
Podľa Golemana (1985) emočná inteligencia sa skladá z niekoľkých základných prvkov. Ide o sebauvedomenie, schopnosť pochopiť svoje silné a slabé stránky. Keď sme si vedomí svojich emócií, vieme ich komunikovať úspešnejšie aj svojim žiakom.
Príklad: Autentické prejavovanie hnevu môže vyzerať aj takto: „Hnevá ma, ako ste sa dnes voči sebe správali.“ Dôležitou zložkou emocionálnej inteligencie je aj sebaregulácia. Predstavuje schopnosť riadiť a kontrolovať emócie. Súčasťou emocionálnej inteligencie sú aj sociálne zručnosti.
Patrí tu:
- schopnosť efektívne komunikovať,
- vyjadrovať svoje potreby,
- vyrovnávať sa s konfliktnými situáciami a
- vytvárať a udržiavať zdravé vzťahy.
Pre učiteľa je dôležité udržanie emočného príjmu a výdaja. Ak cítime napr. bezmocnosť, podráždenie, ak nám chýba motivácia, častejšie máme bolesti hlavy, trpíme nespavosťou, objavujú sa srdcovo-cievne problémy, máme zvýšený tlak, psychika aj telo nám signalizujú, že naše rezervy sú vyčerpané a potrebujeme pomoc. O pomoc môžeme požiadať odborníka (psychológa, sociálneho pedagóga, špeciálneho pedagóga, mediátora), alebo nám môže pomôcť kolega, resp. kolegyňa v práci, ktorej dôverujeme, ktorá má viac skúseností v téme a pod.
Hnev
Jednou zo základných negatívnych emócií, s ktorými sú učitelia konfrontovaní, je hnev. Pociťujú ho, keď nie sú naplnené ich očakávania, ktoré sa môžu týkať vzdelávacích výsledkov, ale aj fungovania triedy ako celku či jej klímy. Hnev však nie je len destruktívny – poskytuje nám dôležitú informáciu o našich potrebách a ich súlade s potrebami a záujmami iných. Upozorňuje nás na potrebu hľadať účinnejšie a efektívnejšie cesty usmerňovania žiakov a pomáha nám chrániť naše osobné hranice a regulovať svoje správanie.
Hnev je emóciou ochrany osobných hraníc, a preto je dôležité uvedomiť si, čo nás rozčuľuje, aby sme mohli lepšie kontrolovať svoju reakciu.
DO POZORNOSTI: V momente, keď si učiteľ uvedomí emóciu hnevu, je kľúčové reflektovať vlastné hranice a včas ich komunikovať žiakom, napríklad: „Nemám rada klamstvo. Budem rada,
