Rodina ako prirodzené sociálne prostredie a predmet záujmu sociálnej pedagogiky

Rodina je východiskovou výchovnou inštitúciou a primárnym socializačným prostredím človeka. Sociálna pedagogika zameriava svoju pozornosť najmä na dysfunkčné rodiny, ktoré zlyhávajú pri plnení svojich základných funkcii a ohrozujú socializačný proces svojich detí.

Rodina predstavuje „modelovú dielňu ľudského správania“ pre deti, ktoré v nej vyrastajú. Láska, pozitívna psychická klíma a kladné citové vzťahy medzi rodičmi, rodičmi a deťmi, súrodencami, starými rodičmi a inými príbuznými sú nevyhnutným predpokladom pozitívneho vývinu osobnosti dieťaťa, ale aj psychickej rovnováhy všetkých členov rodiny.

Šťastní a vyrovnaní rodičia vychovajú zvyčajne aj šťastné deti, a platí to aj naopak. Nešťastný a nespokojný rodič neposkytuje deťom pozitívne podnety do života a nie je ani dobrým výchovným a ľudským vzorom. Vzájomná láska a kladné citové vzťahy sú väčšinou efektívnejšie než racionálne a premyslené výchovné metódy.

Každá rodina je špecifická a neopakovateľná sociálna skupina a platia v nej vlastné nepísané zákony a normy správania. Úroveň plnenia jednotlivých úloh a kvalita vzťahov medzi členmi rodiny je veľmi variabilná. Mnohé rodiny zlyhávajú v plnení úloh voči svojim členom i spoločnosti, v dôsledku čoho dochádza k tzv. dysfunkčnosti rodiny, resp. poruchám rodinného prostredia.

Poruchy v oblasti rodinnej socializácie sú významným determinantom vzniku deviantného správania u človeka.

Dysfunkčná rodina je považovaná za dominantný kriminogénny činiteľ. Najväčšia vina za deviantné zlyhanie človeka pri kriminalite, ale aj pri iných sociálnopatologických javoch sa pripisuje rodine. Podľa O. Matouška (1998, s. 18) je prekvapivým súčasným trendom nárast kriminality a delikvencie u detí a mladistvých, ktorí žijú v úplnej, dobre situovanej a na prvý pohľad funkčnej rodine.

V tejto súvislosti uvádza Matoušek dve hypotézy:

1. predpoklad skrytej patológie rodiny, ktorú sociologické šetrenie nie je schopné zachytiť,
2. predpoklad, že vplyv rodiny na dospievajúce deti klesá, deti sú stále viac odkázané na výchovu v inštitúciách, na pasívne sledovanie masmédií a vplyv rovesníckych skupín na ulici.

Podľa Matouška (1998, s. 41) „aj v dobre situovaných rodinách sa vyskytujú prípady výslovného nezáujmu a nepriateľstva rodičov voči dieťaťu. Špecifikom týchto rodín je, že nepriaznivé rodičovské postoje voči dieťaťu sú tu lepšie maskované a sú paradoxne horšie ovplyvniteľné zo strany kohokoľvek, kto by sa chcel v prospech dieťaťa angažovať ako v rodinách sociálne slabších“.

Výskumy rodinného prostredia mladistvých delikventov na Slovensku poukazujú na skutočnosť, že tieto rodiny vykazujú určité špecifické podobné znaky a existuje v nich kombinácia viacerých negatívnych činiteľov, ktoré sa s vysokou pravdepodobnosťou podieľali na kriminálnom vývoji delikventov. Ide prevažne o nízkokvalifikovanú rodinu s robotníckou profesiou , nízkym vzdelaním,  nadpriemerným počtom detí, až typickou mnohopočetnosťou a ekonomickými problémami.

K častému výskytu negatívnych faktorov v rodinách mladých delikventov, ale aj u dospelých odsúdených, možno zaradiť:

• vyšší výskyt trestnosti,
• vyšší výskyt alkoholizmu,
• rozklad vnútrorodinných vzťahov,
• nedostatky vo výchove a 
• emočne chladné prostredie.   

Matoušek, O., Kroftová, A. (1998, s. 43) uvádzajú, že štúdie rodinného prostredia priestupcov zákona ukazujú ich rodinné prostredie ako emočne chladné s minimom rodičovského záujmu o deti.

Z pedagogického hľadiska je významné zistenie, že v rodinách mladých delikventov existuje nízka hodnota vzdelania, ktorá sa odráža jednak v nízkom vzdelaní rodičov, ale aj v nedostatočnej motivácii svojich detí ku vzdelávaniu a dochádzke do školy.

Spolupráca rodičov so školou u delikventných žiakov prakticky absentuje, rodičia neprejavujú záujem o výsledky žiakov v škole a spravidla kryjú aj záškoláctvo u svojich delikventných detí. Dysfunkčným rodinám musí byť poskytovaná intenzívnejšia inštitucionálna pomoc zo strany školských zariadení výchovného poradenstva a prevencie, pomáhajúcich profesií, aj štátnej sociálnej správy.

Viac v príspevku J. Hroncovej - Sociálne prostredie a výchova ako predmet záujmu sociálnej pedagogiky 2.