16. 11. 2023

Udalosti predchádzajúce novembru 1989 a 17. november 1989

Situácia vo východnom bloku sa v druhej polovici osemdesiatych rokov výraznejšie skomplikovala. Dominantný faktor východného bloku Sovietsky zväz sa pod vplyvom generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova a jeho politiky otvorenosti (glasnosť) a prestavby (perestrojka) začínal vnútorne meniť a demokratizovať. Bolo len otázkou času, kedy vplyvy sovietskej politiky začnú prenikať aj do satelitov Sovietskeho zväzu. V Poľsku a Maďarsku sa postupný prechod k demokracii odštartoval ešte v roku 1988. Vo východnom Nemecku padol 9. novembra 1989 Berlínsky múr, jeden zo symbolov rozdelenej Európy.

Vývoj situácie v Československu - Gustáv Husák, dlhoročný generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ďalej len "ÚV KSČ") sa síce vzdal najvyššej straníckej funkcie (ponechávajúc si funkciu prezidenta), jeho nástupca Miloš Jakeš však prijateľný nebol. Oficiálne sa deklarovala prestavba a demokratizácia, v realite však navrhované zmeny mali viac formálny charakter. Mocenský monopol naďalej držala v rukách komunistická strana. Zmeny v okolitých krajinách neunikli ani obyvateľstvu žijúcemu v Československu. Čoraz odvážnejší ľudia vyšli niekoľkokrát do ulíc pri rôznych príležitostiach. Na Slovensku sa do pamätí vryla Sviečková manifestácia z marca 1988. V Čechách vyšli do ulíc ľudia pri príležitosti 20. výročia upálenia študenta Jána Palacha v januári 1989. Podobná situácia sa opakovala v auguste toho istého roku, v čase 21. výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy. 

Výročie udalostí novembra roku 1939 bolo ďalšou z možností na vyjadrenie postojov k vtedajšej situácii. Tak ako v minulosti, aj v roku 1989 zohrali výraznú úlohu študenti. Idea využitia výročia ako formy protikomunistickej manifestácie sa objavila ako v Čechách tak aj na Slovensku.

16. november - Bratislava

Myšlienku využiť Medzinárodný deň študentstva využili študenti pravidelne sa zúčastňujúci v októbri a novembri na protestoch pred bratislavským Justičným palácom počas politických procesov s tzv. Bratislavskou päťkou.1 Heslom bolo: „Zídeme sa na Mierku²“. Okolo piatej hodiny večernej sa zišlo v priestore pred dnešným prezidentským palácom okolo 200 študentov väčšinou z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ale aj ďalší vysokoškoláci či dokonca stredoškoláci. Dav vytvoril ľudskú reťaz, ktorá prechádzajúc mestom spievala československú hymnu, študentskú hymnu, skandovala heslá ako „Chceme slobodu“ či  „Chceme demokraciu“.

Reťaz sa zastavila pri budove Univerzity Komenského, kde položila kvety k miestu zastrelenia Danky Košanovej počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968.

O uskutočnení manifestácie mal vedieť iba úzky okruh dôveryhodných ľudí. Zrejme však došlo k úniku informácií do prostredia Štátnej bezpečnosti a o pochodujúcich študentov sa zaujímali aj príslušníci Verejnej bezpečnosti  a Štátnej bezpečnosti. K zásahu neprišlo, sprievod však bol sprevádzaný bezpečnostnými zložkami štátu.

Študentský pochod zachytili aj televízne kamery. Redaktor Československej televízie Pavol Jacz pripravil o pochode krátku reportáž, vyspovedal študentov ohľadom ich postojov a dôvodov, prečo vyšli do ulíc. Televízne kamery zachytili aj záver pochodu. Študenti dorazili pred budovu slovenského ministerstva školstva, kde sa pred dav postavil bratislavský mestský tajomník KSS Gejza Šlapka a riaditeľ odboru vysokých škôl na ministerstve školstva Ján Porvazník.

Predstaviteľ vládnucej moci sa pokúsil reagovať na požiadavky protestujúcich študentov týkajúcich sa reformy školstva či spoločenských zmien. Tvárou v tvár sa však zmohol iba na konštatovanie, že politika sa nerieši na ulici. Vyzval študentov k rozchodu a zaslaniu výhrad písomnou formou na ministerstvo školstva. Vďaka televíznym záznamom mal komunistický režim k dispozícii pomerne detailné informácie o účastníkoch nepovoleného pochodu a mohol poľahky naplánovať dodatočné perzekučné opatrenia pomocou straníckych orgánov či fakultných orgánov v akademickom prostredí. Vzhľadom na udalosti v Prahe však neostal čas na ďalšie zásahy. 

17. november - Praha

Situácia pražská sa od tej bratislavskej o niečo líšila. Aj tu sa chystala manifestácia k výročiu uzatvoreniu českých vysokých škôl. Pražskí vysokoškoláci združení v nezávislom spolku Stuha pristúpili pri organizovaní manifestácie k spolupráci s oficiálnymi organizáciami. Spoluorganizátormi manifestácie teda bola Mestská rada Socialistického zväzu mládeže (ďalej len "SZM") a tiež Mestská vysokoškolská rada. Celkom pochopiteľne sa možných problémov obával Mestský výbor KSČ. Okolnosti manifestácie mu však 14. novembra osvetlili zástupcovia SZM. Stranícke orgány preto manifestáciu povolili.

Manifestácia naplánovaná na 17. novembra sa oficiálne mala začať na Albertove, na mieste, odkiaľ sa 15. novembra 1939 začínal tiež smútočný obrad pri príležitosti pohrebu študenta Jana Opletala. Z Albertova sa mal dav manifestujúcich uberať na Vyšehrad, vyhýbajúc sa centru Prahy.

Nie všetky zložky vnímali riziko vyhrotenia situácie v citlivý dátum s úplnou ľahkosťou. Správa Zboru národnej bezpečnosti Praha (ďalej len "ZNB Praha") pripravila sily, ktoré mali zasiahnuť v prípade akejkoľvek zmeny situácie. Prípravy sa robili na poslednú chvíľu. Federálny minister vnútra František Kincl, generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš a mestský tajomník KSČ v Prahe Miroslav Štěpán len 17. novembra doobeda rokovali o spôsobe, ako reagovať na manifestáciu. Dohoda znela, že za žiadnych okolností nesmie prísť k zásahu, musia byť však zablokované všetky cesty na Pražský hrad a do centra mesta. Informáciu dostáva do rúk aj náčelník správy ZNB Praha Jiří Bytčánek. Radoví príslušníci pripravovaní k zásahu však o tejto veci informovaní neboli.

Podvečer 17. novembra sa na Albertove stretla masa študentov. Odzneli prejavy rečníkov, ktoré boli doplnené skandovaním hesiel ako „Jakeše do koše“, „Na Štěpána bez Štepána“ či „Komunismus komunistům“. Po skončení prejavov sa masa ľudí pohla z Albertova na Vyšehrad. Tu sa celé manifestačné zhromaždenie malo skončiť.

Polovica zúčastnených ďalej zamierila so sviečkami v rukách do stredu mesta. Bezpečnostné zložky úspešne zablokovali trasy do stredu mesta. Dav ľudí pochodoval popri nábreží a pri Národnom divadle sa otočil k Národnej triede. Tam sa pár minút pred pol ôsmou podarilo prúd pochodujúcich zastaviť a zabrániť im k ďalšiemu pokračovaniu do stredu mesta. Pohyb naspäť bol znemožnený ďalšími bezpečnostnými zložkami čím bol dav demonštrantov obkľúčený. Zablokovaní demonštranti začali s prevolávaním hesiel ako „Máme holé ruce“. Dav bol štátnou mocou vyzývaný k odchodu z miesta demonštrácie. Zdramatizovanie situácie však bezpečný odchod čím ďalej tým viac znemožňovalo.

O štvrť na deväť začali bezpečnostné zložky zmenšovať priestor, na ktorom sa ľudia mohli hýbať. Zmenšovanie priestoru bolo sprevádzané údermi obuškov jednotlivými časťami zasahujúcich zložiek. Odchod z miesta bol možný len cez bočné uličky. Aj tu však postávali zasahujúce policajné jednotky pripravené uštedriť zopár presne mierených rán obuškom.

Časť demonštrantov bola zatknutá a naložená do pripravených autobusov. Podľa neskoršieho šetrenia utŕžilo zranenia počas demonštrácie spolu 568 osôb. Takmer okamžite sa začali objavovať informácie, že na zákrok proti demonštrujúcim doplatil niekto životom, spomínalo sa aj viac osôb. Azda najznámejšou bola informácia o smrti študenta Martina Šmída. Hoci sa informácia ukázala byť falošnou, v spojení s brutálnym zákrokom sa kolesá revolúcie rýchlo roztáčali ďalej. 

Zdroj a celé znenie článku: https://www.direktor.sk/sk/riadenie-skoly/medzinarodny-den-studentstva-2.zs-1619.html

8. 11. 2023

Revolúcia v slovenskom študentskom prostredí prostredníctvom vybraných dokumentov ŠTB

Udalosti sa na Slovensku dávali do pohybu ešte pred pražskými udalosťami 17. novembra. Medzinárodný deň študentstva si deň predtým uctili pochodom cez hlavné mesto vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky bratislavskí vysokoškoláci. Informácie o dianí na pochode máme i z hlásenia Štátnej bezpečnosti. Dozvedáme sa napríklad, že na pochode odzneli heslá ako napríklad Chceme demokraciu! Nechceme zbrane! Chceme voľne cestovať do zahraničia! 

Pred dav zhromaždený pri budove Ministerstva školstva predstúpil vtedajší tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka. Podľa správy však Šlapkovu snahu o dialóg odbili výkriky študentov.[1] I v ďalších miestach Bratislavy sa však situácia radikalizovala. Okolo 300 študentov sa podpísalo pod výzvu s názvom Prečo nie SZM [2] , ktorá sa objavila v priestoroch Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského (ďalej len "UK"). Medzinárodný deň študentstva však nebol na Slovensku ignorovaný ani oficiálnou štátnou mocou. Zorganizované boli rôzne oficiálne študentské oslavy. Oficiálna manifestácia zorganizovaná 17. novembra na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave bola však strážená už aj bezpečnostnými orgánmi, nakoľko podľa informácii ŠtB existovala šanca, že manifestáciu prevezmú rebelujúci študenti. Bezpečnostné opatrenia sa na Hviezdoslavovom námestí mali držať i ďalšie dva dni , a to vzhľadom na informácie o ďalších pripravovaných a zároveň nepovolených manifestáciách.

Zásah bezpečnostných zložiek v Prahe vyvolal reakciu i na Slovensku a vývoj udalostí nabral novú dynamiku. Ako ŠtB v hláseniach zachytila, začali v pondelok 20. novembra 1989 nabádať študentov UK k protirežimovým vystúpeniam pražskí vysokoškoláci. Študenti Právnickej a Filozofickej fakulty UK sa odmietli ďalej zúčastňovať vyučovacieho procesu a vstúpili do štrajku. Na nádvorí Vysokej školy múzických umení (ďalej len "VŠMU") sa zhromaždili študenti, ktorí zahájili zber podpisov na petíciu ku generálnemu štrajku, ktorý sa chystal 27. novembra. Revolučné dianie sa presunulo i na študentské internáty. Autor hlásenia ŠtB uvádza výskyt nápisov ako Smrť komunistom či Jakeša do koša. [3] 

Zaujímavé udalosti sa však odohrávali i mimo hlavného mesta. V Žiline pred internátmi Vysokej školy dopravnej a spojovej (ďalej len "VŠDS") mala prebiehať manifestácia asi 300 študentov nasledovaná diskusiou medzi študentami na strane jednej a vedením školy a internátu na strane druhej. Ďalších 500 študentov sa podľa dobového hlásenia malo stretnúť v areáli internátu Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici.

Štátna bezpečnosť mala prehľad o dianí vo vysokoškolskom prostredí i nasledujúci deň. Zhruba 5000 študentov sa malo zhromaždiť na Šafárikovom námestí pred budovou UK. Ďalších 5000 študentov sa objavilo i na neďalekom Hviezdoslavovom námestí, kde bola odsúhlasená požiadavka na okupačný štrajk na vysokých školách.

Medzitým v Žiline na manifestácii študentov VŠDS padali ďalšie vyjadrenia o zorganizovaní generálneho štrajku. Časť študentov bola významnou zložkou všetkých protikomunistických manifestácii. Správa získaná príslušníkmi Štátnej bezpečnosti v Košiciach napríklad tvrdí, že existuje snaha, aby študenti neopúšťali internáty, ale sa zúčastnili na ďalšej manifestácii plánovanej na východe Slovenska na 25. november. Odstúpenie najvyšších predstaviteľov Komunistickej strany Československa (ďalej len "KSČ") bolo podľa študentských lídrov iba počiatkom zmien, nie však jedinou podmienkou.

Štátna bezpečnosť sa ešte i v posledných novembrových dňoch pohybovala vo vysokoškolskom prostredí. Prinášala tak informácie o názoroch študentov na ďalšie pôsobenie KSČ v politickom systéme, fungovanie Ľudových milícií [4]. Študenti spolu s ďalšími zamestnancami vysokých škôl sa tiež začali spájať a tlačiť na dekanov v snahe presadzovať zmeny v akademickom prostredí. Členovia štrajkového výboru na Vysokej škole technickej v Košiciach sa zase obávali o likvidačný zásah zo strany príslušníkov ŠtB. Aktivita ŠtB začala v decembri postupne ochabovať. Strácala sa ochota vytipovaných spolupracovníkov podávať informácie a i samotní príslušníci upúšťali od dovtedajšej činnosti. Ani uvedené kroky však ŠtB neuchránili od definitívneho konca. Rozkazom federálneho ministra vnútra Richarda Sachera bola Štátna bezpečnosť dňa 1. februára 1990 zrušená.     

Zdroj a celé znenie článku: https://www.direktor.sk/sk/aktuality/nezna-revolucia-v-slovenskom-studentskom-prostredi-ocami-vybranych-dokumentov-stb.a-16082.html

14. 11. 2023

Rok 1989 a bratislavské fakulty – študentské hnutie (výskum)

15. 11. 2023

17. november 1939

14. marca 1939 vzniká Slovenská republika. Deň na to prichádzajú do Prahy nemecké vojská, vzniká Protektorát Čechy a Morava. Nacistická okupačná moc nastoľuje vlastný režim, demonštruje sa. Nacistické orgány pri pokuse o potlačenie demonštrácii strieľajú do davu. Zomiera robotník Václav Sedláček, niektorí ľudia sú zranení. Druhá obeť nacistického teroru, študent Lekárskej fakulty Karlovej univerzity Jan Opletal zomiera 11. novembra 1939 na následky zranení. Opletalovo pochovávanie o štyri dni neskôr sa stáva dôvodom pre usporiadanie ďalšieho odporu voči nacistom. Okupačná moc pripravuje odvetnú akciu. Ráno 17. novembra 1939 na osobný rozkaz Adolfa Hitlera vtrhli na vysokoškolské internáty nemecké jednotky. Veľká časť študentov bola odvezená do koncentračného tábora. Deväť študentov bolo popravených. Ešte v ten istý deň vyšiel výnos, ktorým sa uzavreli všetky české vysoké školy. Pôvodne na obdobie troch rokov, napokon však do konca existencie Protektorátu.

Josef Matoušek (1906 - 1939), Marek Frauwirth (1911 - 1939), Josef Adamec (1909 - 1939), Jan Černý (1914 - 1939), Jaroslav Klíma (1913 - 1939), František Skorkovský (1909 - 1939), Bedřich Koula (1913 - 1939), Václav Šaffránek (1920 - 1939), Jan Wienert (1914 - 1939).

O dva roky neskôr v Londýne bol 17. november vyhlásený Medzinárodným dňom študentstva.

Rok 1939 bol v českých krajinách komplikovaný. Počas marca 1939 zaniká Česko-Slovensko. Na troskách bývalej republiky zriaďujú nacisti Protektorát Čechy a Morava. Napriek proklamovanej autonómii českých orgánov, fungovaní protektorátnej vlády či protektorátneho prezidenta, pánom situácie je nacistické Nemecko formálne zastupované ríšskym protektorom, bývalým nemeckým diplomatom a ministrom zahraničných vecí Konstantinom von Neurathom.

Formy odporu a bojkot električkovej dopravy

Dianie po marci 1939 sa neupokojovalo, skôr naopak. Široké zložky obyvateľstva rozličnými spôsobmi prejavovali nesúhlas s novovzniknutou situáciou. Formy odporu sa rôznili. Najradikálnejším spôsobom vymedzenia sa bola činnosť v odbojovom hnutí, väčšina obyvateľstva sa však zmohla na mäkšie formy odporu, napr. spievanie národných piesní, prerušovanie nemčiny kýchaním či kašlaním počas vysielania nemeckých týždenníkov.

Verejnosť mala silu aj na väčšie akcie viažuce sa spravidla k významným osobám či dátumom v českých dejinách. V máji 1939 sa ako protest proti nacistom využil prevoz telesných pozostatkov básnika Karla Hyňka Máchu na cintorín v Pražskom Vyšehrade. Na prvé výročie podpísania Mníchovskej dohody vyjadrilo svoj odpor bojkotom električkovej dopravy pražské obyvateľstvo. Električky premávali v ten deň bez pasažierov. Nový význam získal 28. október, výročie vzniku Československa. Do ulíc vyšli protestovať najmä českí študenti.

Ján Opletal, Václav Sedláček a zatvorenie českých vysokých škôl

Nemecké policajné jednotky a zložky SS sa demonštrácie pokúšali potlačiť. Pri zákroku bol postrelený študent lekárskej fakulty Karlovej univerzity Jan Opletal a robotník Václav Sedláček. Sedláček bol na mieste mŕtvy, Opletal na následky zranení zomrel 11. novembra. Nepokoje sa zopakovali 15. novembra. Pri smútočnom obrade na počesť pohrebu Jana Opletala opätovne prišlo k nespokojnosti s dianím v Protektoráte. Nemecké oficiálne miesta vrátane Adolfa Hitlera usúdili, že vážna situácia vyžaduje silový zákrok. Po mimoriadnej porade nacistických špičiek bolo prijaté rozhodnutie o zatvorení českých vysokých škôl v Protektoráte.

1200 študentov v koncentračných táboroch a 9 priamo popravených

Ďalším z výsledkov nemeckých porád bolo naplánovanie a uskutočnenie Sonderaktion Prag (Zvláštna akcia Praha). V noci zo 16. na 17. novembra nemecké policajné jednotky za prispenia zložiek SS obsadili budovy vysokých škôl či internáty v Brne a Prahe1. Celkovo 1 200 študentov bolo odvedených do koncentračného tábora Sachsenhausen-Oranienburg, deviati najaktívnejší študenti boli priamo popravení 2. Vďaka snahám protektorátneho prezidenta Emila Háchu prišlo k prepusteniu študentov väčšinou počas roku 1942, zvyšok putoval domov v januári roku 1943. 35 študentov našlo v koncentračných táboroch smrť a domov sa už nevrátilo.

Profesori, docenti, pedagogickí zamestnanci bez pedagogickej činnosti

Súbežne s ozbrojeným zásahom bola vydaná vyhláška ríšskeho protektora. Vyhláškou sa na tri roky uzatvorili české vysoké školy a univerzity v Brne, Prahe, Příbrame a Olomouci. O možnosť študovať prišlo po nemeckom zákroku 15 172 študentov. Len malá časť z nich mohla a zároveň chcela pokračovať v štúdiu na vysokých školách na iných miestach v Nemecku. Dochované sú aj prípady dokončenia štúdia na univerzite v Bratislave. Pedagogickej činnosti sa viac nemohlo venovať 513 profesorov, 475 docentov a 345 ďalších pedagogických zamestnancov. Vedecká činnosť prebiehala len v obmedzenom režime a so zvláštnym povolením nacistických orgánov. Časti univerzitného majetku prevzali dosiaľ nemecké univerzity situované na území Protektorátu. Fakultné kliniky pokračovali v činnosti avšak bez študentov. V budove právnickej fakulty Karlovej univerzity sídlilo veliteľstvo SS, Kounicove internáty v Brne sa využívali sa väzenie a popravisko.

Do tej doby najbrutálnejší zákrok nemeckých orgánov sa spolu s ďalšími opatreniami podpísal aj na reakciách českého obyvateľstva. Hlásenia nacistických bezpečnostných orgánov konštatovali pokles prípadov drobného verejného odporu nehovoriac o akciách podobných 28. októbru či 15. novembru.       

Popravený Slovák Marek Frauwirth

Pri udalostiach v Prahe sa objavilo aj niekoľko československy orientovaných slovenských študentov. Počas nemeckých razií na internátoch tak mnohí Slováci skončili medzi zatknutými. Na intervenciu Karola Jozefa Bujnáka, slovenského generálneho konzula v Prahe, boli slovenskí študenti postupne prepustení. Tiež dostali možnosť dokončiť štúdium na nemeckých univerzitách. Podobne ako v prípade českých študentov nemeckú ponuku využila len malá časť z nich. Aj medzi popravenými študentami sa objavil Slovák. Išlo o poslucháča Vysokej školy obchodnej Mareka Frauwirtha. Frauwirth pracoval popri štúdiu na slovenskom konzuláte v Prahe, kde s vedomím konzula vydával falošné pasy Židom či príslušníkom odboja, snažiacim sa uniknúť z Protektorátu. Celkovo takto vydal 2216 falošných dokumentov. Súbežne s prácou na konzuláte sa Frauwirth zaoberal aj odbojovou činnosťou. Zúčastnil sa aj manifestácie počas Opletalovho pohrebu. Na manifestácii stratil aktovku, kde mal uložené všetky protinacistické letáky. Je pravdepodobné, že aktovka sa spolu s letákmi dostala do rúk nacistických orgánov a rozhodla o Frauwirthovom osude počas zásahu na vysokoškolských internátoch.

Dva roky po udalosti sa v Londýne na zasadnutí Medzinárodnej študentskej rady rozhodlo, že 17. november bude vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva. Tento deň zohral svoju úlohu aj pri československých udalostiach z konca osemdesiatych rokov. 

13. 11. 

Medzinárodný deň študentstva a demonštrácie v roku 1968

11. 11. 2023

Nežná revolúcia optikou dobovej tlače

AKO SA PÍSALO O ŠKOLSTVE NA JESEŇ 1989

Významnú úlohu pri páde komunistického režimu zohrali študenti. Koncom roku 1989 im bola venovaná pozornosť aj ako produktom československého vzdelávacieho systému. V dobovej tlači sa to výrazne premietalo do článkov, príspevkov, správ vzťahujúcich sa k problematike školstva. Táto reflexia sa menila podľa politického vývoja: pred 17. novembrom 1989 bola iná, počas súboja komunistickej strany a opozičných hnutí sa zmenila a po kapitulácii komunistickej strany sa riešili školské témy opäť odlišným spôsobom.

Hlavnou témou novinových článkov niekoľko dní pred Nežnou revolúciou bol termín „prestavba‟. Prestavba bola pokusom komunistickej strany o demokratizáciu pomerov v Československu. Išlo o reakciu na politiku tzv. perestrojky v Sovietskom zväze. Prestavba priniesla len kozmetické zmeny najviac viditeľné na niektorých postoch straníckych a štátnych štruktúr (predseda federálnej vlády, generálny tajomník ÚV KSČ). Popularitu prestavby to však skôr znižovalo.¹ Československá reakcia na demokratizáciu pomerov v Sovietskom zväze sa slovne premietla i do školskej agendy. V periodikách celoštátneho aj lokálneho významu nesmeli chýbať odkazy na uznesenie straníckych orgánov či vládnych dokumentov, ktoré sa vzťahovali na problematiku školstva.

Autori článkov kritizovali stav školských budov, nedostatočnú návštevu školských družín, nedostatok kvalifikovaných pedagógov, spôsob práce pedagógov, prehnanú administratívu.²

V oblastiach s vyšším podielom národnostných menšín sa noviny zaoberali aj kritikou menšinového školstva.³ Samotné ideové smerovanie školstva však kritizoval iba jeden článok. Jeho autor sa sťažoval na fenomény ako priemernosť a encyklopedické vzdelávanie. Snažil sa poukázať na nutnosť záujmu o individualitu žiaka/študenta.⁴ S výnimkou kritiky však život v školstve fungoval ďalej. Stránky novín tak plnili správy o využívaní výpočtovej techniky, netradičných formách vyučovania, výchove k manželstvu a rodičovstvu a výchove a vzdelávaniu v socialistickom duchu.⁵ 

Blížiaci Medzinárodný deň študentstva (17. 11.) neignoroval ani komunistický režim. Išlo o 50. výročie udalosti, ktorá bola príčinou ustanovenia tohto pamätného dňa. Chystané spomienkové akcie však mali byť v duchu predstav komunistického režimu. Organizovali sa vedecké súťaže, pietne pripomienky, stretnutia organizované Socialistickým zväzom mládeže. Na akciách podobného druhu nechýbala návšteva z radov oficiálnych predstaviteľov strany a štátu.⁶ Vývoj sa však uberal iným smerom.

Dňa 17. novembra bezpečnostné zložky potlačili násilným spôsobom demonštráciu v pražských uliciach. Nasledovala vlna odporu, ktorá sa z Prahy začala šíriť do všetkých kútov republiky. Keďže väčšinu pražských demonštrujúcich tvorili študenti, nie je prekvapivé, že významnú zložku protestných hlasov aj v iných častiach Československa tvorili študenti. Spôsob informovania v novinách závisel od toho, či mali celoštátnu alebo lokálnu pôsobnosť. Periodicita bola tiež významným faktorom. Celoštátne noviny ako Pravda, Práca, Smena vychádzali ako denníky. Noviny s lokálnou pôsobnosťou vychádzali ako týždenníky, čo pri turbulentných zmenách a nutnosti skoršej uzávierky, mohlo znamenať, že informácie už nemuseli byť aktuálne. Tieto skutočnosti vidíme aj v informovaní o situácii v školskom prostredí.

Celoštátne noviny reflektovali dianie v Bratislave a niekoľko dní po 17. novembri informovali o účasti stredoškolákov na vysokoškolských manifestáciách či akciách organizovaných bratislavskými stredoškolákmi.

Účasť študentov na manifestáciách bola hodnotená rôzne, od ocenenia aktivít študentov a ochoty k dialógom až po poukazovanie na ľahkú manipulovateľnosť študentov, resp. nutnosť riešiť problémy s chladnou hlavou.⁷

Niekoľko dní po 17. novembri sa v príspevkov z lokálnych novín objavujú skôr názory učiteľov a deklarácie v mene stredoškolákov, ktoré síce násilný zásah odsúdili, žiadali však riešiť problémy vo forme dialógov v prostredí jednotlivých škôl. Dialógy podobné druhu však mali zahŕňať najviac diskusie o stravovaní, ubytovaní študentov či stave školských budov.⁸ 

Uvádzané postoje sa menili postupne s ústupom komunistickej štátnej moci. Približne týždeň po 17. novembri 1989 nachádzame v tlači prezentáciu dvoch skupín názorov zo strany stredoškolákov a pedagógov. Na jednej strane sa čiastočne alebo úplne odsudzuje samotná pražská manifestácia s výzvou na návrat do školských lavíc.⁹ Na strane druhej sa objavujú už názory smerujúce k požiadavkám na systémové politické a spoločenské zmeny.¹⁰

Názorový zlom možno sledovať po generálnom štrajku, ktorý sa uskutočnil 27. novembra. K dianiu sa vyjadrilo Ministerstvo školstva, mládeže a telesnej výchovy SSR. Školám na jednej strane odporúčalo zachovanie riadneho chodu škôl, ako i umožnenie slobodného dialógu študentov a pedagógov bez akýchkoľvek represívnych opatrení.

Za príznaky prvých zmien v smerovaní školstva možno považovať zmienky o dočasnom ukončení dejepisnej látky rokom 1918 alebo apel na umenšenie direktívneho riadenia škôl.¹¹ Potvrdením nového smerovania boli i závery so stretnutia predstaviteľov ministerstva so stredoškolákmi združenými v tzv. Celoslovenskom stredoškolskom koordinačnom výbore alebo vyhlásenie odborových pracovníkov školstva a vedy.¹² Zmeny v rozhovore zdôraznil i námestník ministra školstva Matej Beňo.¹³

Výsledkom revolučného pnutia v učiteľstve bol vznik a takmer okamžité zahájenie činnosti tzv. Učiteľského fóra ako neformálnej učiteľskej organizácie, ktorá si dala za cieľ presadiť dôležité zmeny v školstve, a to v súlade s novým demokratickým režimom.¹⁴ Školský život však musel bežať ďalej a čitateľ sa tak mohol dočítať aj o novinkách spojených s prijímacím konaním na stredné školy, ktoré mali obsahovať niektoré novinky spojené už  aj s existenciou nového demokratického režimu.¹⁵ V didaktike zaujme napr. príspevok o slovnom hodnotení v prvom ročníku základných škôl.¹⁶

Vo väčšine lokálnych tlačovín sa situácia mení v prvej polovici decembra.¹⁷ Prezentované názory učiteľov, študentov a ďalších pedagogických zamestnancov vo väčšej miery vyjadrovali nutnosť politických zmien.¹⁸ Objavila sa však aj kritika odporu niektorých pedagógov voči zapojeniu sa do politického diania.¹⁹ Z balíka požiadaviek na politické zmeny sa nedalo vylúčiť ani školstvo. Požiadavky sa prezentovali najviac v rámci Učiteľského fóra a týkali sa zmeny učebných osnov a zlepšenia organizácie školstva. Skončiť mali tiež javy typické pre komunistické školstvo, ktoré v demokratickom školstve nemali opodstatnenie.²⁰ Učiteľské fórum nebolo jedinou platformou na návrhy systémových zmien v školstve, tieto sa prejavovali i mimo fóra samotného.²¹ Napriek turbulentnej dobe školský život pokračoval ďalej a v novinách nachádzame aj články, kde sa autori venovali príprave detí na nástup do 1. ročníka základnej školy, prijímacím skúškam na stredné školy či štatistike návštevnosti jednotlivých druhov škôl v rámci okresu.²²

Zdroj a celé znenie článku: https://www.direktor.sk/sk/riadenie-skoly/nezna-revolucia-optikou-dobovej-tlace.zs-3081.html