Vyhľadávanie v aktualitách
Aktuality
17. november - Z histórie školstva
Kategória: Aktuality Autor/i: PhDr. Adam Bielesz, PhD. Ústav pamäti národa
November 1989 je neodmysliteľne spojený s nástupom demokracie a slobody, ktoré sa premietli aj do vzdelávacieho systému. Vo vtedajšom Československu došlo k historickému zlomu, ktorý zásadne ovplyvnil aj oblasť školstva.
V priebehu novembra ponúkneme sériu článkov k témam, ktoré súvisia s novembrovými udalosťami roku 1939, 1968 a 1989.
16. 11. 2023
Udalosti predchádzajúce novembru 1989 a 17. november 1989
Situácia vo východnom bloku sa v druhej polovici osemdesiatych rokov výraznejšie skomplikovala. Dominantný faktor východného bloku Sovietsky zväz sa pod vplyvom generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova a jeho politiky otvorenosti (glasnosť) a prestavby (perestrojka) začínal vnútorne meniť a demokratizovať. Bolo len otázkou času, kedy vplyvy sovietskej politiky začnú prenikať aj do satelitov Sovietskeho zväzu. V Poľsku a Maďarsku sa postupný prechod k demokracii odštartoval ešte v roku 1988. Vo východnom Nemecku padol 9. novembra 1989 Berlínsky múr, jeden zo symbolov rozdelenej Európy.
Vývoj situácie v Československu - Gustáv Husák, dlhoročný generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ďalej len "ÚV KSČ") sa síce vzdal najvyššej straníckej funkcie (ponechávajúc si funkciu prezidenta), jeho nástupca Miloš Jakeš však prijateľný nebol. Oficiálne sa deklarovala prestavba a demokratizácia, v realite však navrhované zmeny mali viac formálny charakter. Mocenský monopol naďalej držala v rukách komunistická strana. Zmeny v okolitých krajinách neunikli ani obyvateľstvu žijúcemu v Československu. Čoraz odvážnejší ľudia vyšli niekoľkokrát do ulíc pri rôznych príležitostiach. Na Slovensku sa do pamätí vryla Sviečková manifestácia z marca 1988. V Čechách vyšli do ulíc ľudia pri príležitosti 20. výročia upálenia študenta Jána Palacha v januári 1989. Podobná situácia sa opakovala v auguste toho istého roku, v čase 21. výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy.
Výročie udalostí novembra roku 1939 bolo ďalšou z možností na vyjadrenie postojov k vtedajšej situácii. Tak ako v minulosti, aj v roku 1989 zohrali výraznú úlohu študenti. Idea využitia výročia ako formy protikomunistickej manifestácie sa objavila ako v Čechách tak aj na Slovensku.
16. november - Bratislava
Myšlienku využiť Medzinárodný deň študentstva využili študenti pravidelne sa zúčastňujúci v októbri a novembri na protestoch pred bratislavským Justičným palácom počas politických procesov s tzv. Bratislavskou päťkou.1 Heslom bolo: „Zídeme sa na Mierku2“. Okolo piatej hodiny večernej sa zišlo v priestore pred dnešným prezidentským palácom okolo 200 študentov väčšinou z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ale aj ďalší vysokoškoláci či dokonca stredoškoláci. Dav vytvoril ľudskú reťaz, ktorá prechádzajúc mestom spievala československú hymnu, študentskú hymnu, skandovala heslá ako „Chceme slobodu“ či „Chceme demokraciu“.
Reťaz sa zastavila pri budove Univerzity Komenského, kde položila kvety k miestu zastrelenia Danky Košanovej počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968.
O uskutočnení manifestácie mal vedieť iba úzky okruh dôveryhodných ľudí. Zrejme však došlo k úniku informácií do prostredia Štátnej bezpečnosti a o pochodujúcich študentov sa zaujímali aj príslušníci Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti. K zásahu neprišlo, sprievod však bol sprevádzaný bezpečnostnými zložkami štátu.
Študentský pochod zachytili aj televízne kamery. Redaktor Československej televízie Pavol Jacz pripravil o pochode krátku reportáž, vyspovedal študentov ohľadom ich postojov a dôvodov, prečo vyšli do ulíc. Televízne kamery zachytili aj záver pochodu. Študenti dorazili pred budovu slovenského ministerstva školstva, kde sa pred dav postavil bratislavský mestský tajomník KSS Gejza Šlapka a riaditeľ odboru vysokých škôl na ministerstve školstva Ján Porvazník.
Predstaviteľ vládnucej moci sa pokúsil reagovať na požiadavky protestujúcich študentov týkajúcich sa reformy školstva či spoločenských zmien. Tvárou v tvár sa však zmohol iba na konštatovanie, že politika sa nerieši na ulici. Vyzval študentov k rozchodu a zaslaniu výhrad písomnou formou na ministerstvo školstva. Vďaka televíznym záznamom mal komunistický režim k dispozícii pomerne detailné informácie o účastníkoch nepovoleného pochodu a mohol poľahky naplánovať dodatočné perzekučné opatrenia pomocou straníckych orgánov či fakultných orgánov v akademickom prostredí. Vzhľadom na udalosti v Prahe však neostal čas na ďalšie zásahy.
17. november - Praha
Situácia pražská sa od tej bratislavskej o niečo líšila. Aj tu sa chystala manifestácia k výročiu uzatvoreniu českých vysokých škôl. Pražskí vysokoškoláci združení v nezávislom spolku Stuha pristúpili pri organizovaní manifestácie k spolupráci s oficiálnymi organizáciami. Spoluorganizátormi manifestácie teda bola Mestská rada Socialistického zväzu mládeže (ďalej len "SZM") a tiež Mestská vysokoškolská rada. Celkom pochopiteľne sa možných problémov obával Mestský výbor KSČ. Okolnosti manifestácie mu však 14. novembra osvetlili zástupcovia SZM. Stranícke orgány preto manifestáciu povolili.
Manifestácia naplánovaná na 17. novembra sa oficiálne mala začať na Albertove, na mieste, odkiaľ sa 15. novembra 1939 začínal tiež smútočný obrad pri príležitosti pohrebu študenta Jana Opletala. Z Albertova sa mal dav manifestujúcich uberať na Vyšehrad, vyhýbajúc sa centru Prahy.
Nie všetky zložky vnímali riziko vyhrotenia situácie v citlivý dátum s úplnou ľahkosťou. Správa Zboru národnej bezpečnosti Praha (ďalej len "ZNB Praha") pripravila sily, ktoré mali zasiahnuť v prípade akejkoľvek zmeny situácie. Prípravy sa robili na poslednú chvíľu. Federálny minister vnútra František Kincl, generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš a mestský tajomník KSČ v Prahe Miroslav Štěpán len 17. novembra doobeda rokovali o spôsobe, ako reagovať na manifestáciu. Dohoda znela, že za žiadnych okolností nesmie prísť k zásahu, musia byť však zablokované všetky cesty na Pražský hrad a do centra mesta. Informáciu dostáva do rúk aj náčelník správy ZNB Praha Jiří Bytčánek. Radoví príslušníci pripravovaní k zásahu však o tejto veci informovaní neboli.
Podvečer 17. novembra sa na Albertove stretla masa študentov. Odzneli prejavy rečníkov, ktoré boli doplnené skandovaním hesiel ako „Jakeše do koše“, „Na Štěpána bez Štepána“ či „Komunismus komunistům“. Po skončení prejavov sa masa ľudí pohla z Albertova na Vyšehrad. Tu sa celé manifestačné zhromaždenie malo skončiť.
Polovica zúčastnených ďalej zamierila so sviečkami v rukách do stredu mesta. Bezpečnostné zložky úspešne zablokovali trasy do stredu mesta. Dav ľudí pochodoval popri nábreží a pri Národnom divadle sa otočil k Národnej triede. Tam sa pár minút pred pol ôsmou podarilo prúd pochodujúcich zastaviť a zabrániť im k ďalšiemu pokračovaniu do stredu mesta. Pohyb naspäť bol znemožnený ďalšími bezpečnostnými zložkami čím bol dav demonštrantov obkľúčený. Zablokovaní demonštranti začali s prevolávaním hesiel ako „Máme holé ruce“. Dav bol štátnou mocou vyzývaný k odchodu z miesta demonštrácie. Zdramatizovanie situácie však bezpečný odchod čím ďalej tým viac znemožňovalo.
O štvrť na deväť začali bezpečnostné zložky zmenšovať priestor, na ktorom sa ľudia mohli hýbať. Zmenšovanie priestoru bolo sprevádzané údermi obuškov jednotlivými časťami zasahujúcich zložiek. Odchod z miesta bol možný len cez bočné uličky. Aj tu však postávali zasahujúce policajné jednotky pripravené uštedriť zopár presne mierených rán obuškom.
Časť demonštrantov bola zatknutá a naložená do pripravených autobusov. Podľa neskoršieho šetrenia utŕžilo zranenia počas demonštrácie spolu 568 osôb. Takmer okamžite sa začali objavovať informácie, že na zákrok proti demonštrujúcim doplatil niekto životom, spomínalo sa aj viac osôb. Azda najznámejšou bola informácia o smrti študenta Martina Šmída. Hoci sa informácia ukázala byť falošnou, v spojení s brutálnym zákrokom sa kolesá revolúcie rýchlo roztáčali ďalej.
Zdroj a celé znenie článku: https://www.direktor.sk/sk/riadenie-skoly/medzinarodny-den-studentstva-2.zs-1619.html
8. 11. 2023
Revolúcia v slovenskom študentskom prostredí prostredníctvom vybraných dokumentov ŠTB
Pre každý totalitný režim, komunistický nevynímajúc, bola mládež jednou z najrizikovejších skupín. Kontrola či práca s mládežou v totalitnom systéme bola komplikovanejšia, o čom sa i Štátna bezpečnosť (ďalej len "ŠtB") počas viac ako štyridsať rokov existencie komunistického režimu opakovane presviedčala. Hoci koncom osemdesiatych rokov poklesli perzekučné praktiky zo strany ŠtB, neklesala snaha tajnej polície získavať informácie o dianí v skupinách, hoci len potenciálne protirežimovo zameraných. Zber informácií nezastavila ani kríza komunistického režimu po 17. novembri 1989.
Udalosti sa na Slovensku dávali do pohybu ešte pred pražskými udalosťami 17. novembra. Medzinárodný deň študentstva si deň predtým uctili pochodom cez hlavné mesto vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky bratislavskí vysokoškoláci. Informácie o dianí na pochode máme i z hlásenia Štátnej bezpečnosti. Dozvedáme sa napríklad, že na pochode odzneli heslá ako napríklad Chceme demokraciu! Nechceme zbrane! Chceme voľne cestovať do zahraničia!
Pred dav zhromaždený pri budove Ministerstva školstva predstúpil vtedajší tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka. Podľa správy však Šlapkovu snahu o dialóg odbili výkriky študentov.[1] I v ďalších miestach Bratislavy sa však situácia radikalizovala. Okolo 300 študentov sa podpísalo pod výzvu s názvom Prečo nie SZM [2] , ktorá sa objavila v priestoroch Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského (ďalej len "UK"). Medzinárodný deň študentstva však nebol na Slovensku ignorovaný ani oficiálnou štátnou mocou. Zorganizované boli rôzne oficiálne študentské oslavy. Oficiálna manifestácia zorganizovaná 17. novembra na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave bola však strážená už aj bezpečnostnými orgánmi, nakoľko podľa informácii ŠtB existovala šanca, že manifestáciu prevezmú rebelujúci študenti. Bezpečnostné opatrenia sa na Hviezdoslavovom námestí mali držať i ďalšie dva dni , a to vzhľadom na informácie o ďalších pripravovaných a zároveň nepovolených manifestáciách.
Zásah bezpečnostných zložiek v Prahe vyvolal reakciu i na Slovensku a vývoj udalostí nabral novú dynamiku. Ako ŠtB v hláseniach zachytila, začali v pondelok 20. novembra 1989 nabádať študentov UK k protirežimovým vystúpeniam pražskí vysokoškoláci. Študenti Právnickej a Filozofickej fakulty UK sa odmietli ďalej zúčastňovať vyučovacieho procesu a vstúpili do štrajku. Na nádvorí Vysokej školy múzických umení (ďalej len "VŠMU") sa zhromaždili študenti, ktorí zahájili zber podpisov na petíciu ku generálnemu štrajku, ktorý sa chystal 27. novembra. Revolučné dianie sa presunulo i na študentské internáty. Autor hlásenia ŠtB uvádza výskyt nápisov ako Smrť komunistom či Jakeša do koša. [3]
Zaujímavé udalosti sa však odohrávali i mimo hlavného mesta. V Žiline pred internátmi Vysokej školy dopravnej a spojovej (ďalej len "VŠDS") mala prebiehať manifestácia asi 300 študentov nasledovaná diskusiou medzi študentami na strane jednej a vedením školy a internátu na strane druhej. Ďalších 500 študentov sa podľa dobového hlásenia malo stretnúť v areáli internátu Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici.
Štátna bezpečnosť mala prehľad o dianí vo vysokoškolskom prostredí i nasledujúci deň. Zhruba 5000 študentov sa malo zhromaždiť na Šafárikovom námestí pred budovou UK. Ďalších 5000 študentov sa objavilo i na neďalekom Hviezdoslavovom námestí, kde bola odsúhlasená požiadavka na okupačný štrajk na vysokých školách.
Medzitým v Žiline na manifestácii študentov VŠDS padali ďalšie vyjadrenia o zorganizovaní generálneho štrajku. Časť študentov bola významnou zložkou všetkých protikomunistických manifestácii. Správa získaná príslušníkmi Štátnej bezpečnosti v Košiciach napríklad tvrdí, že existuje snaha, aby študenti neopúšťali internáty, ale sa zúčastnili na ďalšej manifestácii plánovanej na východe Slovenska na 25. november. Odstúpenie najvyšších predstaviteľov Komunistickej strany Československa (ďalej len "KSČ") bolo podľa študentských lídrov iba počiatkom zmien, nie však jedinou podmienkou.
Štátna bezpečnosť sa ešte i v posledných novembrových dňoch pohybovala vo vysokoškolskom prostredí. Prinášala tak informácie o názoroch študentov na ďalšie pôsobenie KSČ v politickom systéme, fungovanie Ľudových milícií [4]. Študenti spolu s ďalšími zamestnancami vysokých škôl sa tiež začali spájať a tlačiť na dekanov v snahe presadzovať zmeny v akademickom prostredí. Členovia štrajkového výboru na Vysokej škole technickej v Košiciach sa zase obávali o likvidačný zásah zo strany príslušníkov ŠtB. Aktivita ŠtB začala v decembri postupne ochabovať. Strácala sa ochota vytipovaných spolupracovníkov podávať informácie a i samotní príslušníci upúšťali od dovtedajšej činnosti. Ani uvedené kroky však ŠtB neuchránili od definitívneho konca. Rozkazom federálneho ministra vnútra Richarda Sachera bola Štátna bezpečnosť dňa 1. februára 1990 zrušená.
Zdroj a celé znenie článku: https://www.direktor.sk/sk/aktuality/nezna-revolucia-v-slovenskom-studentskom-prostredi-ocami-vybranych-dokumentov-stb.a-16082.html
14. 11. 2023
Rok 1989 a bratislavské fakulty – študentské hnutie (výskum)
Spojenie termínov „rok 1989“ a „študenti“ sa spravidla viaže k revolučným udalostiam novembra či decembra. Študenti činní v kľúčových okamihoch našej histórie sa však neobjavili v novembri náhodne. Predchádzajúce mesiace či roky sa formovali ich názory a postoje a rovnako sa menili aj formy odolávania vtedajšiemu režimu.
Študentské hnutie si v bratislavských podmienkach nemožno predstaviť ako jednotvárnu skupinu mladých ľudí s jednotným programom politického významu. Rôzne skupiny študentov študujúce na rozličných školách vyjadrovali rôznym spôsobom nespokojnosť s vtedajším systémom. Zjednodušene možno aktivity študentov rozdeliť do troch základných kategórii. Časť študentov prejavovala záujem o náboženské aktivity. Ťažiskom ich činnosti boli procesy smerujúce k boju za náboženskú slobodu. Ďalšia skupina študentov sa snažila o poukazovanie na žalostný stav životného prostredia v Bratislave a okolí. Poslednú skupinu študentov možno vo všeobecnosti vnímať v rovine slobody prejavu. Patria sem študenti umeleckých smerov snažiacich sa o slobodnejšiu tvorbu, ale aj študenti histórie snažiaci sa o kritiku vtedajších pohľadov na udalosti slovenských či svetových dejín atď.
Filozofická fakulta UK
Druhá polovica osemdesiatych rokov sa aj napriek komunistickému režimu niesla v postupnom uvoľňovaní napätých pomerov. V priestoroch Filozofickej fakulty (ďalej len „FiF UK“), počtom študentov najväčšej fakulty na Slovensku, najpočetnejšiu skupinu tvorili študenti kriticky sa vyhraňujúci voči vtedajšiemu režimu, ale bez väčšej snahy podnikať priame aktivity namierené proti systému. V menšine boli dve ďalšie skupiny - kritickí študenti s ochotou vykonávať aktivity smerované proti režimu a prívrženci komunistického režimu či už z dôvodov vlastného prospechu alebo viery v správnosť vtedajšej ideológie[1]. Už v predchádzajúcom období sa nemalá časť poslucháčov FiF UK tajne zúčastňovala stretnutí mladých veriacich v bratislavských bytoch na tzv. stretkách [2]. K náplni stretnutí patrila modlitba, čítanie náboženských textov alebo diskusie o vtedajšej politickej situácii.
Priamo na FiF UK sa situácia koncom osemdesiatych rokov začala meniť. Zásluhou vonkajších a vnútorných faktorov režim zľavoval z ideologických požiadaviek. Uchádzači o štúdium postupne prestávali prechádzať silným kádrovaním. Vznikajúce medzierky slobody dávali aktívnejším študentom možnosť prejaviť sa. Na základe svedeckých výpovedí možno pomenovať niekoľko aktivít. Pravidelne od jesene 1988 navštevovali skupiny študentov či ochranárov priestory, kde v roku 1919 tragicky zomrel Milan Rastislav Štefánik[3]. V lokalite dopadu už dlhší čas chátral drobný pamätník vo forme pyramídy. Študenti Filozofickej fakulty sa najprv podujali na skrášlenie a renováciu priestorov v okolí pamätníka. V máji roku 1989 sa približne 20 - 25 študentov vybralo k mohyle za účelom položenia kvetov a vzdania pietnej spomienky pri príležitosti 70. výročia Štefánikovej havárie. Podľa slov pamätníkov študentské aktivity neunikli Štátnej bezpečnosti. Podozrenie vzbudzovala napríklad milenecká dvojica pohybujúca sa v blízkosti pamätníka či skupina dvoch-troch starších pánov prechádzajúca sa okolo pamätníka[4].
Ďalšia skupina študentov (Boris Strečanský, Peter Maťovčík, Róbert Letz či Dionýz Hochel) začala ešte v roku 1987 uverejňovať príspevky na nástenke katedry všeobecných dejín v budove Filozofickej fakulty. Príspevky kriticky analyzovali ekologickú problematiku, či témy slovenských dejín. V prvej polovici roku 1989 dokumenty z nástenky na katedre zmizli. Podľa zamestnanca blízkej knižnice stál za odstránením príspevkov človek spolupracujúci so Štátnou bezpečnosťou[5].
Týždeň pre Veľkou nocou v roku 1989 sa do pútnického miesta Marianka uskutočnila púť[6]. Púť mala hlavný program, ale nezabudlo sa ani na mládež. Odohrala sa tzv. vysokoškolská púť. Na niekoľkých stanoviskách prebiehali modlitby, čítali sa eseje či referáty. Udalosť sa nezaobišla bez Štátnej bezpečnosti. Pútnikov zastrašovali, okrikovali podľa dohadov provokatéri Štátnej bezpečnosti. Súčasný historik Ústavu pamäti národa Patrik Dubovský spomína, že pri čítaní referátu o histórii pútnického miesta Marianka sa na mieste objavili ľudia pokúšajúci sa o fotografovanie mladých ľudí [7]. Dionýz Hochel uvádza, že v blízkosti kláštora v Marianke sa nachádzalo policajné auto obsadené štyrmi neuniformovanými príslušníkmi. Uvedení príslušníci sa neskôr začali pohybovať medzi účastníkmi púte, ale bez úspešného zisku informácii. Z obavy pred ŠtB sa študenti rozhodli urýchlene pútnické miesto opustiť[8]. Mariánska púť mala vlastnú dohru aj na akademickej pôde. Študent Martin Homza nakreslil pri príležitosti púte obrázok postavy nesúci slovenský dvojkríž. Informácia o kresbe sa dostala aj na univerzitnú pôdu. Samotný dvojkríž vyvolával pred rokom 1989 reminiscencie ako fašistický symbol. Jeho verejná prezentácia preto nebola bezpečná obzvlášť pre skúseného heraldika Jozefa Nováka, ktorý študentom dvojkríž na hodinách Pomocných vied historických predstavil. Autorstvo kresby a disciplinárne dôsledky napokon prevzal na seba jeden zo študentov, Peter Maťovčík[9].
K spájaniu a budovaniu priestorov na odpor paradoxne prispel komunistický režim vlastnou snahou. Mužskí študenti sa museli povinne zúčastňovať prednášok na tzv. vojenskej katedre ako alternatívy za absolvovanie povinnej vojenskej služby. Vďaka nutnosti sa na vojenskej katedre stretávali študenti rozličných študijných smerov, rôznych svetonázorov majúci však spoločný odpor voči vtedajšiemu systému. Súčasťou vojenskej katedry bolo aj absolvovanie vojenského sústredenia počas letných prázdnin. V lete 1989 absolvovali starší študenti jedno podobné sústredenie v priestoroch vojenského strediska Mikulov. Nastavené podmienky rozhodujúcou mierou presvedčili jednotlivcov o nutnosti výraznejším spôsobom sa aktivizovať[10].
Druhým výrazným impulzom v postojoch študentov bola účasť na rekonštrukčných prácach kartuziánskeho kláštora v lokalite Kláštorisko. Rekonštrukčné práce oficiálne zastrešovalo ochranárske zoskupenie Strom života fungujúce pod patronátom Socialistického zväzu mládeže (ďalej len "SZM"). Samotná rekonštrukcia kláštora však tvoril len časť aktivít študentov. Mimo prác prebiehali medzi zúčastnenými rôzne debaty. Počas rekonštrukčných prác študenti vztýčili na mieste už uvedený slovenský dvojkríž[11].
Od septembra 1989 sa iniciatívni študenti stretávali na rôznych lokalitách v rámci Bratislavy. Prvotnou témou stretnutí bola príprava nového a najmä nezávislého fakultného časopisu. Pôvodný plán počítal s vydávaním legálnou cestou, v hre bol aj prechod na samizdatovú formu. Zápisnice zo stretnutí nám ponúkajú aj ďalšie zaujímavé informácie. Študenti sa nevedeli dohodnúť na názve periodika. Padali mená ako Názorisko, Vír, Funus či Proglas[12]. Napokon sa ujal posledný menovaný. V priebehu nasledujúcich týždňov sa kreovali prvé návrhy článkov, postupne sa utvorila hierarchia, určili sa funkcie v redakčnej rade. Existencia silnejšieho nepriateľa v danom období potláčala aj ideové rozdiely medzi členmi redakčnej rady[13].
Posledné predrevolučné stretnutie sa konalo 15. novembra. Redakčná rada Proglasu sa pokúsila spísať protest voči zásahu bezpečnostných zložiek počas pražskej demonštrácie zo dňa 28. októbra 1989. Zápisnicu z 15. novembra 1989 symbolicky ukončila výzva Stretneme sa zajtra na mierku[14] odkazujúc tak na pochod uskutočnený nasledujúci deň. Časopis Proglas napokon uzrel svetlo sveta. Stalo sa tak po revolúcii, v radikálne odlišnej situácii.
Vysoká škola múzických umení
V priestoroch Vysokej školy múzických umení (ďalej len „VŠMU“) pravidelné styky s divadelníkmi umeleckých vysokých škôl v Čechách umožnili od oficiálneho výkladu očistený príjem informácii o pražských udalostiach v priebehu celého roku 1989. Prajné osoby sa našli aj v radoch divadelných pedagógov[15].
Len pár rokov pred ukončením existencie komunistického režimu začali študentov divadelnej fakulty VŠMU vyučovať herci v predchádzajúcom období často vytláčaní na okraj kvôli politickým postojom. Väčšina pedagogického zboru bola v kľúčovom období silno protirežimovo naladená. Prejavila ochotu svojou autoritou zakryť a zastať si aktivity študentov aj za predpokladu vybočenia z narysovaných čiar doby. Študenti divadelnej fakulty VŠMU prezentovali postoje formou umeleckého prejavu, hraním inscenácii, študentských divadelných predstavení a podobne. Študentské predstavenia boli spravidla verejné, dávajúc študentom možnosť otvorene prezentovať svoje názory.
Jeden z pamätníkov, vtedajší študent réžie Juraj Vaculík, spomína, ako v roku 1989 režíroval dielo absurdnej drámy Eugena Ionesca. Napriek skutočnosti, že išlo o dielo autora pohybujúceho sa mimo povolenú zónu, za Vaculíkovu aktivitu sa postavil pedagóg a herec Martin Huba. V letných mesiacoch roku 1989 Vaculík režíroval pôvodné ruské jednoaktovky oslavujúce éru päťdesiatych rokov. Divadelné spracovanie jednoaktoviek sa pokúšalo parodovať komunizmus. Jednoaktovky sa objavili aj mimo Bratislavy. Podľa Vaculíkvých informácii sa o jednoaktovky zaujímala aj Štátna bezpečnosť. Snažila sa získavať informácie o obsahu divadelne spracovaných jednoaktoviek. Jadro študentov divadelného umenia sa v roku 1989 profilovalo najmä ako skupina študentov liberálneho zmýšľania. Katolícky či náboženský rozmer, nepatrili ku kľúčovým faktorom v prostredí divadelníkov. K akcelerácii iných svetonázorov prišlo až po revolúcii. Študentské aktivity dali možnosť k vzniku prirodzenej hierarchie. Hierarchia umožnila divadelníkom efektívnejšiu prácu počas kľúčových novembrových dní[16].
Prírodovedecká fakulta UK
Z prostredia vtedajšej Prírodovedeckej fakulty UK (ďalej len „PriF UK“) máme zaujímavé informácie týkajúce sa predvečera konca komunistického režimu u nás. Dňa 13. novembra sa na nástenke miestneho fakultného výboru SZM sa objavila listina s názvom Prečo nie SZM. Šesť študentov 4. ročníka tu skritizovalo aktivity SZM. Viac ako 200 študentov vyjadrilo súhlas podpisom priloženej petičnej listiny. Podľa viacerých informácii niekoľko študentov z PriF UK opustilo rady fakultného SZM. Situácia sa mala prerokovať 21. novembra na hromadnej diskusii medzi autormi dokumentu, radovými študentmi či členmi SZM. Debata sa naozaj uskutočnila. Revolučný otras však charakter debaty zradikalizoval smerom k argumentácii či vôbec komunistický režim má existovať. Udalosti z PriF UK sa dostali aj k študentom FiF UK[17]. Časť filozofov v reakcii na uvedenú udalosť plánovala podobné vystúpenie aj na pôde vlastnej fakulty.
Zdroj a celé znenie článku: https://www.direktor.sk/sk/casopis/didaktika/rok-1989-a-bratislavske-fakulty-studentske-hnutie-vyskum.m-900.html
15. 11. 2023
17. november 1939
14. marca 1939 vzniká Slovenská republika. Deň na to prichádzajú do Prahy nemecké vojská, vzniká Protektorát Čechy a Morava. Nacistická okupačná moc nastoľuje vlastný režim, demonštruje sa. Nacistické orgány pri pokuse o potlačenie demonštrácii strieľajú do davu. Zomiera robotník Václav Sedláček, niektorí ľudia sú zranení. Druhá obeť nacistického teroru, študent Lekárskej fakulty Karlovej univerzity Jan Opletal zomiera 11. novembra 1939 na následky zranení. Opletalovo pochovávanie o štyri dni neskôr sa stáva dôvodom pre usporiadanie ďalšieho odporu voči nacistom. Okupačná moc pripravuje odvetnú akciu. Ráno 17. novembra 1939 na osobný rozkaz Adolfa Hitlera vtrhli na vysokoškolské internáty nemecké jednotky. Veľká časť študentov bola odvezená do koncentračného tábora. Deväť študentov bolo popravených. Ešte v ten istý deň vyšiel výnos, ktorým sa uzavreli všetky české vysoké školy. Pôvodne na obdobie troch rokov, napokon však do konca existencie Protektorátu.
Josef Matoušek (1906 - 1939), Marek Frauwirth (1911 - 1939), Josef Adamec (1909 - 1939), Jan Černý (1914 - 1939), Jaroslav Klíma (1913 - 1939), František Skorkovský (1909 - 1939), Bedřich Koula (1913 - 1939), Václav Šaffránek (1920 - 1939), Jan Wienert (1914 - 1939).
O dva roky neskôr v Londýne bol 17. november vyhlásený Medzinárodným dňom študentstva.
Udalosti predchádzajúce 17. novembru 1939
Rok 1939 bol v českých krajinách komplikovaný. Počas marca 1939 zaniká Česko-Slovensko. Na troskách bývalej republiky zriaďujú nacisti Protektorát Čechy a Morava. Napriek proklamovanej autonómii českých orgánov, fungovaní protektorátnej vlády či protektorátneho prezidenta, pánom situácie je nacistické Nemecko formálne zastupované ríšskym protektorom, bývalým nemeckým diplomatom a ministrom zahraničných vecí Konstantinom von Neurathom.
Formy odporu a bojkot električkovej dopravy
Dianie po marci 1939 sa neupokojovalo, skôr naopak. Široké zložky obyvateľstva rozličnými spôsobmi prejavovali nesúhlas s novovzniknutou situáciou. Formy odporu sa rôznili. Najradikálnejším spôsobom vymedzenia sa bola činnosť v odbojovom hnutí, väčšina obyvateľstva sa však zmohla na mäkšie formy odporu, napr. spievanie národných piesní, prerušovanie nemčiny kýchaním či kašlaním počas vysielania nemeckých týždenníkov.
Verejnosť mala silu aj na väčšie akcie viažuce sa spravidla k významným osobám či dátumom v českých dejinách. V máji 1939 sa ako protest proti nacistom využil prevoz telesných pozostatkov básnika Karla Hyňka Máchu na cintorín v Pražskom Vyšehrade. Na prvé výročie podpísania Mníchovskej dohody vyjadrilo svoj odpor bojkotom električkovej dopravy pražské obyvateľstvo. Električky premávali v ten deň bez pasažierov. Nový význam získal 28. október, výročie vzniku Československa. Do ulíc vyšli protestovať najmä českí študenti.
Ján Opletal, Václav Sedláček a zatvorenie českých vysokých škôl
Nemecké policajné jednotky a zložky SS sa demonštrácie pokúšali potlačiť. Pri zákroku bol postrelený študent lekárskej fakulty Karlovej univerzity Jan Opletal a robotník Václav Sedláček. Sedláček bol na mieste mŕtvy, Opletal na následky zranení zomrel 11. novembra. Nepokoje sa zopakovali 15. novembra. Pri smútočnom obrade na počesť pohrebu Jana Opletala opätovne prišlo k nespokojnosti s dianím v Protektoráte. Nemecké oficiálne miesta vrátane Adolfa Hitlera usúdili, že vážna situácia vyžaduje silový zákrok. Po mimoriadnej porade nacistických špičiek bolo prijaté rozhodnutie o zatvorení českých vysokých škôl v Protektoráte.
1200 študentov v koncentračných táboroch a 9 priamo popravených
Ďalším z výsledkov nemeckých porád bolo naplánovanie a uskutočnenie Sonderaktion Prag (Zvláštna akcia Praha). V noci zo 16. na 17. novembra nemecké policajné jednotky za prispenia zložiek SS obsadili budovy vysokých škôl či internáty v Brne a Prahe1. Celkovo 1 200 študentov bolo odvedených do koncentračného tábora Sachsenhausen-Oranienburg, deviati najaktívnejší študenti boli priamo popravení 2. Vďaka snahám protektorátneho prezidenta Emila Háchu prišlo k prepusteniu študentov väčšinou počas roku 1942, zvyšok putoval domov v januári roku 1943. 35 študentov našlo v koncentračných táboroch smrť a domov sa už nevrátilo.
Profesori, docenti, pedagogickí zamestnanci bez pedagogickej činnosti
Súbežne s ozbrojeným zásahom bola vydaná vyhláška ríšskeho protektora. Vyhláškou sa na tri roky uzatvorili české vysoké školy a univerzity v Brne, Prahe, Příbrame a Olomouci. O možnosť študovať prišlo po nemeckom zákroku 15 172 študentov. Len malá časť z nich mohla a zároveň chcela pokračovať v štúdiu na vysokých školách na iných miestach v Nemecku. Dochované sú aj prípady dokončenia štúdia na univerzite v Bratislave. Pedagogickej činnosti sa viac nemohlo venovať 513 profesorov, 475 docentov a 345 ďalších pedagogických zamestnancov. Vedecká činnosť prebiehala len v obmedzenom režime a so zvláštnym povolením nacistických orgánov. Časti univerzitného majetku prevzali dosiaľ nemecké univerzity situované na území Protektorátu. Fakultné kliniky pokračovali v činnosti avšak bez študentov. V budove právnickej fakulty Karlovej univerzity sídlilo veliteľstvo SS, Kounicove internáty v Brne sa využívali sa väzenie a popravisko.
Do tej doby najbrutálnejší zákrok nemeckých orgánov sa spolu s ďalšími opatreniami podpísal aj na reakciách českého obyvateľstva. Hlásenia nacistických bezpečnostných orgánov konštatovali pokles prípadov drobného verejného odporu nehovoriac o akciách podobných 28. októbru či 15. novembru.
Popravený Slovák Marek Frauwirth
Pri udalostiach v Prahe sa objavilo aj niekoľko československy orientovaných slovenských študentov. Počas nemeckých razií na internátoch tak mnohí Slováci skončili medzi zatknutými. Na intervenciu Karola Jozefa Bujnáka, slovenského generálneho konzula v Prahe, boli slovenskí študenti postupne prepustení. Tiež dostali možnosť dokončiť štúdium na nemeckých univerzitách. Podobne ako v prípade českých študentov nemeckú ponuku využila len malá časť z nich. Aj medzi popravenými študentami sa objavil Slovák. Išlo o poslucháča Vysokej školy obchodnej Mareka Frauwirtha. Frauwirth pracoval popri štúdiu na slovenskom konzuláte v Prahe, kde s vedomím konzula vydával falošné pasy Židom či príslušníkom odboja, snažiacim sa uniknúť z Protektorátu. Celkovo takto vydal 2216 falošných dokumentov. Súbežne s prácou na konzuláte sa Frauwirth zaoberal aj odbojovou činnosťou. Zúčastnil sa aj manifestácie počas Opletalovho pohrebu. Na manifestácii stratil aktovku, kde mal uložené všetky protinacistické letáky. Je pravdepodobné, že aktovka sa spolu s letákmi dostala do rúk nacistických orgánov a rozhodla o Frauwirthovom osude počas zásahu na vysokoškolských internátoch.
Dva roky po udalosti sa v Londýne na zasadnutí Medzinárodnej študentskej rady rozhodlo, že 17. november bude vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva. Tento deň zohral svoju úlohu aj pri československých udalostiach z konca osemdesiatych rokov.
- 1 o deň neskôr podobný osud postihol Vysokú školu banskú v Příbrame
- 2 Menovite išlo o Josefa Adamca, Mareka Černého, Mareka Frauwirtha, Jaroslava Klímu, Bedřicha Koulu, Josefa Matouška, Františka Skorkovského, Václava Šafránka a Jána Weinerta
Zdroj a celé znenie článku: https://www.direktor.sk/sk/riadenie-skoly/medzinarodny-den-studentstva-1.zs-1614.html
13. 11.
Medzinárodný deň študentstva a demonštrácie v roku 1968
17. novembra 1939 boli uzatvorené české vysoké školy nemeckými okupačnými vojskami. 17. novembra 1989 prišlo k potlačeniu študentského pochodu v pražských uliciach. 17. novembra sa však výrazne aktivizovali aj českí a slovenskí študenti v roku 1968.
V novembri 1968 od okupácie našej krajiny vojskami Varšavskej zmluvy ubehli skoro tri mesiace. Študenti boli jednou z hlavných síl podporujúcich demokratizačné reformy známe ako Pražská jar. Voči poriadkom, ktoré mali byť v Československu nastolené, preto vysokoškoláci v Bratislave, Trnave, Nitre, Žiline či iných mestách protestovali už od začiatku akademického roka 1968. Protesty sa uskutočnili v dňoch 16. októbra až 17. októbra 1968, 29. októbra 1968 a 6. novembra 1968 až 7. novembra 1968.1
Vedenie Komunistickej strany Slovenska (ďalej len „KSS“) počítalo s tým, že ďalšie nepokoje vypuknú okolo 17. novembra 1968. Jeho predsedníctvo na zasadnutí z 11. novembra 1968 uložilo vedúcim tajomníkom strany v krajoch a v Bratislave „urobiť potrebné opatrenia na zabezpečenie verejného poriadku, a to predovšetkým v období okolo 17. novembra 1968”.
Ondrej Klokoč, vtedajší predseda Slovenskej národnej rady a člen predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, mal zabezpečiť zákaz verejných zhromaždení na Slovensku v čase od 14. novembra do 21. novembra 1968.2
Štátna bezpečnosť v jednej zo správ informovala, že už 14. novembra 1968 sa na bratislavských vysokoškolských internátoch objavovali výzvy k manifestácii. Tá sa mala uskutočniť 16. novembra 1968 pred Študentským domovom Jura Hronca a odtiaľ sa presunúť na neďaleké Gottwaldovo námestie (dnešné Námestie slobody).
Hlavnou témou bol protest proti vojenskej prítomnosti sovietskej armády, ale aj kritika vtedajšej politiky štátnych a straníckych štruktúr. Po rokovaní medzi zástupcami študentských organizácií a zrejme i tlaku zo strany akademických a politických miest sa protest mal uskutočniť len na pôde vysokých škôl. Po komunikácii s vysokoškolákmi v Prahe sa študenti rozhodli vstúpiť do ostrého štrajku. Ako prví začali štrajkovať poslucháči Chemickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT – dnes STU), nasledovali ju ďalšie fakulty SVŠT a ďalšie vysoké školy v Bratislave. K 18. novembru 1968 štrajkovali už všetky vysoké školy v hlavnom meste. O deň neskôr sa pridala i Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Nitre a Trnave. Štrajky pokračovali až do 22. novembra 1968.3
Riadiacim orgánom štrajkov boli štrajkové výbory na príslušných vysokých školách. Hoci formálne ich zastrešoval Zväz vysokoškolákov Slovenska, tento sa do celej akcie zapojil len v menšej miere. Študenti však neostali len na vysokých školách. Ich delegácie sa 19. novembra 1968 rozbehli získať podporu do priemyselných podnikov, stredných škôl, štátnych inštitúcií. Na stredných školách sa študenti po akciách vysokoškolákov pokúsili vstúpiť do štrajku, iniciatívu však zastavili riaditelia škôl.4 Podľa zistení ŠTB organizátori štrajku neboli s výsledkami spokojní. Medzi študentami sa vyskytovali návrhy trvať na odchode skompromitovaných politických predstaviteľov, či kritizovať politický vývoj po augustovej okupácii.5
Hoci od invázie vojsk Varšavskej zmluvy ubehol len krátky čas a spoločenský vývoj ešte prial reformnému procesu, začali sa už postupne objavovať prvé náznaky normalizačného režimu tak, ako ich poznáme z neskoršieho obdobia. Ako sa dozvedáme zo spomienok študentského funkcionára Jindřicha Markusa: „Už vtedy ale príslušníci štátnej bezpečnosti sledovali činnosť študentov, ako napríklad na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre počas štrajkov v dňoch 18. – 20. novembra 1968, ostatných odvážali v noci na bratislavskú Februárku." 6
Zdroj a celé znenie článku: https://www.direktor.sk/sk/aktuality/medzinarodny-den-studentstva-a-demonstracie-v-roku-1968.a-18563.html
11. 11. 2023
Nežná revolúcia optikou dobovej tlače
AKO SA PÍSALO O ŠKOLSTVE NA JESEŇ 1989
Významnú úlohu pri páde komunistického režimu zohrali študenti. Koncom roku 1989 im bola venovaná pozornosť aj ako produktom československého vzdelávacieho systému. V dobovej tlači sa to výrazne premietalo do článkov, príspevkov, správ vzťahujúcich sa k problematike školstva. Táto reflexia sa menila podľa politického vývoja: pred 17. novembrom 1989 bola iná, počas súboja komunistickej strany a opozičných hnutí sa zmenila a po kapitulácii komunistickej strany sa riešili školské témy opäť odlišným spôsobom.
Hlavnou témou novinových článkov niekoľko dní pred Nežnou revolúciou bol termín „prestavba‟. Prestavba bola pokusom komunistickej strany o demokratizáciu pomerov v Československu. Išlo o reakciu na politiku tzv. perestrojky v Sovietskom zväze. Prestavba priniesla len kozmetické zmeny najviac viditeľné na niektorých postoch straníckych a štátnych štruktúr (predseda federálnej vlády, generálny tajomník ÚV KSČ). Popularitu prestavby to však skôr znižovalo.1 Československá reakcia na demokratizáciu pomerov v Sovietskom zväze sa slovne premietla i do školskej agendy. V periodikách celoštátneho aj lokálneho významu nesmeli chýbať odkazy na uznesenie straníckych orgánov či vládnych dokumentov, ktoré sa vzťahovali na problematiku školstva.
Autori článkov kritizovali stav školských budov, nedostatočnú návštevu školských družín, nedostatok kvalifikovaných pedagógov, spôsob práce pedagógov, prehnanú administratívu.2
V oblastiach s vyšším podielom národnostných menšín sa noviny zaoberali aj kritikou menšinového školstva.3 Samotné ideové smerovanie školstva však kritizoval iba jeden článok. Jeho autor sa sťažoval na fenomény ako priemernosť a encyklopedické vzdelávanie. Snažil sa poukázať na nutnosť záujmu o individualitu žiaka/študenta.4 S výnimkou kritiky však život v školstve fungoval ďalej. Stránky novín tak plnili správy o využívaní výpočtovej techniky, netradičných formách vyučovania, výchove k manželstvu a rodičovstvu a výchove a vzdelávaniu v socialistickom duchu.5
Blížiaci Medzinárodný deň študentstva (17. 11.) neignoroval ani komunistický režim. Išlo o 50. výročie udalosti, ktorá bola príčinou ustanovenia tohto pamätného dňa. Chystané spomienkové akcie však mali byť v duchu predstav komunistického režimu. Organizovali sa vedecké súťaže, pietne pripomienky, stretnutia organizované Socialistickým zväzom mládeže. Na akciách podobného druhu nechýbala návšteva z radov oficiálnych predstaviteľov strany a štátu.6 Vývoj sa však uberal iným smerom.
Dňa 17. novembra bezpečnostné zložky potlačili násilným spôsobom demonštráciu v pražských uliciach. Nasledovala vlna odporu, ktorá sa z Prahy začala šíriť do všetkých kútov republiky. Keďže väčšinu pražských demonštrujúcich tvorili študenti, nie je prekvapivé, že významnú zložku protestných hlasov aj v iných častiach Československa tvorili študenti. Spôsob informovania v novinách závisel od toho, či mali celoštátnu alebo lokálnu pôsobnosť. Periodicita bola tiež významným faktorom. Celoštátne noviny ako Pravda, Práca, Smena vychádzali ako denníky. Noviny s lokálnou pôsobnosťou vychádzali ako týždenníky, čo pri turbulentných zmenách a nutnosti skoršej uzávierky, mohlo znamenať, že informácie už nemuseli byť aktuálne. Tieto skutočnosti vidíme aj v informovaní o situácii v školskom prostredí.
Celoštátne noviny reflektovali dianie v Bratislave a niekoľko dní po 17. novembri informovali o účasti stredoškolákov na vysokoškolských manifestáciách či akciách organizovaných bratislavskými stredoškolákmi.
Účasť študentov na manifestáciách bola hodnotená rôzne, od ocenenia aktivít študentov a ochoty k dialógom až po poukazovanie na ľahkú manipulovateľnosť študentov, resp. nutnosť riešiť problémy s chladnou hlavou.7
Niekoľko dní po 17. novembri sa v príspevkov z lokálnych novín objavujú skôr názory učiteľov a deklarácie v mene stredoškolákov, ktoré síce násilný zásah odsúdili, žiadali však riešiť problémy vo forme dialógov v prostredí jednotlivých škôl. Dialógy podobné druhu však mali zahŕňať najviac diskusie o stravovaní, ubytovaní študentov či stave školských budov.8
Uvádzané postoje sa menili postupne s ústupom komunistickej štátnej moci. Približne týždeň po 17. novembri 1989 nachádzame v tlači prezentáciu dvoch skupín názorov zo strany stredoškolákov a pedagógov. Na jednej strane sa čiastočne alebo úplne odsudzuje samotná pražská manifestácia s výzvou na návrat do školských lavíc.9 Na strane druhej sa objavujú už názory smerujúce k požiadavkám na systémové politické a spoločenské zmeny.10
Názorový zlom možno sledovať po generálnom štrajku, ktorý sa uskutočnil 27. novembra. K dianiu sa vyjadrilo Ministerstvo školstva, mládeže a telesnej výchovy SSR. Školám na jednej strane odporúčalo zachovanie riadneho chodu škôl, ako i umožnenie slobodného dialógu študentov a pedagógov bez akýchkoľvek represívnych opatrení.
Za príznaky prvých zmien v smerovaní školstva možno považovať zmienky o dočasnom ukončení dejepisnej látky rokom 1918 alebo apel na umenšenie direktívneho riadenia škôl.11 Potvrdením nového smerovania boli i závery so stretnutia predstaviteľov ministerstva so stredoškolákmi združenými v tzv. Celoslovenskom stredoškolskom koordinačnom výbore alebo vyhlásenie odborových pracovníkov školstva a vedy.12 Zmeny v rozhovore zdôraznil i námestník ministra školstva Matej Beňo.13
Výsledkom revolučného pnutia v učiteľstve bol vznik a takmer okamžité zahájenie činnosti tzv. Učiteľského fóra ako neformálnej učiteľskej organizácie, ktorá si dala za cieľ presadiť dôležité zmeny v školstve, a to v súlade s novým demokratickým režimom.14 Školský život však musel bežať ďalej a čitateľ sa tak mohol dočítať aj o novinkách spojených s prijímacím konaním na stredné školy, ktoré mali obsahovať niektoré novinky spojené už aj s existenciou nového demokratického režimu.15 V didaktike zaujme napr. príspevok o slovnom hodnotení v prvom ročníku základných škôl.16
Vo väčšine lokálnych tlačovín sa situácia mení v prvej polovici decembra.17 Prezentované názory učiteľov, študentov a ďalších pedagogických zamestnancov vo väčšej miery vyjadrovali nutnosť politických zmien.18 Objavila sa však aj kritika odporu niektorých pedagógov voči zapojeniu sa do politického diania.19 Z balíka požiadaviek na politické zmeny sa nedalo vylúčiť ani školstvo. Požiadavky sa prezentovali najviac v rámci Učiteľského fóra a týkali sa zmeny učebných osnov a zlepšenia organizácie školstva. Skončiť mali tiež javy typické pre komunistické školstvo, ktoré v demokratickom školstve nemali opodstatnenie.20 Učiteľské fórum nebolo jedinou platformou na návrhy systémových zmien v školstve, tieto sa prejavovali i mimo fóra samotného.21 Napriek turbulentnej dobe školský život pokračoval ďalej a v novinách nachádzame aj články, kde sa autori venovali príprave detí na nástup do 1. ročníka základnej školy, prijímacím skúškam na stredné školy či štatistike návštevnosti jednotlivých druhov škôl v rámci okresu.22
Zdroj a celé znenie článku: https://www.direktor.sk/sk/riadenie-skoly/nezna-revolucia-optikou-dobovej-tlace.zs-3081.html
Odpovedný servis pre predplatiteľov
Vaše otázky pošlite na direktor@wolterskluwer.sk
