23. 8. - Európsky deň obetí nacizmu a stalinizmu

Kritickým pre ďalší vývoj bol najmä tajný dodatkový protokol, kde si obe mocnosti vymedzili sféry vplyvu. Sovietsky zväz mal záujmy najmä na Pobaltí či vo Fínsku. Nemecko sa zaujímalo o väčšiu časť Poľska. O sférach vplyvu sa nasledujúci mesiac na vlastnej koži mohli presvedčiť obyvatelia Poľska. Dňa 1. septembra bolo Poľsko napadnuté nacistickým Nemeckom. Ubehlo len šestnásť dní a na poľské územie vstúpili aj útvary Červenej armády.

Obe mocnosti nastolili v priestore územných ziskov vlastný druh teroru. Nemecká armáda spolu s ďalšími zložkami nacistickej moci popravovali poľských vojenských zajatcov, tyranizovali civilné obyvateľstvo. Kruté násilie rozpútali nemecké orgány voči poľským Židom. Podobné scenérie boli k videniu i v oblasti pripadajúcej Sovietskemu zväzu. Dôstojníci bývalej poľskej armády (netýkalo sa radových vojakov) nielenže boli zajatí, ale skončili v špeciálnych zajateckých táboroch zriadených sovietskou tajnou políciou NKVD. Viac ako stotisíc poľských občanov bolo zatknutých. Väčšina skončila v pracovných táboroch - gulagoch, osemtisíc osôb však bolo rovno popravených. Záujmom oboch mocností bolo odstránenie poľskej inteligencie či vzdelaných vrstiev.

Vráťme sa však o kúsok v čase. Nebol to prvý prípad stalinského teroru. V tridsiatych rokoch zomreli tri milióny ľudí v sovietskej Ukrajine na hladomor a perzekúcie. So skutočnými či domnelými nepriateľmi Sovietskeho zväzu sa stalinský režim vysporiadal o niekoľko rokov neskôr v rámci tzv. Veľkého teroru.  Životom naň doplatili rôzne vrstvy obyvateľstva vrátane vysokých predstaviteľov komunistickej strany či armády. Celkový súčet sa v prípade Veľkého teroru vyšplhal na 700 tisíc osôb.

Poďme však späť do roku 1939. Nemecká časť okupovaného Poľska bola rozdelená na dve časti. Západná časť bola priamo pripojená Nemecku. Vo východnej časti zvanej "Generálny gouverment" malo pod kontrolou nemeckej správy prežívať obyvateľstvo niekdajšieho poľského štátu. Na východe bolo novozískané územie formálne pripojené k ukrajinskej a bieloruskej časti Sovietskeho zväzu.

Po skončení riadnych vojnových operácií získal teror inú podobu. Prioritným cieľom nemeckej správy bol presun či skôr vyhnanie obyvateľstva poľského z územia patriaceho Nemecku smerom do Generálneho  gouvermentu. Židia zatiaľ na uvedenom území ostávali. Sovietska strana v rovnakom čase riešila ďalší osud poľských dôstojníkov. Konečné rozhodnutie padlo na jar roku 1940. Viac ako štrnásť tisíc dôstojníkov bolo určených k poprave na niekoľkých miestach. Najznámejším priestorom popráv sa stal les pri obci Katyň. Do pracovných táborov mali onedlho namierené i rodiny popravených.

Zatiaľ čo nacistické Nemecko zameralo pozornosť na západnú Európu, sovietsky záujem sa zacielil na ďalšie krajiny nachádzajúce sa v jeho sfére vplyvu. Na rade boli pobaltské krajiny. Akonáhle ich územie bolo pripojené k Sovietskemu zväzu, začali sa deportácie civilného obyvateľstva. Z Litvy a Lotyšska odišli transporty približne sedemnásť tisíc osôb, Estónsko opustilo šesť tisíc ľudí.

Existencia početnej dvojmiliónovej židovskej populácie na teritóriu pripojenom k Ríši predstavovala pre nacistické Nemecko značný problém. Prijaté bolo rozhodnutie, že Židia sa začnú koncentrovať v špeciálne vymedzených územiach s vlastným režimom, v getách. Cieľom bolo umiestniť v getách čo najviac Židov bez ohľadu na priestorové obmedzenia daných lokalít. Pokiaľ v lokalite varšavského geta žilo predtým približne stotisíc osôb, po vzniku geta ho obývalo približne štyristotisíc ľudí. Dané podmienky tvorili podhubie na rozvoj chorôb o hlade nehovoriac. V rokoch 1940 a 1941 zahynulo podobným spôsobom vo varšavskom gete šesťdesiat tisíc osôb.

Okrem popráv poľského obyvateľstva začala na jar a v lete nemecká správa budovať a používať zariadenia určené na koncentráciu väčšieho počtu osôb. Začali sa objavovať koncentračné tábory. V júni 1940 na mieste starých poľských kasární vznikol neskôr neslávne známy tábor Osvienčim.

Súčasťou medzivojnového Poľska bola i päťmiliónová ukrajinská menšina obývajúca územie po septembri 1939 prináležiace Sovietskemu zväzu. Ukrajinci vedomí si diania tridsiatych rokov nemali ani najmenší dôvod spolupracovať s novou mocou. A tak podobne ako predtým proti poľskej správe, i proti sovietskym orgánom začali útočiť organizácie ukrajinských nacionalistov. Sovietske orgány začali preto deportovať aj Ukrajincov. V máji 1941 deportovali na východ viac ako 11 tisíc osôb ukrajinskej národnosti.

V rovnakom čase sa v blízkosti sovietsko-nemeckých hraníc hromadili nemecké oddiely. O pár týždňov sa začala invázia do Sovietskeho zväzu. Masové vraždenie dostalo nový impulz. Podobne ako pred takmer dvomi rokmi v Poľsku, i civilné obyvateľstvo Sovietskeho zväzu trpelo pod náporom tyranie nemeckých vojsk. Po prechode fronty pristúpili nacisti k ďalšiemu z brutálnych plánov. Cieľom bolo využiť surovinové zásoby (najmä v Ukrajine) a vôbec potenciál územia produkovať potraviny. Produkovaný tovar bol určený obyvateľstvu západne od obsadeného územia, a obzvlášť pre Nemecko s jeho obmedzenými možnosťami na uživenie seba, jeho armády a zvyšku ním okupovanej Európy. Podiel obyvateľstva na niekdajšom území mal klesnúť pokiaľ možno na nutné minimum. Projekt utkvel v pamäti pod názvom Hladový plán (Hunger Plan v nemeckom origináli). Hlavnú ťarchu zodpovednosti za jeho prevedenie niesol veliteľ Luftwaffe Hermann Göring, príp. nemecké úrady jemu podriadené. Hoci nebol napokon prevedený podľa pôvodných plánov, dokázal spoľahlivo vyhladovať civilné obyvateľstvo. Obyvateľstvo, ktoré len pár rokov predtým zažívalo obdobné útrapy so sovietskou správou.

Obdobný, ak nie horší postoj zaujímali nemecké vojská k sovietskym zajatcom. Kto mal šťastie a prežil dlhé pochody do nemeckých zajateckých táborov s veľkou pravdepodobnosťou neprežil zaobchádzanie v táboroch samotných. Naplánované prídely potravín boli nízke, a i tie sa nedodržovali. Nacistické Nemecko nejavilo snahu o prežitie zajatcov považovaných nacistickou ideológiou za podľudí. Počas vojny zomrelo 57,5 percenta všetkých sovietskych vojnových zajatcov v konkrétnom číselnom vyjadrení približne 3,1 milióna osôb (pre porovnanie, zajatci od západných Spojencov mali úmrtnosť 5 percent, nemeckí vojnoví zajatci v sovietskych táboroch dosiahli úmrtnosť 11,8 percenta). Pokiaľ aj zajatci vojnu prežili, čakala ich perzekúcia od sovietskych orgánov nazerajúcich na nich ako na potenciálne nepriateľský element.

Obsadením Poľska, Pobaltia, Bieloruska, Ukrajiny sa pod nacistickú správu dostalo spolu päť miliónov Židov. Pre nemecké orgány pracujúce na odstránení židovskej populácie to znamenalo ďalší impulz. Začali sa hľadať nové a najmä efektívnejšie spôsoby zabíjania väčšieho počtu osôb židovského pôvodu. Rodili sa vyhladzovacie tábory ako Osvienčim, Treblinka či Sobibor. Pod taktovkou šéfa SS Heinricha Himmlera, šéfa Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti Reinharda Heydricha sa naplánovalo a zrealizovalo to, čo nacisti nazvali "konečným riešením židovskej otázky".

Nemecké násilnosti voči židovskej populácii na území Sovietskeho zväzu sa nezaobišli bez výdatnej pomoci lokálneho, ku kolaborácii ochotného obyvateľstva. Využitie motívu, že na predchádzajúcej sovietskej okupácii mali hojný podiel Židia, poslúžilo ako zámienka k rozpútaniu násilností. Pod taktovkou špeciálnych nemeckých oddielov tzv. Einsatzgruppen a neraz aj s pomocou miestneho obyvateľstva zahynulo v Litve do 1. decembra 1941 takmer 115 tisíc Židov (židovská populácia pred nemeckou inváziou sa pohybovala okolo 200 tisíc), v Lotyšsku za podobný časový úsek 69 tisíc Židov (z pôvodnej populácie 80 tisíc Židov). V Estónsku žilo Židov málo a konečný účet dosiahol tisíc obetí. Do konca roku 1942 zahynulo v Bielorusku viac ako 200 tisíc Židov. Podobný scenár mal vývoj i na Ukrajine.

Násilie si však užilo i lokálne obyvateľstvo nežidovského pôvodu. Problémy na frontovej línii a nedostatok pracovných síl však nacistické vedenie viedli k poopraveniu pôvodných postojov. Po novom nemalo byť mužské obyvateľstvo v okupovaných územiach vraždené, ale malo byť odvážané na prácu v nemeckých továrňach. Uvoľnené nemecké sily, naopak, mohli naopak putovať na frontu. Do konca vojny v Nemecku podobným núteným spôsobom pracovalo až osem miliónov ľudí, väčšinou príslušníkov slovanských národov (Ukrajinci, Bielorusi, Poliaci).

Zabíjanie Židov podľa nacistov stále prebiehalo príliš pomaly vzhľadom na vytýčené plány. Od hromadných popráv strelnými zbraňami sa prešlo na prvé experimenty s hromadným vraždením plynom. V koncentračných či skôr už vyhladzovacích táboroch začali fungovať prvé plynové komory. Bližšie k frontovej línii sa okrem zastrelenia používali i špeciálne splyňovacie vozy. Počas roku 1942 nabralo vraždenie židovskej populácie rýchlejšie tempo. Od decembra 1941 do novembra 1944 prebiehalo masové vraždenie v plynových komorách umiestnených v táborových objektoch Chelmno, Belžec, Sobibor, Treblinka, Majdanek, Osvienčim. Kombinácia vrážd v plynových komorách, hromadných popráv zastrelením, vyhladovania obyvateľstva mala za následok smrť minimálne šesť miliónov Židov a miliónov ďalšieho obyvateľstva žijúceho na nemeckou armádou okupovanom území.

Svedkom mnohých z uvedených hrôz sa stali vojaci Červenej armády postupujúcej od východu. Postup vojsk na jednej strane znamenal oslobodenie od nacizmu, na druhej strane i návrat režimu tyranizujúceho obyvateľstvo pobaltských štátov, Ukrajiny či Bieloruska. Režimu, ktorý sa nehodlal tváriť zreformovane. Hoci nacizmus bol definitívne porazený, ešte stále žil tvorca druhej z vražedných ideológií, Stalin.

V priebehu októbra 1947 bolo deportovaných z Ukrajiny 76 tisíc ľudí, v rokoch 1948 - 1949 svoju vlasť muselo opustiť tiež 80 tisíc Litovcov, 42 tisíc Lotyšov a 20 tisíc Estóncov. Cieľovými stanicami boli sovietske pracovné tábory, gulagy. Ani Židia preživší hrôzy druhej svetovej vojny to napokon nemali v sovietskom impériu jednoduché. Podobne ako pred niekoľkými rokmi v Nemecku, i v Sovietskom zväze začali byť Židia vyraďovaní z verejného života, z Červenej armády. Židia boli obviňovaní buď z kozmopolitizmu (odmietanie príslušnosti k ruskej kultúre či národu) alebo i sionizmu (snaha o príklon k židovskému nacionalizmu). Podobná forma antisemitizmu prežívala i po Stalinovej smrti hoc už nikdy nedosiahla foriem ako za čias života sovietskeho vládu.

Nacizmus a stalinizmus, myšlienkové smery zodpovedné za jedny z najväčších mäsových vrážd ľudských dejín, sú dôkazom toho, ako malý môže byť človek voči kolosu totalitného režimu. Je preto dôležité si skutky spáchané v mene uvedených myšlienok pripomínať. Trochu symbolicky si obete nacizmu a stalinizmu pripomíname 23. augusta, v deň, kedy sa obidve ideológie prvýkrát vzájomne preplietli.

Zdroj: SNYDER, Timothy. Krvavé země – Evropa mezi Hitlerem a Stalinem. Nakladatelství Paseka : Praha, 2013, s. 496