Novela zákona o posunkovej reči nepočujúcich osôb - medzirezortné pripomienkovanie

Hlavným dôvodom, pre ktorý sa novelizácia zákona o posunkovej reči nepočujúcich osôb predkladá, je skutočnosť, že za 21 rokov existencie zákona o posunkovej reči nepočujúcich osôb, sa tento zákon zodpovedajúco nepremietol do praxe a za uplynulé roky vzdelávanie nepočujúcich detí v Slovenskej republike stále nerešpektuje ich zdravotné postihnutie, je neprimerané, neefektívne, s negatívnym dopadom na ich intelektuálny a osobnostný vývoj.

Druhým dôvodom je nesprávna interpretácia pojmov, ktoré sú dôležité pri aplikácii tohto zákona. Zákon o posunkovej reči nepočujúcich osôb sa v § 4 písm. b) odvoláva na zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl, ktorý dnes nepovažuje posunkovú reč za prvotný, nepočujúcim osobám vlastný komunikačný prostriedok, ale iba za akýsi pomocný nástroj pri osvojovaní si orálnej reči (ako prvotného komunikačného prostriedku), ktorú musí mať osvojenú aj nepočujúce dieťa, ak chce byť integrované do spoločnosti počujúcich.

Omyl spočíva pravdepodobne v nesprávnom ponímaní a používaní pojmu „sluchovo postihnutí“ v našej legislatívnej praxi. Ten náležite nerozlišuje jednotlivé druhy sluchového postihnutia, ako sú nedoslýchaví, osoby so zvyškom sluchu, ohluchlí, ale aj nepočujúci. Z metodologického hľadiska je preto nesprávne aplikovať tento všeobecný pojem rovnako na všetky ostatné druhy sluchového postihnutia. Dôvodom je, že každé konkrétne sluchové postihnutie vyžaduje diametrálne odlišný prístup.

Nedoslýchavé deti nie sú problémom pri integrácii, pretože načúvací prístroj im umožňuje počuť a vzdelávať sa v školách medzi počujúcimi. Podobne sú na tom aj deti so zvyškom sluchu, alebo deti ohluchlé. Nepočujúce deti, o ktoré sa jedná predovšetkým v pôvodnom zákone i v tejto jeho novelizácii, potrebujú osobitnú starostlivosť už od útleho veku v špeciálnych školách, v ktorých sa pri ich vzdelávaní využíva tzv. bilingválna metóda. Znamená to, že vo vzdelávacom procese je primárne využívaná ich posunková reč, ktorá je ich prvotným komunikačným prostriedkom, ich „materinskou“ rečou. Osvojovanie si písomnej formy orálnej reči, ktorá je pre nich sekundárnym „cudzím jazykom“ prebieha potom rovnako, ako je tomu u počujúceho dieťaťa, ktoré má už osvojenú materinskú reč a učí sa ďalší (cudzí) jazyk.

Dôkazom nesprávnej aplikácie zákona o posunkovej reči nepočujúcich je katastrofálny dopad na ich vzdelávanie, keďže boli nepočujúce deti, ako tzv. „sluchovo postihnuté“ preradené zo špeciálnych škôl a následne tzv. „integrované“ do štandardných tried, medzi deti počujúce. V týchto nových podmienkach už však nie je nepočujúcim deťom umožnené vzdelanie adekvátne ich zdravotnému postihnutiu, tak ako to vyžadujú dokumenty OSN i iné dokumenty o právach dieťaťa na vzdelanie. Predkladaná novela má svoje opodstatnenie v tom, že vymedzuje skupinu „nepočujúcich“, ku ktorým by mala mať spoločnosť z titulu ich špecifickej formy a miery postihnutia aj osobitý, zodpovedajúci a primeraný prístup k spôsobu vzdelávania.

Odlíšenie skupiny nepočujúcich od skupín nedoslýchavých, ohluchlých, či so zvyškom sluchu umožňuje, aby nedochádzalo k nesprávnemu zaradeniu dieťaťa s poruchou sluchu do nesprávnej vzdelávacej inštitúcie.

Táto novela tiež poukazuje na to, že posunková reč je primárnou zložkou identity nepočujúceho a nie je len akousi pomôckou napĺňajúcou podpornú funkciu pri osvojovaní si orálnej reči. Novela sekundárne deklaruje, že osvojenie si orálnej reči nepočujúcim dieťaťom by nemalo byť považované za nevyhnutnú podmienku integrácie nepočujúceho do komunity počujúcich. Pre nepočujúceho totiž ostáva po celý čas súčasťou identity jeho posunková a nie orálna reč. Preto je dôležité si uvedomiť, najmä pri zásadnej komunikácii s nepočujúcim, význam kvalitného, profesionálneho a precízneho tlmočenia v posunkovej reči, ako aj možnosť využitia vhodných zariadení umožňujúcich konvertovanie orálnej reči do písomnej formy. Slovenská republika bola v poradí treťou krajinou na svete, ktorá legislatívne upravila vzdelávanie v posunkovej reči nepočujúcich samostatným zákonom, a okolitý svet nám za túto prijatú legislatívu vyjadroval široké uznanie. Po neschválení tejto novely, by sme sa stali prvou krajinou sveta, ktorá by spochybnila právo menšiny svojich nepočujúcich občanov na plnohodnotné vzdelávanie sa v posunkovej reči.

Legislatívny proces v Národnej rade Slovenskej republiky