V očakávaní reformy školstva

Vyberáme z časopisu Manažment školy v praxi 

Z HISTÓRIE

Po nedávnych masívnejších učiteľských štrajkoch sa čoraz častejšie začalo hovoriť nielen o potrebe čiastkových zmien v našom školstve, ale priamo o príprave veľkej reformy školstva. Tento zámer verejne oznámil po svojom nástupe do funkcie aj minister školstva Peter Plavčan: „Verím, že sa nám podarí spoločnými silami pripraviť najväčšiu reformu za posledných 25 rokov v oblasti výchovy a vzdelávania. Zhodli sme sa, že leitmotívom reformy bude snaha, aby pedagógovia aj žiaci chodili do školy s radosťou a celý systém vzdelávania napĺňal potreby spoločnosti.“

Prvá rozsiahlejšia reforma školstva na našom území sa odohrala na konci 18. storočia z podnetu Márie Terézie, ktorá schválila vydanie panovníckeho rozhodnutia pod názvom Ratio educationis v roku 1777. Išlo o reformu školstva v Uhorsku a k nemu pripojených krajín, ktoré mali organizáciu školstva, obsah a jeho celé fungovanie prispôsobiť novým hospodárskym a politickým podmienkam spoločnosti vymaňujúcej sa z pút feudalizmu. Úlohou bolo dostať školstvo pod záštitu štátu a obmedziť zásahy cirkvi do školského vyučovania. Aj keď neskôr nasledovali jej čiastkové úpravy, koncept tereziánskej školy s menšími úpravami prežil 19. storočie a dočkal sa aj 20. storočia. Prevzala ho aj I. ČSR a precizovala ho niektorými inovatívnymi opatreniami (dôslednou kontrolou školskej dochádzky, pestrejšou ponukou škôl, dôslednejším riadením školstva). Za I. ČSR sa po vzore európskych krajín rozmohlo aj školské pokusníctvo, zavádzanie moderných prvkov do výchovy a vzdelávania. Relatívna prosperita predmníchovskej republiky umožňovala podporovať školstvo vysokou čiastkou HDP (v roku 1935, v čase hospodárskej krízy to predstavovalo 12,1 %). Tento model prevzala aj Slovenská republika v roku 1939, ale krokom späť bolo pocirkevnenie všetkých škôl a prílišná klerikalizácia školskej výchovy a vzdelávania. Po roku 1945 zvíťazil koncept štátnej a jednotnej školy, presadzovanej komunistami, napĺňajúci povojnový ideál rovnosti prístupu všetkej mládeže k vzdelávaniu a vedeckosť výchovy a vzdelávania.

Dnes môžeme konštatovať, že hoci naše školstvo dosiahlo nesporné úspechy, prerušila sa kontinuita slovenského školstva a pedagogiky s dianím v Európe i vo svete a školstvo začínalo stagnovať. Kým v Európe a vo svete prebehli školské reformy už v 60. rokoch, u nás došlo k ďalšej veľkej organizačnej a obsahovej zmene školstva až v 70. rokoch. Správna postupnosť realizácie (diagnostika problémov, overovanie zmien, až potom zavedenie do praxe) umožnili, aby sa školstvo vo vtedajšom Československu vyrovnalo aspoň s tými najvýraznejšími problémami. Aj po roku 1989 bola zjavná nevyhnutnosť reformy školstva v nových spoločenských podmienkach a vznikli tri obsiahle návrhy zmien (Duch školy, Konštantín a Milénium), ale ani jedna sa nerealizovala úplne.