Vysokoškolský strážny oddiel - študenti v SNP

Vyberáme z Manažmentu školy v praxi

Letné mesiace už tradične v našich končinách patria chvíľam oddychu. Druhá svetová vojna však letné plány mladých ľudí výrazne menila. Možno to povedať aj o mladých mužoch, ktorí sa v Slovenskom národnom povstaní stali súčasťou Vysokoškolského strážneho oddielu (ďalej len „VSO“).

Príslušníci VSO sa v augustových dňoch regrutovali najmä zo študentov slovenských vysokých škôl. Niektorí už mali skúsenosti s vyjadrením nesúhlasu proti ľudáckemu režimu. Martin Janec pomáhal ľuďom utekajúcim z Protektorátu Čechy a Morava na Slovensko, Branislav Tvarožek zatieral v Bratislave nakreslené hákové kríže, písal heslá proti vtedajším politickým špičkám a niekoľko mesiacov strávil vo väzení. V čase vypuknutia povstania však obaja boli na slobode a volili prechod na stredné Slovensko do centra povstania.[1] 26. 8. 1944 sa skupiny študentov presunuli do Zvolena, kde dostali uniformy, nasledoval presun do Banskej Bystrice a odtiaľ do Harmanca, kde dostali zbrane. Začal sa ostrý výcvik pod velením kapitána Miloša Czambela. Jednotka sa rozrástla a musela sa presunúť k výcviku na Donovaly. VSO tvorilo viac ako 200 príslušníkov rozdelených do štyroch čiat. V ich radoch bojovali aj mladí ľudia z Čiech či Juhoslávie.

Prvoradou úlohou príslušníkov VSO bola stráž a ochrana veliteľstve 1. československej armády na Slovensku (ďalej len „1. ČSA“).[2] Oddiel počas povstania plnil aj ďalšie úlohy. Úspešne sa mu podarilo zabrániť prieniku jednotiek zbraní SS do Banskej Bystrice, za čo dostali pochvalu od generála Goliana a od vedúceho odbojového predstaviteľa Vavra Šrobára. Dokázali priniesť vojenské zásoby z Nemcami obsadeného Liptovského Mikuláša. O zničenie VSO sa pokúsili predstavitelia končiaceho ľudáckeho režimu. Pokus nasadiť špiónov však stroskotal, špióni boli uväznení v Slovenskej Ľupči.[3]

Príbeh VSO sa do značnej miery kryje s vývojom povstania. Už v polovici októbra 1944 sa časť oddielu chystala na prechod do hôr, ďalšia skupina sa pridala k iným bojujúcim oddielom. Zvyšok pokračoval s velením 1. ČSA v prechode cez rieku Hron, kde sa veliteľom stal generál Rudolf Viest. Nemecké vojská ustupujúce oddiely prenasledovali, prichádzalo k opakovaným prestrelkám, stratám na životoch. Presun komplikovali Viestove problémy s nohami, ktoré si vynútili častejšie prestávky, ako aj chladné daždivé jesenné počasie. Pri obci Ondrej nad Hronom (dnes časť Brusna) bola väčšina oddielu v dňoch 2. 11. až 3. 11. 1944 rozprášená. Zvyšky oddielu spolu s Golianom a Viestom pokračovali v presune. V Pohronskom Bukovci ich 3. 11. nemecké jednotky zajali. Velitelia povstaleckej armády v nemeckom zajatí zahynuli, o ich osude bližšie informácie nemáme. Boj o život v nemeckom zajatí zviedli aj ich ochrancovia z VSO.

Prekročiť Hron zvládli napokon Mikuláš Štubňa a Vladimír Chovan. Ďalší príslušníci VSO, ktorých úlohou nebola ochrana velenia 1. ČSA, pokračovali v partizánskom boji a znepríjemňovali život neustále ustupujúcej nemeckej armáde.[4]

Tí, ktorí sa dožili konca vojny, to mali aj naďalej náročné. Branislava Tvarožku komunistický režim na päť rokov poslal do uránových baní v Jáchymove, jeho bratranec Živodar strávil vo väzení 15 rokov. Ďalší príslušník VSO Ernest Šmálik vo väznici strávil štrnásť mesiacov.[5] Preživší sa stretli pri prvom výročí SNP, o rok neskôr v novembri sa predstavili Edvardovi Benešovi.[6]

Životné príbehy niektorých účastníkov naznačujú, že následné časy komunistickej totality spomínaniu na VSO príliš nepriali. Výnimkou bolo len obdobie politického odmäku prerušeného inváziou vojsk Varšavskej zmluvy.

V roku 1969 žijúci účastníci VSO sa ešte stretli, vyšla im malá brožúra mapujúca históriu VSO. Jej autor Július Chovan plánoval brožúrou obnoviť pripomínanie VSO. Väčšia pozornosť sa pamiatke oddielu začala venovať až koncom osemdesiatych rokov. Roky ubehli a historikom ostala k dispozícii len časť svedectiev pamätníkov ochotných spomínať na kruté časy druhej svetovej vojny. Napriek mnohým útrapám pamätníci svoj vklad do porážky nacizmu nikdy neoľutovali.