Zážitok – jeden z najmocnejších prostriedkov zážitkovej pedagogiky

„Povedz mi niečo a ja to zabudnem. Ukáž mi niečo a ja si to zapamätám. Dovoľ mi, aby som to vyskúšal na vlastnej koži a ja to budem ovládať. Dovoľ mi, aby som to prežil a ja to budem cítiť a chápať. Ak sa má stať človek človekom, musí sa vzdelávať.“ J. A. Komenský

Skúsenosti, ktoré možno prežiť a precítiť, v nás zanechávajú omnoho výraznejšie stopy. Cieľom zážitkovej pedagogiky je všestranný rozvoj jedinca. Zážitky sú neprenosné. Pokiaľ chceme niečo prežívať, musíme sa najprv naučiť vnímať prítomnosť. Prostredníctvom zážitkovej pedagogiky sa žiaci môžu cítiť slobodnejšie a uvoľnenejšie, môže sa zlepšiť ich vzťah ku škole, k predmetom, ku ktorým nemajú pozitívny vzťah, vyostruje sa ich vnímavosť a chápanie odlišností, akceptácia a tolerancia inakostí. Žiaci učiteľom nastavujú pomyselné zrkadlo.

Základom pre zapojenie žiaka do aktívnej a zmysluplnej práce je využívanie pestrých výučbových metód, ktoré sú jedným z najdôležitejších prvkov motivácie. V súčasnej dobe vo vzdelávacom procese nestačí len to, čo učiteľ vie a pozná, ale musí vedieť svoje vedomosti a zručnosti žiakom odovzdať zaujímavým spôsobom. Pomoc poskytuje zážitková pedagogika. Pre pedagógov je príprava zážitkových aktivít veľmi náročná či už z hľadiska priestorového, časového, osobnostného a v neposlednom rade aj z hľadiska finančného. Učitelia, ktorí sa rozhodli realizovať zážitkové aktivity vo výchovno-vzdelávacom procese, však deklarujú úspechy. Žiakom sa aktivity páčia, ich netradičnosť a novosť sú motivačným prostriedkom, ktorý priťahuje celé skupiny detí. Ak na vlastnej koži zažijeme niečo zaujímavé, vytvorí nám to spomienky, ktoré pretrvajú dlhšie ako naučené poučky a definície.

Zážitková pedagogika

Výchova uskutočnená skúsenosťou, zážitkom, dobrodružstvom je výchova realizovaná prostredníctvom programov spojených s fyzickou činnosťou a určitou mierou rizika. Cieľom je zvýšiť pripravenosť a odolnosť dieťaťa na prekonanie rôznych každodenných situácií. Umožňuje rozvoj sebaprijatia, sociálnych vzťahov a vzťahov k životnému prostrediu. Preto okrem fyzického výkonu zahrňuje obyčajne reflexiu, reflexiu sociálnej interakcie a pozorovania prostredia (Hartl, Hartlová, 2004). Hanuš a Chytilová (2009) chápu zážitkovú pedagogiku ako výchovuskúsenosťami alebo výchovu prežívaním. Čapek popisuje zážitkovú pedagogiku ako nazameniteľnú s voľnočasovou alebo inou primárne needukatívnou technikou (Čapek, 2015). Edukácia je novou oblasťou edukačnej reality, kde kľúčovou rolou nie je len pedagóg, ale súbor psychologicky, pedagogicky a didakticky premyslených prostriedkov, ktoré sú viazané na nové informačné a komunikačné technológie alebo iné média. Pojem edukament možno nájsť v spojeniach ako zábavné vzdelávanie, vzdelávanie prostredníctvom zábavy, škola hrou a pod. (Průcha, ed., 2009). Zážitková pedagogika ako konkrétny spôsob edukácie sa snaží prostredníctvom zážitku a skúsenosti pomôcť žiakovi získať vedomosti, schopnosti a zručnosti tak, aby si ich osvojil na celý život.

Zážitkové vyučovanie sa nesústreďuje len na vyvolanie zážitku, ale predovšetkým na jeho spracovanie. Zážitkové vyučovanie aktivizuje žiaka počas celej vyučovacej hodiny, prirodzene ho motivuje k učeniu a zároveň rozvíja jeho emocionálnu stránku osobnosti.

Zážitok je individuálna skúsenosť jedinca a je neprenosná na druhého jedinca. Medzi najdôležitejšie znaky zážitku patrí jeho nenahraditeľnosť, jedinečnosť, individuálnosť, intencionálnosť, neprenositeľnosť a komplexnosť. Nenahraditeľnosť zážitku znamená určitú udalosť ohraničenú časom a priestorom. Jedinečnosť zážitku je charakterizovaná nemožnosťou zámeny jednej skúsenosti za druhú. Individuálnosť zážitku znamená, že každý prežíva určitú situáciu inak, napr. na základe už získaných skúseností a závisí to aj od charakteru osobnosti (Vanková, 2008). Komplexnosť je daná psychosomatickou jednotou, čiže zapojením všetkých telesných a aj duševných funkcií pre získanie silného zážitku (Hanuš, Chytilová, 2009).

Pedagogika zážitku alebo výchova zážitkom je výchova postavená primárne na vlastnej skúsenosti vychovávaného. Zážitok je každý duševný stav, ktorý jedinec prežíva. Je vždy vnútorný, subjektívny, citovo sprevádzaný. Zážitok je zdrojom osobnej skúsenosti, hromadí sa celý život a utvára jedinečné duševné bohatstvo každého človeka. Zážitok je výsledok alebo konštituent prežívania. Prežívanie je jedna zo základných dimenzií psychiky. Pojem prežívania je (spolu s pojmom správania) ústredným psychologickým pojmom. Prežívanie je súbor alebo prúd zážitkov s viac alebo menej výrazným citovým prízvukom. V praxi rozoznávame gnostické (poznávacie) a praktické (citové) zážitky alebo aj impresie (dojmy) a idey (myšlienky) (Verešová, 2014).

Pedagogika zážitku je teória a metodika výchovy zážitkom, ktorá sleduje ciele intenzívneho celostného rozvoja osobnosti. Využíva špecifický obsah, formy, metódy a prostriedky výchovy, ktoré sú založené na osobných zážitkoch a získaných skúsenostiach (Kratochvílová, 2010).

Základné podmienky efektívnej výchovy zážitkom

Medzi základné prvky zážitkovej aktivity patria:

• hraničná situácia,
• konfrontácia s prírodou,
• vzťah k vlastnému telu,
• solidarita.

Pri zážitkovej aktivite ide hlavne o prekonávanie zóny komfortu – či už fyzickej alebo psychickej bezpečnosti tak, aby sa žiak, dieťa, alebo mladý človek na základe učenia, poznania a výzvy prepracoval k prekonávaniu samého seba. Aby bolo prekonanie zóny komfortu bezpečné, musí byť riadené pedagógom, rodičom (dieťa sa v tomto prípade dostáva do zóny motivujúceho stresu), alebo aj samotným mladým človekom (Brestovanský, 2008).

Zážitková výchova sa snaží vstupovať do oblasti výzvy a pozitívneho stresu. Základné tézy výchovy zážitkom a pedagogiky zážitku sú:

• človek dokáže viac, ako si o sebe myslí,
• len málokto si uvedomuje, čo všetko možno dosiahnuť prostredníctvom vzájomnej pomoci a spolupráce (Hahn, In Kratochvílová, 2010).

Pre učenie zážitkom sú vhodné zručnosti a postoje ako:

• konkrétne sociálne učenie – sebapoznanie, spolupráca;
• mäkké schopnosti – práca v tíme, vedenie ľudí, vzťahové a komunikačné zručnosti;
• životné postoje – tolerancia, zodpovednosť a metódy riešenia problémov – kritické myslenie (Pelánek, 2008).

Kritériá efektívnej zážitkovej pedagogiky:

• zadávanie cieľa – precízne formulovanie cieľov a ich špecifické tematizovanie,
• motivácia – prepracovaná, vedúca k maximálnemu výkonu, veľkej intenzite a dynamike,
• dramaturgia – premyslená skladba programov vo vzťahu k zamýšľaným cieľom,
• výrazové prostriedky – hudba, farby, pohyb, svetlo, tma, miesto, príroda – zamestnanie všetkých zmyslov,
• ovplyvňovanie osobnosti – prostredníctvom situácií,
• spätná väzba – analýza, test, anketa, hra a pod.,
• skupinová dynamika,
• osobnosť pedagóga (Hanuš, Chytilová, 2009).

Limity výchovy zážitkom

Ak pri plánovaní zážitkových aktivít sa uvažuje v kontexte výzvy a dobrodružstva, ako prvý limit vystupuje do popredia prostredie a čas, kde sa aktivity realizujú. Ďalším limitom je bezpečie všetkých účastníkov. Dôležité sú aj obmedzenia vyplývajúce z osobnostných predpokladov detí – zážitok musí citlivo atakovať hraničné možnosti žiaka v rôznych jej aspektoch, má byť vo väčšej miere zaradený v rámci dlhodobejšieho programu, musí byť slobodnou voľbou jedinca a spoločnou voľbou skupiny, nikdy sa nesmie dostať v hierarchii organizácie forma programu nad jeho zmysel, vzťah. Treba vedieť posúdiť, čo je z dlhodobého hľadiska v hraničnej situácii pre vzťah vychovávateľ – dieťa konštruktívne a čo deštruktívne (Verešová, 2014).

Zážitková pedagogika a jej realizácia v praxi

V praxi ide o realizáciu táborových škôl v prírode pod názvami napr. Lesná múdrosť, Slnečná škola, Pokus pre dvadsať, Gymnasion, Lesná športová škola, Rieka pod horou, Prázdninová škola (Allan Gintel je autorom aj projektov Pokus pre dvadsať a Gymnasion) a pod., cieľom ktorých boli aktivity v prírode rôzneho športového zamerania, umeleckej činnosti, komunikatívne a strategické hry a programy v prírode, napr. turistika, poznávanie prírody. Hlavným zámerom týchto projektov bolo pripraviť malých jedincov pre budúce spoločenské a profesionálne pôsobenie v spoločnosti a naučiť ich nielen byť, ale aj žiť na základe ich skúseností a zážitkov. Realizácia projektu Prázdninová škola sa uskutočňuje podľa stanovených kritérií - zážitok, hra, evaluácia. Školy trvajú maximálne 18 dní, sú dynamicky orientované a striedajú sa v nich jednotlivé činnosti: umelecké, športové, technické. Spolu vytvárajú zážitok, ktorý prechádza reflexiou jedinca a pôsobí na sebapoznanie a sebarozvoj. V súčasnej dobe všetky podobné projekty preberajú metodiku práce s jedincom a skupinou tak, ako bola realizovaná práve v projekte Prázdninová škola.

Forma realizácie zážitkových aktivít:

• vytváranie neobvyklých a náročných problémových situácií,
• rozvíjaním fantázie,
• skupinovým prežívaním,
• udržiavaním psychickej vyrovnanosti,
• rozvojom sociálnych zručností,
• zmenou hodnotovej orientácie,
• aktívnou reflexiou individuálnych potrieb.

Zaužívané metodiky práce pri zážitkovej výchove:

• konkrétne formulovanie cieľa – precízne vyšpecifikovanie tematických okruhov zážitkovej aktivity,
• motivácia – mobilizácia jedincov k maximálnemu výkonu, intenzita, dynamika,
• dramaturgia – do detailov premyslená a spracovaná zážitková aktivita, logické prepojenie jednotlivých momentov v module zážitkovej aktivity,
• ovplyvňovanie osobnosti jedinca – pomocou výrazových prostriedkov ako sú napr. farba, pohyb, svetlo, tma, hudba a pod., zadávanie modelových rolí napr. divadelnom predstavení a pod.
• skupinová dynamika – využitie vplyvu skupiny na určitú situáciu,
• spätná väzba – analýza, komparácia vo forme rozhovoru, a pod.
• osobnosť pedagóga – najmä jeho erudovanosť, životná a profesijná zrelosť, emočná inteligencia a v neposlednom rade jeho vysoký morálny kredit.

Medzi typické znaky zážitkovej pedagogiky patrí: zakotvenie zážitku do jeho širších súvislostí, poznanie a analýza cieľov navodených situácií, cielené vyvolanie zámerného zážitku, spracovanie zážitku a prenos do životnej skúsenosti.

K prostriedkom zážitkovej pedagogiky patria:

• pohybové aktivity – široké spektrum športov v prírode, turistika, cvičenia a hry v prírode, stanovanie, rybárstvo, zber lesných plodov, starostlivosť o zvieratá a pod.,
• umelecké aktivity – výtvarné umenie, hudba a spev, tanec, film, divadelné predstavenie, fotografovanie, čítanie s porozumením a pod.,
• sociálno-psychologické aktivity – moderované diskusie, inscenačné a dramatické hry, strategické, taktické a iniciatívne hry, predstavivosť, fantázia, imaginácia a pod.,
• spoločenské aktivity – moderné hry, happeningy, slávnosti, rituály a pod.,
• kognitívne aktivity – pozorovanie a monitoring, poznávanie a experiment,
• IT a mediálne aktivity – programovanie, mediálna tvorba.

Za otca zážitkovej pedagogiky je považovaný nemecký politik a pedagóg Kurt Hahn. V roku 1920 založil školu na zámku Salem pri Bodamskom jazere, ktorá ponúkala umelecké aktivity. Nemala prezentovať akademické vedenie, ale mala pomáhať rozvinúť možnosti jedinca, viesť ho k sebavýchove a sebapoznaniu. Dôraz bol kladený na utváranie charakteru, na ideál mravného a zodpovedného občana.

Hahn sformuloval princípy salemskej školy:

• Dať dieťaťu možnosť poznať sám seba.
• Dať dieťaťu možnosť prežiť víťazstvá a aj prehry.
• Dať dieťaťu možnosť spolupodieľať sa na utváraní spoločnej veci.
• Dať priestor tichu.
• Cvičiť fantáziu.
• Súťaže môžu zohrávať dôležitú rolu vo výchove a vzdelávaní, neurčujú však určujúce smer.
• Oslobodiť deti z bohatších rodín od pocitu privilegovanosti.

Kurt Hahn bol spoluzakladateľom a vedúcou osobnosťou organizácie Outward Bound, založil a viedol veľa súkromných stredných škôl, ktoré rozvíjali jeho koncept terapie zážitkovou formou. Organizácia Outward Bound sformulovala desať princípov výchovy: prvoradosť sebapoznania, rozvoj predstavivosti, zodpovednosť za učenie, dôvernosť a záujem, úspech a neúspech, spolupráca a súťaženie, rozmanitosť a rôznorodosť, prírodné prostredie, služba a účasť, osamelosť a reflexia.Hahn bol presvedčený, že zážitky a skúsenosti budú základom pre prekonávanie životných kríz. Prežívanie, zažitie určitej situácie a spracovanie takto získaných podnetov môže viesť ku zmene správania a jednania.

Princípy zážitkovej pedagogiky

Základným princípom zážitkovej pedagogiky je orientácia a sociálne učenie. Samostatné a zodpovedné konanie je v dodržiavaní určitých princípov:

• Výzva – každá aktivita má zadanú úlohu, ktorá pre jedinca určitou záťažou a napĺňa určitú túžbu zdolať alebo prekonať výzvu. Ak sa stanoví príliš jednoduchý cieľ, alebo príliš náročný cieľ, prichádza k strate motivácie. Výzva musí byť primeraná k schopnostiam jedinca.
• Riadenie skupiny – skupinu riadi jeden člen, ktorého si skupina určí. Riadenie je psychologickou výzvou. Ide o spoluprácu a prácu v tíme.
• Akcia a reakcia – princíp sa využíva hlavne pri športových a sociálnych aktivitách v prírode. Pri činnostiach dochádza k zmenám postojov, zmenám pohľadu ako v individuálnom rozmere, tak v skupine, preto tu má nezastupiteľnú úlohu princíp reflexie. Dôležité je poskytnúť dostatočný priestor na vyjadrenie jedinca a jeho prežívanie vo vzťahu k činnosti v skupine.
• Prihliadnutie na najslabšieho jedinca v skupine – práca a vzťahy v skupine by mali byť jednotné a členovia skupiny by mali držať spolu. Skupina je tak silná, ako je silný najslabší jedinec v skupine. Spolupráca a pocit spolupatričnosti je nevyhnutným zdrojom pre prácu v skupine.
• Pestrosť – jedinec sa v priebehu určitej činnosti dostáva do rôznych situácii, ktoré ho niekam posúvajú, musí využívať niekoľko zručností, preukazovať vlastné mnohostranné schopnosti.

Metódy zážitkovej pedagogiky

Metódy zážitkovej pedagogiky sú zaujímavé tým, že pripisujú veľký význam reflexii, pretože nejde len o fakt niečo prežiť, ale aj z prežitého si odniesť ponaučenia do ďalšieho života.

• Metóda učenia – učebný proces je rozdelený do jednotlivých krokov, aby zabezpečoval motivačné napätie. Tvorivý proces je dobrý vtedy, ak vtiahne jedinca do deja a tento dej si osvojí. Animovanie je forma výchovnej metódy založená na nedirektívnych a akčných metódach povzbudzovania jedincov k hľadaniu cesty a schopnosti realizovať vlastnú slobodu a autonómiu. Pedagóg dodáva jedincovi odvahu na prekonanie prekážky. Sprevádzanie aktivitami je pozorované, z diaľky kontrolované a korigované pedagógom, pedagóg zasahuje len v situáciách, ktoré si to vyžadujú.
• Metóda prístupu pedagóga – pedagóg svoje pôsobenie cielene koriguje. Vzťah pedagóg a žiak musí byť nastavený tak, aby nevystupoval v intenciách direktívy, ale aj ako účastník určitej aktivity. Musí si však uvedomiť, že nesie zodpovednosť za priebeh celého programu, pretože stanovuje pravidlá a hranice, ktoré nesmú byť prekročené. Zásada učenia pre pedagóga znamená, že je obmedzené jeho riadenie len na úvodnú časť aktivity a na vstupy v situáciách, kedy musí jedincov korigovať predovšetkým v rámci zachovania bezpečnosti. Pedagóg by sa mal aktívne zúčastňovať programu, ale nepreberať vedenie, zároveň jedincov sprevádza a pozoruje.
• Metóda interakcie – patrí medzi významnú časť zážitkovej pedagogiky. Vedie k rozvíjaniu vzťahov a spôsobov správania sa. Metóda interakcie rozpracováva podmienky, vzťahy a smery pôsobenia. Táto metóda stavia na silnom emocionálnom prežívaní zážitkov, zvládaní zadaných úloh vlastnými silami a vzájomnou akceptáciou jedincov v skupine.
• Metóda transferu – osvojenie si teórie a prenos do praxe, čiže použiteľnosť v bežnom živote.
• Metóda reflexie – môže mať viac rovín - získanie nových poznatkov, prežívanie, osobnostný posun jedinca, vzťah jedinca k jedincovi, vzťah jedinca ku skupine a k vedúcemu skupiny, vyjadrovanie svojich pocitov, prežívanie, spokojnosť alebo nespokojnosť (Jabczunová, 2013).

Podľa Čapka (2015) zážitkové skúsenosti možno navodiť najlepšie metódami simulačnými, dramatickými, kognitívnymi a problémovými, ale aj projektovými a konštruktivistickými.

• Simulačná metóda – aktivity sú veľmi dôležité pre rozvoj jedinca, umožňujú využívať teoretické poznatky v praxi. Jedinec využíva svoje schopnosti k rozhodovaniu a riešeniu simulovanej situácie.
• Dramatizačná metóda – rozvíja estetické a sociálne cítenie pomocou divadelného a dramatického umenia.
• Kognitívna metóda – metóda rozvíjajúca rozumové schopnosti. Aktivity podporujú samostatné rozhodovanie, znalosť riešenia problému, schopnosť analyzovať, kreatívne myslenie. Pri kreativite sa rozvíja laterálne a divergentné myslenie.
• Heuristická metóda – má za ciel predkladať aktivitu tak, aby mohli aktívne pristupovať a odkrývať súvislosti, vzťahy a nachádzať riešenia alebo poučenia z chýb. Jedinec získava nové poznatky a skúsenosti. Problémové aktivity môžu mať charakter konštrukčných úloh, tvorby rôznych modelov alebo riešenia zložitých úloh na počítači.
• Projektová metóda – zahrňuje rad rôznorodých činností, kde základom je učenie riešiť a tvoriť komplexné projekty vo forme aktivít – jedinci preberajú zodpovednosť za splnenie úlohy z projektu, projekt je zameraný na praktické riešenie a je spojený s realitou, jedinci si slobodne volia plnenie úlohy, v skupine existuje deľba práce.
• Konštruktivistická metóda – týka sa riešenia problémov zo života, tvorivého myslenia. Pedagóg sa stáva garantom metódy, sprievodcom, spolutvorcom, na pedagóga sa pri tejto metóde kladú vysoké nároky, pretože musí byť organizátor, ovládať komunikačné zručnosti, aktívne počúvať, citlivo viesť rozhovor a diskusiu (Čapek, 2015).

Zážitková pedagogika je jedným z najefektívnejších prostriedkov osvojovania si nových vedomostí a zručností. Ide o prístup k vzdelaniu založený na vyššej schopnosti ľudskej pamäte vstrebávať informácie, ktorých vnímanie je sprevádzané intenzívnou emóciou. Zážitková pedagogika pracuje so zážitkom ako s prostriedkom na ovplyvňovanie dieťaťa. Smer tohto ovplyvňovania je určený pedagogickým cieľom. Pedagógovia, ktorí sa rozhodli realizovať zážitkové aktivity vo výchovno-vzdelávacom procese deklarujú úspechy. Ak na vlastnej koži zažijeme niečo zaujímavé, vytvorí nám to skutočné spomienky, ktoré pretrvajú dlhšie ako poučky a definície. Prostredníctvom zážitkových aktivít sa u žiakov buduje pozitívny vzťah k životu, k samému sebe aj k sociálnej skupine, v ktorej sa pohybuje.