Osobnosť učiteľa ako podpora zdravého vývinu sebavedomia žiaka

Skúsenosť dieťaťa s hľadaním vlastnej identity sa začína od raného detstva a vplyv naň majú prioritne rodičia a škola.

Vývin sebavedomia je založený na vplyvoch prostredia, rodičovskej výchove, aktivitách v rodine, na práci v škole a na citových väzbách k blízkym ľuďom.

Psychológovia sa domnievajú, že sebahodnota dieťaťa je organizované usporiadanie jeho vlastného obrazu, ktorý si o sebe vytvára na základe toho, ako vníma vlastné schopnosti a obmedzenia. Táto konfigurácia rozvíja jeho vzťahy k druhým. Sebahodnota je vedomý, autentický psychologický autoportrét dieťaťa. Je to rozmer, ktorý od seba očakáva, ako vníma samo seba a ako hodnotí svoje osobné schopnosti. Americký psychológ David Ausubel predpokladá, že sebahodnota dieťaťa je spoločným výsledkom troch aspektov telesnej schránky, zmyslovej predstavy, osobných spomienok.

Rodičia a učitelia môžu tieto aspekty využiť na to, aby deti naučili prijímať ich individuálne danosti a vyťažiť z nich čo najviac.

Zdravé sebahodnotenie získané v detstve, má rozhodujúci vplyv na dosiahnutie neskoršej psychickej rovnováhy v dospelosti.

Na formovanie sebavedomia má významný vplyv kvalita učiteľa a rodiny

Učiteľ predstavuje profesionálny prvok, ktorý sústavne, prakticky a cieľavedome vzdeláva a vychováva deti v špecifických podmienkach. Tvorí dominantný článok, ktorý riadi vyučovací a vzdelávací proces. Charakterizuje ho najmä to, že je pre žiakov vzorom a predstavuje autoritu. Pre psychológiu vyučovania je dôležité, ako učiteľ implementuje v praxi pedagogické a odborné vedomosti. Pre správnu motiváciu žiakov sú dôležité osobnostné vlastnosti a faktory správania, ktoré ovplyvňujú učenie žiaka, jeho charakterové vlastnosti, učebnú výkonnosť a vzťah k učebnému predmetu (Ďurič, 1991).

Pre kvalitu osobnosti učiteľa sú významné tieto komponenty - psychická odolnosť, adaptabilita a adjustabilita, schopnosť osvojovať si nové poznatky, sociálna empatia a komunikatívnosť.

Vplyv a utváranie učiteľovej osobnosti závisí predovšetkým od vrodených dispozícií – pedagogického nadania, od sebavzdelávania, sebavýchovy, od intenzity učiteľovho záujmu a zanietenosti pre pedagogickú prácu. Ide o súhrn vlastností osobnosti, ktoré podmieňujú úspechy vo výchovno-vzdelávacej práci. Svojím prístupom, vysvetľovaním, vzťahmi tvorí významný predpoklad pre formovanie istoty dieťaťa v zmysle psychologických interakcii a pozitívneho vnímania dieťaťa seba, ako nositeľa činnosti.

Pre prácu učiteľa sú dôležité určité dispozície, ku ktorým paria:

• pozitívny vzťah k deťom,
• intelektuálne vlastnosti (vlastnosti myslenia, fantázie, pamäti, pozornosti),
• vlastnosti osobnosti (charakterové, vôľové, pracovné, citovo-temperamentové),
• spoločenská angažovanosť,
• osobnostný vzor v rovine správania a vzťahov.

Formovanie učiteľovej osobnosti sa utvára už počas prípravy na budúce povolanie, ako aj v priebehu učiteľskej praxe. Učiteľ si osvojuje odborné a pedagogické spôsobilosti, znalosti, vedomosti, ale musí pracovať na sebe v rovine sebavzdelávania. Musí si uvedomiť, že predstavuje prvok, ktorý opakovanou expozíciou pri práci s deťmi tvorí akýsi predobraz budúceho správania sa detí. V svojej podstate, každé dieťa, ktoré odchádza zo školských lavíc, tvorí súbor prvkov, ktoré vedome i podvedome vnímalo prostredníctvom „vzorov“ svojich učiteľov. Má tendenciu reagovať na riešenie rôznych životných situácii tak, ako modelovo zažilo v školských podmienkach. Preto sú na osobnosť učiteľa kladené vyššie nároky aj v rovine charakterových, citovo-temperamentových, postojových, etických a iných vlastností, ktoré tvoria úspech učiteľskej práce.

Utváranie a rast učiteľovej osobnosti závisí od intenzity úsilia zdokonaľovať sa nielen v osobnom živote, ale aj v pedagogickej práci. Úspešnosť sebaformovania učiteľovej osobnosti závisí aj od zamýšľania sa nad kvalitou svojej pedagogickej práce, multidimenzialita spočíva psychologicky prevažne v tom, že predstavuje prvok, ktorý je monitorovaný desiatkami detských očí a správanie učiteľa obohacuje detskú osobnosť.

Podstata výchovného pôsobenia učiteľovej osobnosti spočíva v tom, že utvára osobnosť žiaka, formuje jeho sebavedomie, sebadôveru a výchovne pôsobí na žiaka najmä svojím správaním. Akou osobnosťou je učiteľ od toho závisí dosah a povaha jeho výchovného pôsobenia. Ak učiteľ má isté nedostatky, môže to pôsobiť na žiakov záporne (Dytrtová – Krhutová, 2009).

Sebahodnota ovplyvňuje veľa oblasti života. Deti, ktorým sa doma, v predškolských zariadeniach a v škole dostalo dobrej výchovy, sú vhodnými kandidátmi pre realistickú predstavu o sebe vo vzťahu k spoločenskému prostrediu, v ktorom žijú. Tieto deti sa lepšie začleňujú do spoločnosti, sú adaptabilné a menej konfliktné. 

Rodina popri škole a ďalších sociálnych skupinách je tým najdôležitejším miestom, kde môžeme dať dieťaťu reálny obraz o sebe. Emocionálny tón rodičov, spolu s priateľským, bezpečným a láskavým ovzduším v rodine, je tým najlepším spôsobom, ako zvýšiť sebahodnotenie dieťaťa. 

Vo vývine dieťaťa je veľmi dôležitá pochvala a prejav úcty. Táto schopnosť, ktorú implementujú dospelí deťom, či už v školách alebo v rodinách, vytvára priestor pre upevnenie stereotypov prístupu k iným aj k sebe samému. Ak prejavy úcty a hodnoty chýba, u detí sa môžu prejaviť komplexy nereálneho sebavnímania, ako aj komplexy menejcennosti.

Ako môžu učitelia a rodičia v tejto oblasti pomôcť deťom?

1. Treba sa vyvarovať negatívneho porovnávania súrodencov, priateľov a príbuzných.
2. Nie je vhodné žartovať v súvislosti s výzorom iného človeka alebo s jeho sociálnym či etnickým postavením.
3. Rodičovské očakávania je vhodné prispôsobovať veku a zrelosti dieťaťa.
4. Netreba si zamieňať pomalosť s neschopnosťou. Niektorým deťom trvá dlhšie, kým vykonajú úlohu. Neznamená to však, že im chýbajú rozumové schopnosti.
5. Sledujte akékoľvek problémy s vyjadrovaním, písaním alebo čítaním, aby ste mohli v správnej chvíli pomôcť. Skoré odhalenie pomáha náprave.
6. Vyhýbajte sa stresu a emocionálnemu chladu. Práve duševný chlad a stres spôsobujú u detí výrazné komplexy menejcennosti.
7. Nenechávajte dieťa dlhú dobu osamotené. Mnohé činnosti môžete robiť spolu. Tie veľmi ocenia chvíle s vami a budú vo vás cítiť oporu.
8. Vyvarujte sa negatívnym poznámkam na adresu dieťaťa.
9. Dieťa nestrašte duchmi, démonmi, čertmi, bosorkami. Hlavne pred spaním sa vyvarujte týchto spôsobov zastrašovania.
10. Vyvarujte sa vyvolávaniu pocitov viny. Nevyhlasujte opakovane, že všetko zlé sa deje preto, lebo dieťa sa zle správa. Dieťa pod vplyvom týchto vyhlásení môže uveriť tomu, že jeho správanie je príčinou rodinného nešťastia.

Hoci vedomie vlastnej hodnoty nie je absolútnym liekom na všetky problémy, ktoré vzniknú v priebehu vývinu dieťaťa, tvoria základ zdravého citového vývoja a úspechu v rôznych aspektoch budúceho života.

Na formovanie sebavedomia vplýva okrem rodičov, rovesníkov aj autorita pedagóga. Pojem autorita má niekoľko významov. V našej problematike môže ísť vzhľadom k rozloženiu úloh o autoritu formálnu, danú dominanciou plnenia pracovných úloh, alebo o autoritu, vzbudzujúcu rešpekt a uznanie, neformálnu, ktorá vznikne ako zrkadlo akceptovania, obdivu či vzoru pre dieťa, ktoré je v častej interakcii s profesionálnou osobnosťou. Nevylučuje sa spojenie oboch.

Osobná autorita učiteľa závisí aj od kompetencie a profesionálnej a osobnostnej atraktivity, ktorá sa týka oblasti výkonovej, odbornej, osobnostnej, spoločenskej a motivačnej.

Čo pôsobí podporne na sebavedomie žiakov v kontakte s učiteľmi:

• úcta a porozumenie pre žiaka, študenta,
• znalosti a profesionalita pedagóga,
• ochota niesť osobnú zodpovednosť a akceptovať dôsledky svojich rozhodnutí,
• schopnosť podporiť študenta ako človeka,
• schopnosť kombinovať humor a veľkorysosť s prísnosťou a dôslednosťou,
• schopnosť zvládať svoje citové stavy,
• schopnosť dávať konkrétnu spätnú väzbu (pochvalu aj kritiku).

Čo sa potrebuje žiak naučiť pre zvýšenie sebavedomia:

• jasne a primerane vyjadriť svoje pocity,
• požiadať o to, čo potrebuje,
• prijať oprávnenú kritiku a poučiť sa z nej,
• odmietnuť manipulačnú kritiku,
• uzatvárať kompromisy,
• prijať odmietnutie bez pocitu porážky svojho ja,
• spolupracovať,
• vedieť počúvať iného.

Komunikácia učiteľov so žiakmi neraz predstavuje riziko citovej záťaže. Existuje veľa faktorov, ktoré môžu znižovať učiteľovu empatiu, zvyšovať sociálny dištanc, podporovať ironizovanie, neprimeranú kritiku, čo študentom prekáža. Učiteľov zasa trápia negatívne postoje študentov k ich práci, ťažkosti s ich motiváciou, zlé správanie a iné negatívne výrazné sociálne faktory. Pre obe strany je zdrojom príjemných pocitov a radosti z práce, ak nájdu spoločnú cestu, po ktorej budú kráčať a prekonávať prekážky. Existujú situácie, keď sa tieto snaženia nedaria a dochádza k negatívnym emóciám.

Zvládanie situácií s negatívnymi emóciami

Študenti, ale nielen oni, majú často pocit, že ich niekto neprávom osočil, reaguje nahnevane a oni nevedia, čo sa vlastne deje a ako a či vôbec majú v tejto situácií reagovať, prípadne ako zvládať vlastné negatívne emócie, hlavne v blízkych vzťahoch. Ide o rozvíjanie kvality komunikačných zručností, ktoré dokážu dané situácie zvládať tak, že ani jedna strana neostane ponížená, alebo znemožnená, ale naopak, prostredníctvom faktov a „racio“ riešení porozumie svojej chybe a dokáže sa za ňu úprimne ospravedlniť.

Reakcie na nahnevaného jedinca:

• informujeme ho, že vnímame jeho vyjadrovanie, že si uvedomujeme jeho pocity zlosti a počujeme nahnevané výroky („áno, počujem ťa..., ja ťa vnímam..., chápem, čo chceš povedať... viem, čo tým myslíš...“),
• keď je opozitná strana veľmi nahnevaná, ubezpečme ju, že jej hnev vnímame a priznajme sa k vlastnej neschopnosti to teraz riešiť („nebude dobre keď budeme teraz na seba vzájomne kričať, zhodnime sa na tom, že asi nebude správne riešiť problém teraz...“),
• ak pokračuje v zlostných výpadoch máme asertívne právo odísť, tým neodmietame jedinca, ale momentálne v tejto situácii je lepšia fyzická vzdialenosť, informujme ho, že po jeho upokojení sme ochotní vrátiť sa k riešeniu problému.

Ako čeliť slovnej agresii:

• neprijať agresorovu definíciu situácie (pre každého agresora je daná situácia vždy situáciou boja, napadnutia, vystrašenia, alebo zdeptania druhého), a tým sa nestať jeho protivníkom, alebo obeťou,
• ak sa dá, empaticky pochopiť agresora, to znamená vidieť situáciu jeho očami, nestratiť nadhľad,
• uvedomiť si, že ak nejde o jedinca s poruchou osobnosti (psychopata), tak to bude frustrovaný, jedinec, ktorý terorizuje okolie a snaží sa o svoju vnútornú rovnováhu,
• myslieť na to, že empatia neznamená, že sa nebudeme chrániť pred nebezpečenstvom,
• vlastná ochrana by však mala byť zbavená nenávisti.

Čo robiť, ak sme sami nahnevaní:

• pokúsme sa tomu druhému formulovať príčinu svojho hnevu („nahnevalo ma, že si neprišla na dohodnuté stretnutie“),
• presne označme správanie, ktoré zapríčinilo tieto emócie („nechcem, aby si sa zaradila medzi ľudí, čo nedodržiavajú slovo“),
• musíme počítať s odpoveďou typu „je mi to jedno“, a tak si pripravíme iné alternatívy, napr. kompromis,
• vedzme, že za výsledné riešenie sme zodpovední sami, druhá strana môže povedať „nie je to môj problém“.

Čo robiť, ak chceme poukázať na nedostatky:

• zvoľme vhodný čas a miesto,
• nejednajme pod vplyvom emócií,
• choďme priamo k veci („potrebujem s tebou“) a hovorme v prvej osobe,
• formulujme problém, myslime na to, že kritizujeme napr. správanie a nie osobu,
• požiadajme o odpoveď a dajme iným príležitosť vysvetliť ich pohľad na situáciu,
• preberme možnosti riešenia, požiadajme kritizovanú osobu o návrh riešenia,
• formulujme riešenie, zopakujme stručne, čo bolo povedané a potvrďme si správnosť záveru.

Osobnostný vzor ako podpora zdravého vývinu sebavedomia žiaka

Pri podpore zdravého sebavedomia žiaka treba, aby pedagóg správne chápal zmysel žiackeho sebahodnotenia, ako aj vzájomného hodnotenia žiakov a aby ich dokázal efektívne využívať. Preto treba:

1. Založiť hodnotenie a sebahodnotenie na systematickosti a dôvere v žiakove schopnosti. Najefektívnejšie je nacvičovať sebahodnotenie žiaka už od prvého ročníka, aby si na to žiaci zvykli a naučili sa ho realizovať. Ide o oceňovanie snahy žiakov, čo vplýva na pozitívny seba obraz a sebavedomie, ako aj vzťah ku školskej práci. Ak je základom hodnotenia dôvera v schopnosti žiaka a jeho možnosť zlepšovať sa, ak je učiteľ ústretový k tomu, aby to žiak mohol dosiahnuť, bude učiteľ žiakmi akceptovaný ako dôveryhodná osoba aj v strednom školskom veku. Pomáha pozitívna pedagogická komunikácia, napr.: „Je to zložité, ale určite to zvládneš, keď sa na to sústredíš.“
2. Vyvarovať sa zjednodušovaniu vzájomného hodnotenia a sebahodnotenia. Nie je vhodné redukovať sebahodnotenie na bipolárne stupnice, napr. viem – neviem, dokážem – nedokážem. Takéto sebahodnotenie nie je dostatočne celistvé, je zjednodušené a vedie ku schematizmu v hodnotení. V tomto nespočíva zmysel sebahodnotenia. Vždy treba analyzovať príčiny, prijímať rozvojové stratégie a nezabudnúť vyzdvihnúť, čo je pozitívne, alebo môže byť pozitívnejšie.
3. Poskytnúť širšiu škálu rozmanitosti oblastí sebahodnotenia. Oblasti, v ktorých sa žiak môže hodnotiť, by mali byť čo najrozmanitejšie, aby dieťaťu poskytli dosť priestoru na prejavenie svojich silnejších stránok a umožnili mu prežiť úspech a pocit osobnej hodnoty.
4. Uplatňovať spravodlivé hodnotenie. Spravodlivosť v školskom prostredí je veľmi citlivou témou. Prevládajú subjektívne pocity, ako aj celý rád chýb pri posudzovaní osobnosti, ktoré majú psychologický podtext. Treba si uvedomiť, že v strednom školskom veku sa už žiaci neidentifikujú s učiteľom v takej väzbe ako v prvých rokoch školského života, začínajú byť k nemu kritickejší, zvlášť vo vnímaní spravodlivosti hodnotenia. Identifikujú a porovnávajú sa s vrstovníkmi, od učiteľa potrebujú poznať, čo konkrétne vyžaduje a aké sú kritériá zvládnutia učiva a hodnotenia. Keď považujú jeho hodnotenie za nespravodlivé, prestávajú často chápať hodnotenie učiteľa ako osobne významné, neprijímajú ho, prejavujú sa problémy s nonakceptáciou.
5. Nepoužívať stereotypy vo formuláciách hodnotenia. Formulačné stereotypy vedú k formálnemu hodnoteniu a sebahodnoteniu a nemajú, alebo majú veľmi nízku výpovednú hodnotu. Tým, že pedagóg používa výstižné, vecné formulácie, učí tomu aj žiaka. Najväčšiu motivačnú hodnotu má vecná opisná spätná väzba, ako aj vecné sabahodnotenie.
6. Žiaka nepreťažovať a využívať diferenciáciu. Učivo, metódy a postupy volíme tak, aby boli primerané stupňu vývoja žiakov, staviame pre nich dosiahnuteľné ciele, motivujeme ich pre ich dosiahnutie a dávame im dôveru, že to dokážu. Je to predpoklad školskej úspešnosti a pozitívne sa prejaví aj v sebahodnotení a vzájomnom hodnotení.

Záver

V hodnotovom rebríčku človeka nie je dôležitejšia hodnota, než je hodnota, ktorú pripisujeme sami sebe. Sebavedomie sa zrkadlí v sociálnom styku, je čitateľné, nech už je ho nadbytok či nedostatok. Sebavedomý človek býva v jednaní s ľuďmi úspešnejší, dokáže sa lepšie uplatniť, presadiť svoje názory, dosiahnuť svoje ciele. Problémy nevníma vzťahovačne, je nad vecou, dokáže tolerovať a akceptovať druhých, ako aj ich slabosti. Frustrácie ho podnecujú a inšpirujú k tomu, aby sa znovu vystavoval tým istým stresovým situáciám, až kým sa neotuží a nezbaví sa strachu z nich. Sebavedomie sa vyvíja postupne, ide o celoživotný proces. Dôležitá je výchova a možnosť rozvíjať sa v slobodnom, vnímavom a láskavom prostredí. Na základe frustrácií z detstva získava mladý človek pocity menejcennosti. Ak je tento postoj opakovane posilňovaný, prechádza do disharmónie ako nemenného stavu. Prejavuje sa v mnohých podobách, počnúc telesnými insuficienciami, cez negatívne emócie, neprimerané správanie až k patologickým myšlienkam. Tak vzniká komplex menejcennosti. Ten býva aktivovaný spúšťačom, ktorým je väčšinou konfliktná medziľudská situácia. A práve týmto situáciám treba predchádzať a problémy riešiť pokojným a vyrovnaným spôsobom.