Syndróm vyhorenia

Interpretácia pojmu syndróm vyhorenia z pohľadu autorov

Syndróm vyhorenia (burnout syndrome) prvýkrát definoval v roku 1975 americký fyzik Dr. Hendrich Freudenberger (in Křivohlavý, 1998, s. 131) v článku Staff burnout z roku 1974. Možno predpokladať, že bol k tomuto rozhodnutiu stimulovaný beletristickou knihou Prípad vyhorenia. V knihe opisuje život nádejného architekta, ktorý vstupuje do života s mnohými ambicióznymi predstavami, s veľkým očakávaním a ilúziami. V praxi sa stretáva s neočakávanými, nezmyselnými problémami. Bojuje s nimi, avšak postupne stráca nadšenie. Nakoniec znechutený, odradený absurditou života spoločnosti opúšťa svoju prácu a uteká do africkej džungle.

Po objavení termínu burn-out boli vypracované vedecké štúdie o ľuďoch s uvedenými príznakmi. Dodnes je v lekárskej a psychologickej literatúre vydaných viac ako 5000 článkov a kníh pojednávajúcich o tomto probléme. V súčasnosti existuje niekoľko významov pojmu. Podľa Maslacha a Jackonsa (in Manoukian, 2009, s. 14) ide o: „Syndróm emocionálneho vyčerpania depersonalizácie a zníženého osobného výkonu. Dochádza k nemu tam, kde ľudia pracujú s ľuďmi, t. j. tam, kde sa ľudia venujú potrebám ľudí“. Definíciu upresňuje a dopĺňa Agnes Pines a Elliott Aronson (in Manoukian, 2009, s. 14): „Je to formálne definovaný a subjektívne prežívaný stav fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania, ktorý je spôsobený dlhodobým zaoberaním sa situáciami, ktoré sú emocionálne náročné. Tieto emocionálne požiadavky sú najčastejšie spôsobené kombináciou dvoch faktorov: veľkým očakávaním a chronickými situačnými stresmi“. Ďalším spresnením pojmu je konštatovanie: „Pre syndróm vyhorenia je príznačné nápadné emocionálne a kognitívne opotrebovanie a vyčerpanie a často aj celková únava spojená s vnútorným odstupom od pracovných problémov a silným poklesom pracovnej výkonnosti“ (Kebza, Šolcová, 2003; Kallwass, 2007 in Bedrnová, 2009, s. 241).

Možno konštatovať, že syndróm vyhorenia predstavuje stratu profesionálneho alebo osobného záujmu. Vyhorenie je výsledkom procesu, v ktorom sa ľudia veľmi intenzívne angažujú a sú zaujatí určitou úlohou do takej miery, že strácajú nadšenie a motiváciu. Syndróm vyhorenia je odpoveďou na situáciu, ktorá človeka uvádza do stresového stavu. Ide o stav telesného, citového a duševného vyčerpania, ktorý je sprevádzaný zistením, že daný človek sklamal, že jeho snaha je zbytočná, chýba mu energia a upadá do depresií.

Možné príčiny a príznaky syndrómu vyhorenia riaditeľov škôl

„Burnout efekt je často oslovovaným problémem v souvislosti s charakteristikou profese učitele, s vývojem jeho profesní dráhy a i s úvahami o pracovním zatížení učitelů v současné škole“ (Eger – Čermák, 1999). Vznik syndrómu vyhorenia môže mať viacero dôvodov. Spája sa najmä s výkonom práce, so schopnosťou zvládať stresové situácie a riešiť problémy. Existujú aj tie, ktoré pramenia z osobnostných charakteristík človeka. Riaditeľ školy si ich môže spôsobiť sám bez výrazného vplyvu vonkajšieho prostredia.

Najviac sú ohrození riadiaci zamestnanci, ktorímajú nízke sebavedomie, malú toleranciu záťaže, malú odolnosť voči stresovým záťažiam,nemajú ujasnené svoje životné ciele a hodnoty,nevedia dostatočne komunikovať s okolím a pod. V určitých prípadoch aj silní jedinci môžu podľahnúť syndrómu vyhorenia. Ide o tých, ktorí si navonok myslia, že nepotrebujú odpočinok a relax. K vzniku syndrómu vyhorenia môže podľa Miklošíkovej[1] prispieť postresová depresia a prekrastinovanie.

Podľa Henninga a Pelza (2008) a Kellera (1963) môžu riaditeľa školy ohroziť 3 príčiny vyhorenia:

• individuálne fyzické príčiny: pasivita, bezmocnosť, prenášanie zodpovednosti na iných, strata zmysluplnosti práce, nadmerná snaha o aktivitu, podávanie stále vyšších výkonov, nedodržiavanie psychohygiény a pod.,
• negatívne pracovné prostredie: nevhodné priestory, zlé osvetlenie, vysoká hladina hluku, nedostatočné materiálno-technické vybavenie a pod.,
• inštitucionálne príčiny: nízky status učiteľa, narušená vzájomná komunikácia, konflikty na pracovisku, nedostatočná kooperácia, malá možnosť pracovného postupu, nízke finančné ohodnotenie a pod.[2]

Preukázateľné symptómy syndrómu vyhorenia

Medzi najčastejšie symptómy vyhorenia patria: vyčerpanie, odcudzenie, pokles výkonnosti (Stock, 2010, s. 20 – 22).

Vyčerpanie -Vyčerpaný riaditeľ sa cíti byť fyzicky a emočne vysilený. Niektorí americkí autori označujú psychické vyčerpanie slovom znechutenie. Zatiaľ čo medzi emočné vyčerpanie zaraďujeme napr. skľúčenosť, pre fyzické vyčerpanie je príznačný nedostatok energie, slabosť. V prípade pocitu apatie, prázdnoty bude fyzické vyčerpanie predstavovať poruchy pamäte, sústredenosti a pod.

Odcudzenie -Človek trpiaci syndrómom vyhorenia má k práci a k okoliu odosobnený, takmer ľahostajný postoj. V minulosti prevládal názor, že vyhorenie postihuje najmä tzv. sociálne profesie (učitelia, vychovávatelia, zdravotný personál, sociálni pracovníci, manažéri a pod.) predstavujúce nadmernú emočnú záťaž, dnes sa ukazuje, že odcudzenie voči kolegom a nadriadeným môžu pociťovať zamestnanci aj v iných profesiách. Týmto spôsobom možno vysvetliť rôzne javy, napr. nepriaznivá klíma školy, vnútorná rezignácia, pasivita zamestnancov. Odcudzenie je postupná strata idealizmu, cieľavedomosti a záujmu. Počiatočné pracovné nadšenie pomaly slabne a na jeho miesto nastupuje cynizmus. Pre riaditeľa školy, ktorý sa ocitne v tejto situácii, predstavujú zamestnanci školy alebo kontakt so žiakmi príťaž alebo ohrozenie. Zvláštnym prejavom odcudzenia môže byť pohŕdavé, sarkastické a agresívne správanie riaditeľa, ktorý nemá chuť sa stretávať so svojimi kolegami. Jeho pracovné nasadenie, ktoré bolo pred tým snaživé, sa výrazne znižuje. Dôvodom môže byť pocit sklamania a frustrácie, ale aj úplná vyčerpanosť. Chronická, dlhodobá záťaž sa negatívne prejavuje aj v súkromnej sfére. Riaditeľ si prenáša pracovné problémy do domáceho prostredia, čo negatívne ovplyvňuje vzťahy v rodine a medzi priateľmi. Prejavuje sa väčšou podráždenosťou, apatiou. V extrémnych prípadoch dochádza k pretrhaniu všetkých sociálnych väzieb a k dobrovoľnej izolácii.Medzi prejavy odcudzenia patria: negatívny postoj k sebe samému, k životu, k práci, negatívny vzťah k ľuďom, strata schopnosti nadviazať a udržať spoločenské vzťahy, strata sebaúcty, pocit neschopnosti, menejcennosti a pod.

Pokles výkonnosti -Nízka efektivita spočíva v tom, že riaditeľ stratil dôveru vo vlastné schopnosti a z profesionálneho hľadiska sa považuje za neschopného. Ide o jeho subjektívne hodnotenie, ale k určitému oslabeniu jeho výkonu naozaj dochádza. K uskutočneniu určitého úkonu, ktorý mu v minulosti nerobil žiadny problém, teraz potrebuje omnoho viac času a energie. Postupne sa predlžuje doba potrebná k nevyhnutnej regenerácii organizmu. V praxi to môže znamenať aj to, že dovolenka alebo predĺžený víkend nepostačujú na načerpanie síl do ďalšej práce. Zníženie produktivity sa môže v práci riaditeľa školy prejaviťnespokojnosťou s vlastným výkonom,nižšou produktivitou práce,vyššou spotrebou času a energie,stratou nadšenia, nerozhodnosťou, stratou motivácie, pocitom zlyhania a pod. Výskumami zameranými na zisťovanie výskytu syndrómu vyhorenia v učiteľskej populácii v Českej republike Eger – Čermák (2000) zistili, že treba venovať pozornosť najmä ženám starším ako 35 rokov a najohrozenejšia je citová oblasť. Podobné výsledky zaznamenala aj Zelinová[3] v Slovenskej republike.

Možné alternatívy predchádzania vzniku syndrómu vyhorenia

Problematikou predchádzania syndrómu vyhorenia sa zaoberalo a zaoberá mnoho autorov, napr. A. Kallwass, W. Schmidbauer, J. Melgos, J. Černý, R. de Charms, M. D. Rush, A. Spirit, L. Vaska, K. Čavojská a ďalší. Uvádzajú stratégie prevencie a zvládania záťažových situácií, ktorých cieľom je odstrániť spomínaný nežiaduci stav. Prevencii sa venovali W. Keller (1963) a G. Henning, G. Pelz (2008), ktorí vytvorili niekoľko odporúčaní eliminujúcich syndróm burnout.

V aplikácii na školskú riadiacu prax sa osvedčili nasledovné postupy:

• Znížiť príliš vysoké očakávania voči sebe, žiakom, kolegom, pretože tie vedú k následnej frustrácii.
• Neprepadnúť syndrómu pomocníka. Človek má poznať hranice svojich síl.
• Naučiť sa správať asertívne. Vedieť si presadiť oprávnený názor a v odôvodnených prípadoch byť schopný povedať nie. Vyjadrovať otvorene svoje pocity, nezasiahnuť však necitlivo inú osobu.
• Stanoviť si pracovné aj súkromné priority, sústrediť sa na podstatné činnosti. Neplytvať energiou na nepodstatné aktivity.
• Hľadať sociálnu oporu. Nájsť si dôverníka, ktorému môžeme otvorene hovoriť o s pocitoch. Nájsť si okruh ľudí, ktorých budeme môcť v prípade potreby požiadať o pomoc.
• Vyhýbať sa negatívnemu mysleniu. Sebaľútosť je začiatok konca.
• Poznávať seba samého. Venovať sa sebareflexii.
• Dodržiavať psychohygienické zásady, dopĺňať energiu, relaxovať.
• Snažiť sa byť otvorený k novým skúsenostiam, tvorivo pristupovať k práci.
• Naučiť sa adekvátne riešiť záťažové situácie.

Príklady techník: (Pisoňová, 2008, 2009, 2012, 2014)

K novším stratégiám patrí napr. rozvoj komunikačných, organizačných a didaktických zručností, asertivita, spätná väzba, supervízia, zvyšovanie pracovnej kvalifikácie, duchovná cesta (viera) a ďalšie. To veľmi úzko súvisí s potrebou zvyšovania kľúčových kompetencií každého človeka, pretože ich nadobúdanie je celoživotný proces. Prispieva k rozvoju schopností zvládať rôzne situácie primerane[4]. Predchádzať profesionálnej únave možno celoživotným vzdelávaním, resp. profesijným rozvojom riaditeľa či učiteľa. „Z výskumov vyplýva, že učitelia, ktorí permanentne študujú, zúčastňujú sa vzdelávacích a výcvikových aktivít, výrazne zriedkavejšie podliehajú javu profesijného vyhorenia. Tí, čo na sebe pracujú získavajú mnoho podnetov a inšpirácií, ktoré im nedovolia podľahnúť profesijnej depresii. Hoci na probléme vyhorenia sa zúčastňuje mnoho ďalších faktorov súvisiacich s osobným životom, jeho podstata spočíva v udržiavaní a revitalizácii zmyslu života a pracovného naplnenia“ (Kasáčová, 2004, s. 55).

Knoblauch – Wöltje (2006, s. 38) odporúčajúna zlepšenie kvality života zaradiť do svojho života 15 minút pre väčšiu kvalitu života. Ak často pociťujeme zhon, mali by sme každý deň venovať 15 minút tichu alebo meditácii. Odstránime nahromadený balast a získame optimistickejší pohľad na svet. „Nabrúsme si pílu“-názov pochádza z vtipu o drevorubačovi, ktorý hodiny bez prestávky pílil stromy. Poradca sa hodinu naňho pozerá a hovorí: „Nešlo by to rýchlejšie, keby ste sa na chvíľku zastavili, niečo si vypili a potom si nabrúsili pílu, ktorá sa medzitým otupila?" Drevorubač odpovedá: „To nejde. Nemám čas na také hračičky, už teraz meškám". Vtip hovorí o efektivite, resp. neefektivite využívania času[5]. Treba priebežne čerpať energiu a šetrne nasadzovať svoje sily. Pravidelný pohyb a ľahký vytrvalostný šport najlepšie trikrát týždenne s dĺžkou 30 min. prospeje nielen fyzickému zdraviu, ale aj psychike človeka. Okrem pokoja a športu (pokiaľ má práca statický charakter), si treba dopriať aj kompenzujúce aktivity. Vhodný je aj tzv. mozgový jogging pomocou hlavolamu. Doprajme si pokojný deň. Mnoho ľudí považuje nedeľu alebo sviatky za nudné, fádne a deprimujúce. Nedeľa je príležitosť k oddychu.

Odporúčania (Bedrnová, 2009)[6]:

• Aktívne udržiavať pozitívne emócie, dbať, aby v dennej, týždennej bilancii prevládali pozitívne emócie nad negatívnymi.
• Vyhľadávať príjemné zážitky, starať sa o telo, psychiku aj prostredníctvom masáží, aromaterapie, terapie svetlom, farbami a pod.
• Pestovať humor, posilňuje imunitný systém, pomáha k fyzickej, psychickej a sociálnej kondícii.
• Tešiť sa z maličkostí, pripravovať si príjemné udalosti a zážitky.
• Pripomínať si, že všetko je na niečo dobré. Hľadať pozitívne stránky aj na menej pozitívnych udalostiach.
• Naučiť sa včas prepínať na príjemné spomienky.
• Zvážiť nároky na seba a stanovené ciele, ak sú v porovnaní s možnosťami prehnané, znížiť ich na zodpovedajúcu úroveň.
• Zabezpečovať prijateľný štandard. Nesnažiť sa byť vždy za všetkých okolností perfektný.
• Delegovať právomoci a zodpovednosť na svojich spolupracovníkov. Vytvárať si priestor na tvorbu a realizáciu koncepčných, strategických zámerov a na relaxáciu.
• Hľadať zmysel života aj v iných ako pracovných oblastiach. Odpútať sa od pracovných povinností a poznávať aj iné rozmery a možnosti cítiť sa dobre.
• Udržať si profesionalitu, ku ktorej patrí aj potrebný odstup od ľudí a posudzovanie vecí z nadhľadu.
• Oddeľovať prácu od súkromia, chrániť súkromie určením jasných, transparentných pravidiel (vypínať doma mobil a pod.).
• Kvalitne a pravidelne sa stravovať. Dodržiavať pitný a spánkový režim. Dbať na príjem dostatočného množstva ovocia a zeleniny. Vždy si nájsť čas na jedlo, jesť v tichom a pokojnom prostredí, zabezpečiť spánok v tichu a tme a pod.

Predchádzanie syndrómu vyhorenia je účinnejšie, keď je spoločným dielom zamestnanca školy a manažmentu školy, v ktorej pracuje.

Zamestnanec môže (Dudinská, 2011): dodržiavať zásady zdravého životného štýlu (odpočinok, spánok, aktívny pohyb), nepodceňovať zásady psychohygiény, stretávať sa (v súkromí) s ľuďmi z inej profesie, nemyslieť doma na prácu, nehovoriť o nej, starostlivo plánovať oddych a dovolenku, vyhýbať sa dlhodobej rutine, zlepšovať svoje komunikačné schopnosti, zvládať riešenia konfliktov, ventilovať svoje emócie, venovať sa záľubám, ktoré prinášajú radosť a potešenie, neustále sa vzdelávať.

Organizácia (škola) môže: určiť jasné vnútorné pravidlá školy, definovať pracovné ciele a plány, informovať spolupracovníkov o spoločnom úsilí v práci, umožniť a zabezpečiť neustále vzdelávanie zamestnancov, morálne, eticky i materiálne ohodnocovať ľudí, stanoviť podmienky odmeňovania a sankcionovania, sledovať čerpanie dovolenky a času na regeneráciu, reagovať na príznaky vyhorenia, zaujímať sa o osobné problémy zamestnancov školy a poskytovať im pomoc.