Obranné mechanizmy v konflikte

Konflikty v školskom prostredí prinášajú množstvo nečakaných situácií. Zdanlivo jednoduché riešenia sa vplyvom obranných mechanizmov menia na prekážky a stávajú sa vážnou bariérou na ceste zmierovania. Na jednej strane obranné mechanizmy pomáhajú prekonávať nepríjemné stavy frustrácie, sú dôležité pre rovnováhu a pohodu človeka a majú šancu eliminovať deštruktívne účinky nahromadených emócií v sporoch. Na strane druhej však v situáciách, kedy odvádzajú od jadra problému, môžu riešenie blížiacich sa konfliktov aj komplikovať.

Únik

Príklad: Mladá triedna učiteľka šiestakov má v triede veľmi „živé“ a neposedné deti. Situáciu sa rozhodne riešiť úpravou a zútulnením prostredia. Lavice umiestni tak, aby vytvárali písmeno U. Na druhý deň po prvej hodine matematiky v 6. B triede za ňou dobehne skúsenejšia kolegyňa matematikárka a požiada ju, aby si v triede urobila poriadok a so zhrozením jej opíše stav úpravy triedy žiakmi. Podotkne, že žiakom kázala upratať lavice naspäť. Triedna učiteľka po príchode do triedy požiada žiakov, aby vyhoveli pani učiteľke matematiky a lavice nechali v pôvodnom stave.

Triedna učiteľka volila obranný mechanizmus úniku. Ten zvykneme prijímať vtedy, ak máme pocit, že situácia je príliš zložitá, ťažko riešiteľná a my ju nevieme riešiť. Ak ide o dlhšie trvajúci vzťah s kolegom, zvlášť, ak nám v nejakej inej situácii pomohol, máme tendenciu z vďačnosti ospravedlňovať prístup, ktorý je v rozpore s našim vnímaním situácie. Pripomíname si, čo nás s kolegom spojilo, zblížilo, ktoré pozitívne emócie situáciu sprevádzali a ospravedlňujeme prekročenia bežných hraníc pracovného vzťahu.

Rezignácia

Opačným príkladom je stav, kedy vytvorený pracovný vťah s kolegyňou/kolegom pre nás už nie je až tak dôležitý, aby sme mu venovali zvýšenú pozornosť. Strácame motiváciu konať iniciatívne. Vytesníme potrebu presadiť racionálne riešenia a  impulzy vyvolávajúce nezáujem nás dovedú k rezignácii. Nemáme chuť konať vecne. Aktívnu prítomnosť v deji meníme na ľahostajnosť. Obranné mechanizmy spojené s dlhodobým psychickým vyladením sa premietajú do motívov nášho konania a následne sa odrážajú v rozhodovaní.

Vo všeobecnosti platí, že ak sa naše pracovné rozhovory dotýkajú všeobecných tém, sme pokojnejší a ochotnejší prijímať názorové nezhody. Čím viac riešime osobné otázky, napr. štýl prejavu učiteľov, výbušnosť, škriepky, nedôslednosť, vzhľad, emotívnosť, skľúčenosť, hádky, krik, plač, frustrácie, uzavretosť, plachosť, tým viac potrebujeme mať pevnú pôdu pod nohami. V neistote sa stávame zraniteľnými.

Osobné rozhovory s pedagógmi môžu mať rôznu podobu. Môžu zohľadňovať temperament, situáciu, vek, počet ľudí zainteresovaných na konflikte. Zásadnou sa javí potreba zdôrazňovať, že diskusia sa týka konkrétnej témy a konkrétnych osôb, a že závery neašpirujú na skreslené „top témy“ verejnej chodbovej debaty. Dôvera je vyjadrením úcty. Je dôležité ustrážiť v rozhovore rozbiehajúce sa myšlienkové asociácie a venovať pozornosť ústrednej téme. Mravné predporozumenie skutočnosti nám zvyčajne dá intuitívnu odpoveď na to, čo je správne a čo správne nie je. Niekedy len chýba odvaha pomenovať problém v domnienke, že ho nedokážeme izolovať od osoby. Zápasíme s obavami, že prijímateľ správy upozornenie pochopí ako útok. Skúsme si dať cieľ a naučme kolegov prijímať pochvalu aj konštruktívnu kritiku ako bežnú súčasť rozhovorov. Priestor na tieto všeobecné vyjadrenia ponúkajú zasadnutia pedagogických rád a  pracovných porád.

Odporúčanie:     

Pochvala a  konštruktívna kritika môžu byť súčasťou nášho rastu. Zvládnutie konštruktívnej kritiky môže otvoriť cestu k úspechu, tolerancii a  rešpektu. Šanca robiť spoločné veci predpokladá vytvorenie priestoru otvorenosti ‒ na oboch stranách.

Kompenzácia

Ďalším obranným mechanizmom je kompenzácia. Ak berieme do úvahy, že konkrétne správanie je výsledkom vplyvu situačných podmienok a zvažovania medzi viacerými postojmi, tak selektívny výber informácií nás privedie najprv k riešeniu tých ľahšie prekonateľných problémov. Vážnejší problém vyhodnotíme ako menej dôležitý a jeho riešenie posunieme na „neskôr“. Rozhodnutie sa tak stane vecou nastavenia priorít. Kompenzácia uspokojiť potrebu výkonu riešením jednoduchšie zvládnuteľných problémov je prejavom obranného mechanizmu, pri ktorom dochádza k náhradnému uspokojovaniu potrieb. V situácii, kedy u nás prevláda vyčerpanosť, únava, nám tento obranný mechanizmus môže pomôcť pripraviť sa na riešenie zložitejších situácií vo vhodnejší čas. Ak však  s riešením problémových situácií otáľame, pocit vnútorného nepokoja môže rásť.

Identifikácia

Konkrétne konfliktné situácie sú neopakovateľné. Ich riešenie nemožno za každých okolností postihnúť všeobecne platnými princípmi. Treba prihliadať na existujúce vonkajšie aj vnútorné faktory konkrétnej situácie a zvažovať dôsledky vplyvov. V určitom ohľade ide o perspektívnu zodpovednosť vo vzťahu k profesii, kompetenciám a k hodnotám. Nie všetko a nie všetkých však možno ovplyvniť. Pri uvažovaní o dôsledkoch konania by sme mali uprednostniť dlhodobý záujem.

Ak človek stráca istotu v rozhodovaní, má potrebu oprieť sa o niekoho, kto vzbudzuje väčšiu autoritu, istotu v rozhodovaní. Tendencia vytvárať si vlastnú sebaúctu v závislosti od dôležitých ľudí, nás vťahuje do konformity obmedzovaného uvažovania. Stotožnenie sa s myšlienkami iných nie z hľadiska obsahu, ale ich autora, môže byť obranným mechanizmom, ktorému hovoríme identifikácia.

Začíname sa riadiť všeobecne rozšírenými názormi, bránime teritórium vlastných úvah, resp. vopred predpokladáme bezmocnosť pri ich vyslovení. Máme tendenciu vytvárať si vlastný profil v závislosti od dôležitých ľudí v našom okolí. Spoliehame sa na vedenie druhých a na motiváciu zvonka. Podnetom pre tento obranný mechanizmus môže byť unáhlené zmýšľanie a potreba vlastného bezpečia. Obava zo zlyhania, neschopnosť vyrovnať sa s pochybnosťami vedie k sebaklamu. Spolupatričnosť skupine dávame najavo tým, že v čase prestávok sa pridáme k ohováraniu nadriadených, kolegov v záujme „byť v tíme“ a „byť v obraze“.

Pseudoracionalizácia

Hľadanie racionálneho zdôvodnenia vzájomne nekorektného správania na oboch stranách v pseudoracionalizáci sa môže stať jedným z ďalších z obranných mechanizmov. Nemáme vždy silu pripustiť si naše pochybenie. Používame intelektuálne úvahy, odvolávame sa na citácie odborníkov, spravodlivosť, zovšeobecňujeme argumenty, selektujeme vhodné informácie pre potvrdenie dôkazu, vytvárame pseudoargumenty, aby sme zdôvodnili nevyhnutnosť nášho konania. Ustálené názory a postoje, ktoré určujú naše správanie v krízových situáciách, nám dávajú pocit istoty. Potreba tolerovať manipulujúci priestor v záujme vlastnej ochrany je silnejšia, ako záujem naučiť sa žiť s rozdielnosťami, odlišnými názormi a akceptovať ich.

Odporúčanie: Mnohé z konfliktov sa nedajú riešiť jednoduchými odpoveďami. Vyžadujú si konfrontáciu osobného presvedčenia. Skutočne prejavený záujem o vypovedané myšlienky, môže byť najviac rezonujúcim prvkom spolupráce v očakávaniach kolegov. V rozhodnutiach je dobré využiť princíp aktívnej účasti a otázok, ktoré by viedli k objasneniu postoja. A súčasne pripustiť si možnosť, že sa môžeme mýliť, aj možnosť, že môžeme mať rozdielne názory.

 Príklad:

Skrytá agresia

V školskom prostredí nie je ojedinelým javom, že sa vzájomná podpora v tíme v dôsledku rýchlo sa meniacich podmienok vytráca. Prudká zmena rovnováhy, harmónie v tíme, ktorä môže spôsobiť odlišný názor, postoj, nás pri nezdravej komunikácii môže priviesť aj k pocitu pomsty, môže byť našim útočným prejavom. Závisť nad dosahovanými výsledkami a súperenie o priazeň vedenia školy, pocit nadradenosti, dôležitosti môže byť spúšťačom obranného mechanizmu skrytej agresie.

Existencia zlých kolegiálnych vzťahov môže mať verbálnu, ale aj neverbálnu podobu.

Príklad:

Miera akceptácia rozdielnych názorov je u každého pedagóga iná. Schopnosť vzájomnej otvorenosti, rešpektu, obavy vyjadriť sa priamo, sa môže stať v tíme nedostatkovým „tovarom“. Sled všeobecných výčitiek zo strany lídrov škôl ‒ „nestihlo sa“, „nepripravilo sa“, „nedokázali ste“, privádza učiteľov k ešte väčšej strate motivácie. Je dôležité si priputiť, že individuálne problémy rôznych osobností v tíme by nemali byť izolované od osobných skúseností iných v takej miere, ktorá by natrvalo znemožnila prejavenie vzájomného pochopenia.

Odporúčanie: Vlastné skúsenosti nemusia byť vždy pravdivé, nemusia platiť pre všetkých, no sú platné v súvislosti s konkrétnou osobou. Možnosť komunikovať otvára priestor slobode názoru. Treba viesť ľudí k poznaniu, že slušné vyslovenie názoru nemusí byť nevyhnutne v súlade s  názorom každého člena tímu a nemusí byť nevyhnutne nástrojom zmeny. Dáva len šancu pohybovať sa voľnejšie a slobodnejšie v jasne vymedzenom priestore, ktorého hranicu drží vo svojich rukách manažment školy a jej prirodzené autority.

 Prenos  ̶  projekcia

Teóriu projekcie, prenosu vlastných pocitov na iných, vytvoril rakúsky psychiater Sigmund Freud. V negatívnom zmysle, napr. keď máme potrebu kritizovať vedenie školy, ale máme obavu z reakcie, posilňujeme v takomto type správania kolegu a pridáme argumenty, ktoré by ho k nami zmýšľanému konaniu, zameranému proti vedeniu školy, doviedli. Ide o pokrytecké správanie, ktoré v konečnom dôsledku môže priniesť pocity frustrácie. Tento chybný model správania, resp. obranná reakcia môže byť dôsledkom potláčania potreby vysloviť svoj názor, prejaviť emócie, ísť do konfliktu. Dôvodom môže byť strach, obava zo zlyhania, z tvrdej reakcie.

Pri prenose môže ísť aj o impulzy z vonkajšieho prostredia, ktoré sú vlastné nám, ale neakceptujeme ich, pretože sú spúšťačom úzkosti, hnevu. Vieme ich však vďaka tomu lepšie identifikovať u kolegov, známych.

Príklad: „To ona sa stále s niekym háda, a pritom o mne hovorí, že ja sa rada hádam.“

O prenose hovoríme aj vtedy, keď sme náchylní hodnotiť správanie sympatickej osoby pozitívnejšie a správanie kolegu, s ktorým nezdieľame rovnaké názory, negatívne. Napríklad pri súperení s kolegom sme viac citliví na odlišnosti a rozdiely, stúpa v nás hnev a v situácii zlyhania kolegu použijeme vetu:

• „Ako ste si to mohli dovoliť. S vami som skončil.“

Na strane druhej pri spolupráci sme viac citliví na podobnosť, máme záujem dohodnúť sa a hnev v nás klesá. V rovnakej situácii vyslovíme vetu:

• „Stáva sa to, každý z nás má právo na omyl.“

Odporúčanie: Ak máme tendenciu reagovať impulzívne, mohli by sme pouvažovať nad tým, ako by znela naša reakcia v prípade, ak by sme viedli spor, alebo mali rozdielny názor s človekom, ktorého máme v obľube, ktorý je nám sympatický.

Odporúčame publikáciu Školská a rovesnícka mediácia