Portál pre riaditeľov škôl a zriaďovateľov
ISSN 1339-925X

Online časopis

Syndróm naučenej bezmocnosti v školskom prostredí

Dátum: Rubrika: Manažment

Vyskúšajte našu 10-dňovú skúšobnú licenciu a získajte prístup k celému portálu zadarmo. Stačí sa bezplatne zaregistrovať.

Chcem prístup zdarma

Máte už predplatné? Prihláste sa.

Koncept naučenej bezmocnosti, predstavený Martinom Seligmanom v 60. rokoch 20. storočia, odhaľuje vážny psychologický fenomén prostredníctvom experimentov na zvieratách a následného výskumu jeho dopadu na človeka. Seligmanove pokusy ukázali, že naučená bezmocnosť môže viesť k vážnym psychologickým problémom a môže negatívne ovplyvniť výkon a motiváciu v škole. V príspevku zdôrazňujeme dôležitosť úlohy učiteľov a vzdelávacieho systému v prevencii a prekonávaní naučenej bezmocnosti u detí, ponúkneme stratégie pre podporu detskej nezávislosti, zvládania neúspechu a proaktívneho prístup k problémom v učení.

Koncept naučenej bezmocnosti bol predstavený americkým psychológom Martinom Seligmanom1 v 60. rokoch 20. storočia. Seligman robil experimentálne pokusy na psoch, čím chcel pôvodne skúmať klasické podmieňovanie, podľa I. P. Pavlova. Keď Seligman začal s experimentom, všimol si zvláštne správanie psov.

Experiment: Psy boli v experimente vystavené zvukovému signálu a slabému elektrickému výboju, čím sa očakávalo, že psy si spoja spomínaný zvuk s elektrickým výbojom a podľa toho budú reagovať. Psy boli umiestnené do kóje, ktorá bola oddelená nízkou priečkou. Vedci chceli dosiahnuť nasledujúci efekt: psy vystrašené zvukom a elektrickým výbojom, preskočia cez priečku do bezpečnej priehradky, aby unikli pred elektrickým výbojom. Ak by sa takto správali, znamenalo by to, že psy sú schopné preniesť svoje emocionálne reakcie naučené v jednej situácii na iné. No nestalo sa úplne tak. Z nejakého dôvodu niektoré zvieratá, keď dostali elektrický výboj, neutiekli pred bolesťou. Pasívne čakali, kedy elektrický výboj skončí.

Záver experimentu: Seligman dospel k záveru, že to bolo spôsobené tým, že na začiatku experimentu boli psy podrobení Pavlovovým kondičným experimentom, pri ktorých dostávali šoky bez ohľadu na to, či niečo urobili alebo nie. To znamená, že psy sa naučili, že v každom prípade dostanú elektrický výboj, nech reagujú akokoľvek.

Nový experiment: Nasledujúce roky Seligman skúmal naučenú bezmocnosť. Pokračoval v správaní psov v laboratóriu a vytvoril nový experiment. Psov rozdelil do troch skupín:

  1. Prvá skupina mala možnosť vypnúť výboj stlačením tlačidla a zbaviť sa tak nepríjemného efektu.
  2. V druhej skupine bol mechanizmus na vypnutie výboja „spárovaný“ s prvou skupinou: to znamená, že oni sami nemohli vypnúť výboj stlačením tlačidla. Mechanizmus fungoval iba vtedy, keď jeden zo psov v prvej skupine stlačil tlačidlo spolu so psom v druhej skupine.
  3. Tretia skupina psov bola bez elektrických výbojov.

Záver nového experimentu: Experiment sa stal úspešným. Psy, ktoré sa naučili vypnúť výboj, skutočne preskočili do druhej časti kóje, rovnako ako tie, ktoré neboli vystavené elektrickým výbojom. Výsledky ukázali, že psy v druhej skupine, ktoré nemohli ovplyvňovať, kedy dostanú elektrický výboj, prestali skúšať akékoľvek pokusy na to, aby sa vyhli spomínanému nepríjemnému podnetu. Naučili sa byť bezmocnými.

Ako sa naučená bezmocnosť prejavuje u ľudí?

Pojem bezmocnosť je úzko spojený s tromi aspektami:

  1. človek sa nevie vyrovnať s danou situáciou;
  2. človek neprijíma žiadne možnosti riešenia jeho situá­cie a ani nevyhľadáva pomoc;
  3. v tomto stave sa cíti veľmi nekomfortne (môže zažívať pocity beznádeje, úzkosti, melanchólie a podobne).

Zvyčajne býva tento stav spätý s dôležitými oblasťami života, napr. s prácou, štúdium alebo komunikáciou s inými ľuďmi.

K prežívaniu a následnému upevňovaniu bezmocnosti, dochádza v opakovaných situáciách, kedy človek zažíva neúspech a úsilie, ktoré do danej situácie vynakladá, neprináša očakávaný výsledok.

Pri opakovanom neúspechu môže človek nadobudnúť pocit, že nemá kontrolu nad svojou situáciou a jednoducho sa vzdá akejkoľvek zmeny a príjme stanovisko, že má smolu, resp. že taký je jeho životný údel.

Príklad: Piatak na základnej škole, ktorý dostáva opakovane zlé známky z matematiky, sa na hodinách môže cítiť frustrovane a úzkostlivo. Môže byť vystresovaný z ďalších písomiek zo spomínaného predmetu, pretože tuší, že nedostane dobrú známku, aj keď sa poctivo pripravuje. Po dlhšom čase môže úplne rezignovať na matematiku, v horšom prípade si môže zhoršiť prospech aj v iných predmetoch a stratiť záu­jem o školu ako takú.

Spomínaný žiak sa stotožnil s tým, že jeho stav je nemenný a aj keď sa pripravuje na vyučovanie, nedostane lepšiu známku. Tým sa stal „obeťou“ naučenej bezmocnosti.

Pôvod a mechanizmy naučenej bezmocnosti

Naučená bezmocnosť zvykne mať svoj pôvod už v detstve. V školskom prostredí však môže naučená bezmocnosť vzniknúť prostredníctvom rôznych mechanizmov, ako napríklad:

  • Opakované zlyhania: Študenti, ktorí čelia opakovaným školským neúspechom bez dostatočnej podpory a porozumenia, môžu začať veriť, že ich úsilie nemá význam.
  • Negatívna spätná väzba: Neustála kritika a negatívne hodnotenia od učiteľov a spolužiakov môžu posilniť pocity bezmocnosti.
  • Nedostatok kontroly: Ak študenti cítia, že nemajú kontrolu nad svojím vzdelávaním a rozhodnutiami, môže sa u nich vyvinúť pocit naučenej bezmocnosti.

Prejavy naučenej bezmocnosti: odmietanie pomoci, uzavretosť, stagnovanie, frustrácia, prokrastinácia, vykazovanie nízkeho sebavedomia a apatie.

Aké dôsledky môže mať naučená bezmocnosť na žiakov?

V kontexte výchovy a vzdelávania sa problém naučenej bezmocnosti u žiakov javí ako multidimenzionálny fenomén s potenciálne zásadnými negatívnymi dopadmi na ich osobnosť, výkon a celkovú životnú perspektívu. Môžeme hovoriť o:

  • zníženej motivácii: žiaci, ktorí veria, že ich snaha nemá vplyv na výsledky, strácajú motiváciu učiť sa a zapájať sa do školských aktivít, čelia signifikantnému poklesu vnímania osobnej efektivity a rezignujú na úsilie,
  • zhoršenom prospechu a školskom výkone: pocity bezmocnosti vedú k poklesu školského výkonu, pretože žiaci prestávajú aktívne pracovať na zlepšení svojich kognitívnych a sociálnych schopností, ktoré sú kľúčové pre školský úspech, dôsledkom môže byť špirála neúspechu a pokles výkonu,
  • psychologických problémoch: dlhodobá bezmocnosť môže viesť k depresii, úzkosti a nízkemu sebahodnoteniu, tieto stavy sú nielen psychicky náročné, ale môžu tiež výrazne zasiahnuť do bežných činností žiakov a ich sociálnych vzťahov.

Naučená bezmocnosť predstavuje výzvu, ktorej musí vzdelávací systém čeliť s maximálnym dôrazom a záväzkom k poskytovaniu podporujúceho, inkluzívneho a pozitívne motivujúceho prostredia.

Prečo učitelia zastávajú kľúčovú úlohu?

Samozrejme, nie všetko môžu učitelia zmeniť, no ich úloha v živote žiakov je zásadná, pretože môžu pozitívne ovplyvniť ich rozvoj. Ak má žiak základ pre syndróm naučenej bezmocnosti, zrejme bude musieť nájsť v sebe cestu, ako zmeniť tento postoj a vybudovať si vyššiu psychickú odolnosť.

Učitelia majú možnosť poskytnúť žiakom príležitosť na úspech, čím sa môže zvýšiť ich sebadôvera a pocit kontroly nad vlastným učením. Odporúča sa pestovať skôr pozitívny prístup k učeniu, poskytovať žiakom dostatok podpory, ktorá im umožní veriť vo svoje schopnosti. Učitelia môžu nazerať na naučenú bezmocnosť svojich žiakov objektívne.

Žiaci, ktorí sa už prestali snažiť a rezignujú na učenie, si v tomto kontexte zaslúžia viac pozornosti.

V tomto kontexte odporúčame:

  • Podporujme žiakov v samostatnosti. Učitelia musia vytvárať prostredie, ktoré podporuje rozhodovanie a iniciatívu žiakov. Detská autonómia je dôležitá pre budovanie dôvery vo vlastné schopnosti. Snažme sa dať priestor žiakom k tomu, aby zdieľali svoje myšlienky a pýtali sa otázky. Môžeme tým zvýšiť ich angažovanosť a záujem o učenie.
  • Hľadajme priestor na povzbudenie a podporu. Zamerajme sa na príležitosti na pochvalu a ocenenie úsilia pokroku žiakov. Podporujúcim pozitívnym prístupom môžeme im pomôcť vybudovať si sebadôveru.
  • Normalizujme neúspech. Bez zlyhania sa neučíme. Žiakom môže pomôcť, keď im dáme najavo, že chyby sú považované za súčasť učenia sa. Ak žiak nebude úspešný v písomke, môžeme ho povzbudiť napríklad príbehom vedca či vynálezcu, ktorý premenil svoj neúspech na príležitosť, z ktorej môže čerpať, napr. Marie Curie Skłodowská, Thomas Edison sú o hodnote zlyhania a odolnosti.
  • Diskutujme o možných ťažkostiach. Od učiteľa sa očakáva, že predvída možné problémy s učivom. Preto sa pýtajme svojich žiakov, čo im robí ťažkosti pri učení. Prediskutujme možné problémy a ich riešenia. Či už ide o problémy s písaním esejí, problémy so zapamätaním si matematických vzorcov, predvídanie a riešenie potenciálnych problémov v triede zníži percento pravdepodobnosti ich výskytu.
  • Preverme si možné ťažkosti jasným vysvetlením učiva pred zadávaním úloh. Pred zadaním jednotlivých úloh žiakom odporúčame preveriť ich úroveň porozumenia učivu. Ak nebola úloha dostatočne jasne vysvetlená, môže sa stať, že žiaci môžu mať kumulatívne ťažkosti s učením, nakoľko v matematike alebo prírodných vedách je nové učivo často postavené na predchádzajúcich vedomostiach. Zlé vysvetlenie jedného konceptu môže spôsobiť problémy pri učení ďalšieho učebného materiálu.

Vytvárajme pre žiakov prostredie, ktoré podporuje ich samostatnosť, rozhodovanie a iniciatívu, a tým prispievajme k rozvoju dôvery v ich schopnosti. Povzbudzujme ich k vyjadrovaniu myšlienok a kladeniu otázok s cieľom zvýšiť ich zapojenie do vzdelávacieho procesu. Sústreďme sa na poskytovanie uznaní a podpory, čo pomáha formovať ich sebavedomie. Je nevyhnutné vnímať neúspech ako prirodzenú súčasť učenia sa a motivovať žiakov k odolnosti a učeniu sa z chýb. 

LITERATÚRA:

  1. Americká psychologická asociácia. (n.d.). Naučená bezmocnosť. [online]. Dostupné na: https://dictionary.apa.org/learned-helplessness
  2. Lekárske správy dnes. (n.d.). Naučená bezmocnosť: príznaky, príčiny a liečba. [online]. Dostupné na: https://www.medicalnewstoday.com/articles/325355#related-conditions
  3. Edutópia. (n.d.). Ako čeliť naučenej bezmocnosti. [online]. Dostupné na: https://www.edutopia.org/article/how-counter-learned-helplessness/
  4. Peterson, C. a Seligman, M. E. (1983). Naučená bezmocnosť a depresia u detí. [online]. Dostupné na: https://ppc.sas.upenn.edu/sites/default/files/lhchildrendepaches.pdf
  5. Scirp. (n.d.). Naučená bezmocnosť a akademické výsledky medzi študentmi stredných škôl v Ugande. [online]. Dostupné na: https://scirp.org/reference/referencespapers?referenceid=2008359
  6. Verywell Mind. (n.d.). Pochopenie naučenej bezmocnosti. [online]. Dostupné na: https://www.verywellmind.com/what-is-learned-helplessness-2795326helplessness-2795326
  7. Seligman, M. E. P., & Maier, S. F. 1967. Failure to escape traumatic shock. Journal of Experimental Psychology, 74(1), 1-9. 


Diskusia - Počet príspevkov: 0

Odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky pošlite na direktor@wolterskluwer.sk

Seriály