Právna úprava mediácie v slovenskom práve

Náš právny poriadok nabáda k prednostnému riešeniu sporov dohodou. § 3 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvádza „Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou.“ Aj keď máme možnosť riešiť civilné spory prednostne dohodou v mimosúdnom konaní, napriek tomu stále častejšie využívame súdy ako autoritu, ktorá rozhodne o nás na základe predložených dôkazov.

Zákon o mediácii

Cieľom zakotvenia mediácie zákonom č. 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov do slovenského právneho poriadku, ako uvádza pôvodná dôvodová správa, bolo, zlepšiť prístup ku spravodlivosti z dôvodu rastúceho objemu súdnych žalôb, predlžovania súdneho konania a prístup k spravodlivosti, ktorý sťažuje aj kvantita a zložitosť legislatívy. Prístup k spravodlivosti pre všetkých je základným právom, ktoré zakotvuje článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Pokiaľ ide o alternatívne riešenie sporov pred súdom, občianske súdne poriadky členských štátov umožňujú poveriť niektorého sudcu najmä zmierovaním, povinne začleniť fázu zmierovania do súdneho konania, alebo sudcov výslovne nabádajú, aby sa aktívne snažili dosiahnuť dohodu medzi stranami sporu. Tieto špecifické úlohy, ktoré nemusia patriť medzi obvyklé funkcie sudcov, môžu byť zverené aj kvalifikovanému mediátorovi zapísanému v registri mediátorov. Mediácia podľa tohto zákona má byť najmä podporou súdneho konania.

Dohodu môžu uzatvoriť v mediácii účastníci mediácie:

• pred začatím súdneho konania,
• počas súdneho konania a 
• nie je vylúčená aj zmena úpravy pomerov na základe dohody po skončení súdneho konania.

Zákon o mediácii upravuje základne pojmy, čo je mediácia, kto je mediátor, aké druhy sporov možno mediáciou riešiť, začiatok a koniec mediácie, povinnosti mediátora, účinky mediačnej dohody, zriadenie mediačných inštitúcii na podporu mediácie, či vzdelávanie mediátorov.

Zákon č. 141/2010 Z. z. novelizoval zákon o mediácii. Formalizáciou mediácie sa upravil začiatok a koniec mediácie. Zavedením písomnej formy dohody o začatí mediácia sa mediátor začal výrazne odlišovať od iných subjektov oprávnených riešiť spor v mimosúdnom konaní. Uloženie dohody o začatí mediácie v registri listín malo a stále má pre plynutie premlčacej lehoty a zánik práva rovnaké právne účinky ako uplatnenie práva na súde.

Rovnaké právne účinky v súčasnosti má aj zápis v knihe mediácii vedenom mediátorom, ktorý priniesla novela zákona o mediácii zákonom č. 390/2015 Z. z., účinná od 1. 1. 2016. Mediátor tak oproti napr. advokátovi, ktorý je tiež subjektom oprávneným a dokonca aj povinným prednostne sa pokúsiť s klientmi uzatvoriť zmier v spore, získal výraznú moc pracovať s časom pre uplatnenie práva na súde. Lehota neplynie, a tak sa účastníci mediácie môžu, bez tlaku straty právneho nároku, podať vo veci návrh na súd, v pokoji sa dohodnúť o úprave svojich vzájomných práv a povinnosti dohodou. 

Novely zákona o mediácii priniesli aj sprísnené podmienky povinného vzdelávania mediátorov, aby sa zvýšila a zachovala kvalitatívna úroveň vedomostí a zručností mediátora v čase po absolvovaní odbornej prípravy a odbornej skúšky. Nepriniesla však požiadavku mediátorov na zavedenie špecializácie pre jednotlivé oblasti mediácie. Z dôvodu potreby jednoznačného ustálenia povinností mediátora pristúpil zákonodarca k ustáleniu okruhu povinností a zároveň zákonných príkazov, ktoré musí mediátor pri výkone mediácie rešpektovať.

Mediátor nemôže opomínať už spomínaný záujem dieťaťa alebo ignorovať rodičovské práva jedného z rodičov.

Explicitné vymedzenie okruhu povinností má za cieľ vyriešiť niektoré výkladovo sporné otázky zodpovednosti mediátora, povinnosti mediátora podpísať mediačnú dohodu a podobne. Osobitne, pokiaľ ide o podpis mediátora na dohode, ktorá je výsledkom mediácie, tento plní funkciu jednak evidenčnú z dôvodu jednoznačného ustálenia skutočnosti, že k uzavretiu dohody došlo pred mediátorom a jednak zákon tým, že zavádza odmietnutie podpísania dohody, je sústredený aj na ochranu mediátora pred vyvodením prípadnej zodpovednosti za protiprávny stav.

Ustanovenie § 14 zákona o mediácii vymedzuje aj okamih skončenia mediácie spojený s okamihom odmietnutia podpisu tzv. mediačnej dohody mediátorom. Mediátor v zásade nemôže osobám zúčastneným na mediácii zabrániť, aby uzavreli dohodu, ktorá bude vykazovať zásadné právne vady, je však záujem zákona, aby sa na tomto stave mediátor nespolupodieľal. Rovnako posúdenie súladu s dobrými mravmi je kritérium, ktoré mediátor musí zohľadniť pri podpise mediačnej dohody.

Ustanovenie § 1 zákona o mediácii upravuje druhy sporov, ktoré môže mediátor riešiť mimosúdnou cestou. Ide o spory, ktoré vznikajú z občianskoprávnych vzťahov, z rodinnoprávnych vzťahov, z obchodných záväzkových vzťahov a z pracovnoprávnych vzťahov. Taxatívne vymenované spory okliešťujú možnosť účasti mediátora pri riešení sporov v rámci správneho práva. Zmenou ustanovenia § 1 zákona o mediácii, tak aby sa taxatívny výpočet zmenil na demonštratívny by sa rozšíril okruh sporov a umožnil vstup mediátora do komunitných, enviromentálnych sporov alebo by sa účastníkom mediácie mohol stať správny orgán.

Tento zákon sa vzťahuje aj na cezhraničné spory, ktoré vznikajú z obdobných právnych vzťahov, okrem tých práv a povinností, s ktorými strany nemôžu podľa právneho poriadku, ktorým sa tento právny vzťah podľa osobitných predpisov spravuje, nakladať.

Mediácia je podľa zákona o mediácii mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu.

Výkon činnosti je, žiaľ, v zákone definovaný ako podnikanie. Práve status podnikateľa stavia mediátora do súkromného sektora a neraz spôsobuje problémy najmä pri efektívnej multiinštitucionálnej spolupráci v oblasti rodinného práva.

Osoba zúčastnená na mediácii je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je v spore týkajúcom sa zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu s inou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Ide teda o všetky osoby, ktorých sa spor týka a ktoré dobrovoľne súhlasia s riešením svojho sporu mimosúdnou cestou. Do mediácie môžu vstupovať aj iné osoby, ktoré, ak s tým osoby zúčastnené na mediácii súhlasia, môžu priniesť vyjasnenie jednotlivých situácii. Veľa mediátorov má dilemu, čo s účasťou advokáta na mediácii ako zástupcu jednej strany v spore. Mediátor nemôže žiadnemu účastníkovi mediácie zakázať zastúpenie advokátom. Je však na všetkých účastníkoch, či budú pokračovať v mediácii aj za podmienok, že druhá strana advokáta nemá. Mediátor nestojí na strane jednej zo strán, nevystupuje v mediácii ako advokát. Je tam vždy pre všetkých účastníkov v rovnakej miere a aj pre dieťa, ktoré sa reálne mediácie nezúčastňuje.

Mediátorom podľa tohto zákona môže byť každá fyzická osoba zapísaná v registri mediátorov, na ktorej sa osoby zúčastnené na mediácii dohodnú a ktorá s osobami zúčastnenými na mediácii uzavrie dohodu o začatí mediácie podľa § 14 ods. 1. Jeho povinnosti vymenúva § 4 zákona o mediácii. Mediátor musí vykonávať svoju činnosť osobne, čestne, svedomito, nezávisle, nestranne, dôsledne, s náležitou odbornou starostlivosťou a dbať na účelnosť a hospodárnosť výkonu mediácie. Tieto jeho povinnosti v sebe zahŕňajú aj jednotlivé princípy mediácie, preto je potrebné, aby ich mal mediátor vždy na mysli.

Zákon mediátorovi zároveň zakazuje určité činnosti pri vedení mediácie. Dôležité je pripomenúť, že poznáme tri základne smery v mediácii ‒ facilitatívny, evaluatívny a  transformatívny. Mediátor v zmysle zákona sám nesmie rozhodovať o spore, ktorý je predmetom mediácie, alebo nútiť osoby zúčastnené na mediácii, aby prijali ním navrhované riešenie sporu. Týmto spôsobom sa nepriamo potvrdilo, že jeden z preferovaných smerov v oblasti mimosúdneho riešenia sporov je evaluatívny smer vedenia mediácie. Mediátor by tak mal byť schopný byť nápomocný účastníkom mediácie a pomáhať im navrhovať riešenia, ktoré by im pomohli rozhodnúť sa pre niektorú z alternatív pre vyriešenie ich sporu. Rodinný mediátor musí spĺňať predpoklady na vedenie mediácie nielen podľa zákona o mediácii, ale musí mať aj špecifické znalosti a schopnosti pre vedenie rodinného sporu.

Zdroj: Tragalová, D. 2018. Rodinná mediácia - ako deťom neublížiť rozvodom. Wolters Kluwer SR. 2018. ISBN 978-80-8168-826-3