Historické označenia učiteľov a žiakov

Pri čítaní historických príspevkov o dejinách školstva sa stretávame s viacerými dobovými pomenovaniami učiteľov. Tu je niekoľko z nich.

V najstaršom listinnom dokumente, v Zoborskej listine z roku 1111, nachádzame zmienku o gramaticusovi Willermusovi, ako je označený vtedajší pravdepodobný rektor katedrálnej školy v Nitre. Označenie rektora sa dnes používa ako titul najvyššieho akademického hodnostára vysokej školy alebo univerzity.

Správca cirkevnej elementárnej školy sa v starších listinách spomína pod zastaralým označením rechtor, príp. magister scholae. Rektor mal zvyčajne po ruke učiteľa, ktorý učil žiakov cirkevný spev, kantora. V tých mestách, ktoré boli osídlené nemeckým obyvateľstvom (banské mestá) sa rektor nazýval schulmeister (z nem.). Označenie rektora však malo svoje miestne a dobové modifikácie. Nazývali ho aj ludimagistrom, scholasticom, magistrom scholae či inými názvami.

Radový učiteľ nazývaný najčastejšie praeceptor (z lat.) mal viaceré označenia: collega, lehrer, didascalus. Aj pomenovanie žiaka, napr. scholaris (v 14. storočí) malo svoje varianty, napr. scholár, deák. Ak takýto žiak absolvoval v stredoveku vyššiu školu prijal pomenovanie literát, prípadne magister. Pravda, uvedené označenia učiteľov a žiakov sú pri štúdiu starších dokumentov, omnoho pestrejšie.

Menej známym je v historickej literatúre grécky filozof Diogenes zo Synopy (3. st. p. n. l.). Keďže verejne vystupoval so svojimi filozofickými názormi, možno ho považovať za ľudového učiteľa. Známy je predovšetkým tým, že žil skromne (traduje sa, že býval v sude) a sformoval zásady filozofie kynizmu, ktorá sa prestransformovala na stoicizmus. Je známy výrokom, ktorý platí aj v súčasnosti: Základy štátu spočívajú vo výchove mladých.