Stratégie zvládania frustrácie - obranné mechanizmy

Obranné mechanizmy predstavujú reakciu na nadmernú záťaž, chránia organizmus pred poškodením. Často však obrana pôsobí neadekvátne a ak jedinec v nej zotrváva dlhšie, stráca schopnosť pružného prispôsobenia sa aktuálnym okolnostiam. 

Najčastejšie obranné mechanizmy

Hostilita a agresia - ide o správanie zamerané na ublíženie, poškodenie niečoho alebo niekoho. Predstavuje zjavnú zlosť, averziu a následne agresivitu zameranú na jedinca alebo skupinu. Každá agresia je dôsledkom výraznej frustrácie.

Môže mať podobu:

• slovnú, napr.bohatý slovník negatívnych výrazov, vulgarizmov, aj 
• fyzickú, napr.kopanie, búchanie, napádanie, ničenie, týranie, ubližovanie, zabíjanie.

Agresia môže byť:

• vonkajšia (zameraná na poškodenie okolia) – zosmiešňovanie, ponižovanie, týranie členov domácnosti (často aj v dôsledku alkoholizmu alebo požívania iných toxických látok); môže byť vyvolávaná aj osobnostným diskomfortom, ktorý vyplýva zo situácií spôsobujúcich absenciu zón vytvorených stereotypom, ktoré absorbovali frustračné tenzie,
• vnútorná (zameraná na poškodenie seba) – prežívanie beznádeje, nedostatku optimizmu, strachu, ktoré môžu byť sanované nadmerným požitím utlmujúcich prostriedkov, tabletiek na spanie, sebapoškodzovaním, odmietaním potravy a pod.

Negatívne sociálne a nedostatočné materiálne istoty spôsobuje najmä prenášanie agresie silnejších jedincov na slabšie objekty. V interakcii s inými ide o fenomén nevysvetliteľných útokov, neadekvátnych reakcií na podnety, výbuchov zlosti, skratov v konaní. Zvlášť nebezpečnú rovinu predstavuje násilie v prípade opakovaných agresií, pri fyzickom a psychickom týraní iných, napr. detí, ktoré sa nedokážu brániť, neznámych jedincov, na ktorých si frustrovaná osoba uvoľní svoj hnev. Klasickým príkladom sú nevysvetliteľné prípady, keď jedinci spolu aktívne komunikujú a po krátkej dobe vzniká konflikt končiaci ublížením na zdraví, bitkou, zabitím.

Regresia -ústup - z vývinového hľadiska ide o krok späť, do nižšej vekovej kategórie, k infantilnému spôsobu správania, napr. žiak sa začne správať neadekvátne svojmu veku, prejavy správania sú typické pre mladšiu kategóriu, napr. vzdor spojený s hádzaním sa o dlážku, pomočovanie a pod.

U učiteľov sa môže regresia prejaviť ako utiahnutosť, zamyslenosť, plačlivosť, neustále ponosovanie sa, ide o podvedomú neschopnosť čeliť problémom.

Rezignácia - stiahnutie sa zo situácie - jedinec rezignuje a po jednom alebo opakovanom neúspechu sa nebude pokúšať dosiahnuť cieľ. Napríklad učiteľ zistí, že žiaci sa nepripravujú na vyučovanie napriek jeho snahe o nové formy vyučovacích postupov, nebude ich ďalej motivovať, aby si osvojili dané poznatky. Uspokojí sa s tým, že poznatky budú absentovať nie jemu, ale žiakom a nebude investovať svoju energiu do niečoho, čo nie je oceňované. V prípade žiaka môže ísť napr. o pocit nesprávneho ohodnotenia, absenciu individuálneho prístupu, nezáujem o preberanú učebnú látku, ignorovanie učiteľa a ďalšie, ktoré demotivujú žiaka k plneniu povinností. Preto v čase pandemickej krízy učitelia musia zvlášť citlivo hodnotiť svojich žiakov.

Únik - ide o pokus o odmietnutia reality, v ktorej učiteľ alebo žiak zažil neúspech, zlyhanie, poníženie, degradáciu; riešenie danej situácie konštruktívne odmieta, odkláňa sa od nej, nerieši ju. Uniká do snov a fantázie. Niekedy hľadá únik v alkohole, drogách, v demonštratívnej apatii alebo uniká do choroby.

Racionalizácia - pokus nájsť racionálne (prijateľné) zdôvodnenia zlyhania, respektíve presvedčiť seba, že riešenie situácie nie je potrebné. Klasickým príkladom je Ezopova bájka Líška a hrozno (hrozno, na ktoré sme nedosiahli, už aj tak nechceme; aj tak je kyslé a pod.).

Bagatelizácia - zľahčovanie a degradácia cieľa v dôsledku nesplnenia očakávania, napr. v prípade žiaka názor, ktorý ho utvrdzuje v tom že, nepotrebuje chodiť do školy, vzdelanie nie je potrebné, dôležité sú materiálne hodnoty, učiteľ je zbytočný, všetko je na webe a pod. V prípade učiteľa ide o syndróm spojený so zľahčovaním situácie zodpovednosti za vzdelávanie a výchovné pôsobenie (to nie je moje dieťa, nech sa stará rodič a pod.), resp. nadobudne presvedčenie, že aj tak všetko, čo sa žiaci naučia, zabudnú, preto nebude investovať zbytočne energiu.

Kompenzácia – sublimácia - ak sa nedarí dosiahnuť cieľ, žiak, učiteľ si zvolí náhradný cieľ a povýši ho nad iný. Klasickým príkladom sú chovatelia niektorých zvierat, ktorí sa starajú o zviera ako o dieťa, hovoria o ňom ako o bábätku, majú špeciálny album fotiek, zviera má špeciálny šatník, komunikujú s ním ako s dieťaťom a pod.

Fantázia - bdelé snenie - z gréckeho bájoslovia (Phantasos – syn boha spánku Hypna), jedinec sníva o dosiahnutí cieľa v rôznych variantoch, ale nič konštruktívne pre dosiahnutie cieľa nerobí. Žiak sa neučí, učiteľ nebojuje za lepšie podmienky, sníva o lepšej budúcnosti a obaja veria, že problémy sa vyriešia samé.

Identifikácia - stotožnenie -termín pochádza z latinského „idem“ a prejavuje sa absolútnym stotožnením sa s iným jedincom. Ide o stavy fanatizovania a úplného fyzického a psychického oddania sa vplyvu iného jedinca. Je typická pre uznávanie vodcu, pričom dochádza k strate vlastnej identity a zodpovednosti za svoje činy. Predstavuje nebezpečnú rovinu kompenzácie záťaže s následným poškodením nielen seba, ale aj svojich blízkych či žiakov. V čase krízy môžu byť takéto formy zvlášť nebezpečné.

Popieranie nepriaznivého faktu - ide o pštrosiu stratégiu, pri ktorej jedinec nechce pripustiť realitu a odmieta sa pripraviť na novú situáciu. Ide o neschopnosť vžiť sa do novej roly; nerešpektovanie odporúčania, nariadenia, snaha o dehonestovanie, spochybňovanie skutočnosti.

Projekcia - premietanie vlastných záujmov do druhých osôb, pripisovanie vlastnej neschopnosti neschopnostiam iných ľudí, zvlášť typická je pre situácie, pri ktorých vlastné myšlienky, nápady a záujmy sú interpretované ako záujmy iného jedinca.

Zmyslom uvedených reakcií je odstránenie úzkosti, napätia, pričom tieto obranné mechanizmy majú zvlášť v detstve dôležitú funkciu. V podmienkach záťaže umožňujú úspešnejšie riešiť problémy a so záťažou sa oveľa ľahšie vyrovnať. Pre zachovanie rovnováhy a harmónie jedinec podvedome upravuje vonkajšiu realitu tak, aby bola pre neho únosná. Systematicky sa začneme klamať a presviedčať, že jeho postoje sú správne a vo vykonštruovanom svete hľadá obranu. Problém nastáva, ak sa niektorý z obranných mechanizmov zafixuje ako jediný možný spôsob riešenia situácie.

Účinky záťaže a frustrácie môžu byť pozitívne, ak motivujú, pripravujú, zvyšujú výkon, ale aj negatívne, ak sa napätie hromadí a prejaví sa na zdraví v podobe psychosomatických a psychických ochorení.

Efektívny pohľad na zvládanie frustrácie

Dôležitú kategóriu zvládania frustrácie predstavuje frustračná tolerancia. Ide o individuálnu kapacitu odporu bez uchýlenia sa k neadekvátnemu spôsobu reakcie, resp. nedôvery vo vlastné schopnosti. Odolnosť, tolerancia voči frustrácii je schopnosť zdolávať záťaž bez vážnejších porúch a neprimeraných reakcií. Rozpätie, v medziach ktorého jedinec znáša frustrácie bez vážnejších škôd, nazývame zónou tolerancie frustrácie. Ide o psychickú odolnosť, ktorá predstavuje schopnosť reálne vnímať problémovú situáciu, riešiť ju vo vzťahu k všetkým druhom záťažových situácii, vrátane frustrujúcich. Predstavuje kvalitu osobnosti v rovine schopnosti zdolávať frustrátory a zmeny v psychologických mechanizmoch regulácie organizmu a činnostiach, ktoré dané situácie vyvolali.

Psychologická odolnosť voči stresovým a frustrujúcim situáciám sa vyznačuje kvalitou orientácie v okolí i v sebe samom, motivačnou schopnosťou cieľov, schopnosťou emocionálnej kontroly a sebakontroly, štruktúrou osobnosti človeka a systémom naučených spôsobov reagovania v záťažových situáciách.

Prežívanie frustrácie závisí od osobnostných predpokladov, ku ktorým patrí systém doterajšieho života a činností jednotlivca, novosť požiadaviek na systém života a činností a vzťahu človeka k nim a premyslenosť postupnosti a cieľavedomej organizácie celého procesu navykania na nové požiadavky a činnosti.

K základným osobnostným predpokladom patrí úroveň psychického napätia, dynamika emócií a citov, cieľavedomá racionalita, vôľové zameranie.

Nízka frustračná tolerancia je známa napr. u jedincov, ktorí sú konfliktní, agresívni, ktorí neradi akceptujú nariadenia, neustále sú s niekým alebo niečím v opozícii. Kontinuálne sa prejavuje u detí, ktorých rodičia nežijú v harmonickom partnerstve, kde často vznikajú verbálne a fyzické konflikty, alebo pochádzajú z rodín nezamestnaných, z rodín, kde rodičia žijú s určitou traumou, napr. rodičia postihnutých detí ťažko budú vyhľadávať rodiny s nadpriemernými deťmi, keďže ich témy rozhovorov by boli diametrálne odlišné a pre rodinu s postihnutým jedincom zjavne skľučujúce.

Každá pandémia prináša ekonomický a hospodársky prepad, strach o istoty, existenciu. Zároveň je príležitosťou pre reálne poznanie hodnôt a charakterov ľudí, s ktorými žijeme, pracujeme, koexistujeme v spoločnom priestore.

Viac v časopise Manažment školy v praxi č. 6 v príspevku Frustrácia z pandémie ako ju nepoznáme - 10 dňová po registrácii užívateľského konta zdarma