Vzájomný rešpekt medzi učiteľom a žiakom

Rešpekt. Ten skutočný sa nedá vynútiť bez prirodzenej autority a hlbokého presvedčenia, že človek, ktorý sa k nám prihovára, ktorý nám dáva rady, ktorý nás usmerňuje, ktorý nás vyzýva, aby sme mu dôverovali, ktorý posúva hranice našich možností, je zároveň nositeľom hodnôt, ktoré máme túžbu zrkadliť aj v sebe.

Komu dovolíme, aby sa stal naším vzorom, a prečo? 

Spôsob komunikácie, správania, riešenia konfliktov, nie je pre žiaka čisto náhodnou voľbou. Má svoju históriu. Históriu, ktorá nie je izolovaná od vplyvu pre neho dôležitých dospelých. Emočne nastavený „sklad“ možných reakcií nám pomáhajú vytvárať naše prirodzené výchovné autority, vzory – rodičia a neskôr aj učitelia. S ohľadom na takto nastavený „program“, ak sa vyskytne konflikt, problém, vyťahujeme z tohto „skladu“ najvhodnejší spôsob reakcie. Niekedy sa však stane, že prehliadneme skutočnosť, ktorá nám signalizuje zmenu vonkajších podmienok, a aj naša reakcia si žiada rekonštrukciu. To, čo bolo účinné kedysi, môže v novej situácii pôsobiť inak, ako očakávame. Do vzájomných vzťahov tak vstupujú sklamania, prehry, intrigy, frustrácie, negatívne pocity, prekvapenia a neistoty.

Akého učiteľa potrebujú dnešní žiaci?

Otázky boli položené žiakom v rôznych školách počas mediačných aktivít. Odpovede nemali výskumný charakter. Boli len snahou o reflexie žiakov smerom k ich predstavám o kvalitách učiteľa.

Neposlušní a drzí žiaci potrebujú podľa žiakov takého učiteľa, ktorý by bol: „prísny, rázny, aktívny, nestranný, špecializovaný odborník, s dobrými argumentmi, s veľkou autoritou, ale aj s veľkou trpezlivosťou.“ 

Pre spolužiakov s individuálnymi potrebami by si ich rovesníci priali učiteľa, ktorý by bol: „chápavý, trpezlivý, pokojný, ktorý by vedel usmerniť, mal by pevné nervy, bol by výrečný, dokázal by hľadať ľahšie cesty k učeniu sa, bol by milý, priateľský, dokázal by spolužiaka, ktorý má problém s učením, brať rovnocenne ako jeho spolužiakov a nemal by potrebu ho obmedzovať v tom, v čom je dobrý.“ 

Tichší a utiahnutejší žiaci v triede potrebujú: „veselého, vtipného, zhovorčivého, milého, chápavého, aktívneho, kreatívneho, citlivého, trpezlivého učiteľa bez predsudkov“.

Dospelý človek ako vzor

Deti nás pozorujú! Zároveň sa mnohé veci učia spontánne. Neinformujú nás, že práve v danom momente, keď si intenzívnejšie vymieňame názory s kolegom pred vstupom do triedy, alebo v čase, keď v zamyslení sa nad plánovaním ďalšej hodiny nereagujeme na ich pozdravy na chodbách školy, sme sa pre nich stali modelom „akceptovateľnej“ komunikácie medzi dospelými, modelom vytvárania vzťahov.

Rozhodnutie učiteľa z pozície dospelej autority pri prvých náznakoch konfliktov medzi spolužiakmi môže byť len zdanlivo účinným riešením. Potláčaný hnev, stúpajúca nervozita, ale aj vnútorné napätie z vytesnenia nepríjemných pocitov sa môžu vrátiť v nevhodnom čase a v rôznych podobách. Ak sa v detstve naučíme nezdravý model komunikácie, zvykneme ho používať aj v dospelosti.

Aký by mal byť vzťah medzi učiteľom a žiakom?

Medzi učiteľom a žiakom: „by mala byť väčšia tolerancia, vzájomný rešpekt, dôvera, úprimnosť, akceptovanie iných názorov, vzájomná úcta, uznanie učiteľa ako autority, žiaci a učitelia by sa mali navzájom počúvať, učiteľ by mal rešpektovať aj práva žiaka.“

Hodnoty a normy, ktoré si deti prinášajú z domáceho prostredia, postoje rodičov, tradície, rozsah hraníc, v ktorých je možné sa slobodne pohybovať, to všetko ovplyvňuje správanie detí v kolektíve.

Spoznať množstvo žiackych príbehov je pre pedagogického zamestnanca, odborného zamestnanca, ale aj vedúcich zamestnancov v školstve náročná cesta a vyžaduje si múdrosť a nadhľad kompetentných, ktorí by mali pre prácu učiteľov vytvárať čo najvhodnejšie podmienky.

Aký by mal byť podľa žiakov vzťah medzi učiteľom a rodičom?

Pozrime sa na to, ako si niektorí žiaci predstavujú vzťah medzi učiteľom a rodičom: „Medzi učiteľom a rodičom by mal byť obojstranný rešpekt, pochopenie, tolerancia. Rodičia s učiteľmi by mali vzájomne svoje názory zdieľať a mali by dokázať medzi sebou viesť úprimné rozhovory.“

Čo všetko môže byť komunikačným posolstvom žiakov?

Čítať s porozumením „nálady“ žiakov si vyžaduje oko dobrého pozorovateľa. Učiteľ ním v dnešnej dobe potrebuje byť. Potrebuje byť pripravený na zmeny nálad žiakov, hľadanie ich motivácie, súťaživosť, súperenie v „boji“ o vplyv, moc, vyjasňovanie rovesníckych rolí v triede. Ak chce učiteľ žiakov sprevádzať, potrebuje rešpektovať ich videnie sveta v rôznych farbách skôr, ako sa natrvalo a nenávratne vymknú z jeho dosahu.

To, čo žiakom pomáha prijať spoločné pravidlá, nemusí byť sila argumentu učiteľa, príklad tvrdej konfrontácie učiteľa so žiakom, ale je to skôr proces, ako je žiakom dovolené s vyslovenými názormi reálne sa zaoberať, skúmať ich, naučiť sa ich chápať a aj prijímať.

Cieľom diskusie nemusí byť vždy zmena názoru. Žiak potrebuje mať pozitívne vzory. Potrebuje ich „nasávať“ v prostredí rodiny, školy, aj v okolí vrstovníkov. Cesta pochopenia vedie cez trpezlivé usmerňovanie vlastným príkladom.