Zákon č. 151/2017 Z.z. - posunková reč nepočujúcich osôb

Predpis nadobudol účinnosť 1. 9. 2017.

Zákon č. 151/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR č. 149/1995 Z.z. o posunkovej reči nepočujúcich osôb a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 

Účelom zákona je ustanoviť používanie posunkovej reči ako formy komunikácie nepočujúcich osôb a tým zabezpečiť podmienky na ich uplatnenie v spoločnosti.

Za nepočujúce osoby sa na účely tohto zákona považujú osoby, ktoré nepočujú od narodenia alebo stratili sluch pred osvojením si hovorenej reči, a osoby ohluchnuté a ťažko nedoslýchavé, ktorým strata sluchu neumožňuje ani s technickými pomôckami porozumieť hovorenej reči sluchom tak, aby mohli prostredníctvom hovorenej reči bezproblémovo komunikovať.

Posunková reč je konkrétna realizácia systému posunkového jazyka.

Komunikačnou formou nepočujúcich osôb používanou v Slovenskej republike je slovenský posunkový jazyk, ktorý je prirodzeným jazykom komunity nepočujúcich osôb, ktorý je tvorený špecifickými vizuálno-pohybovými prostriedkami, medzi ktoré patrí tvar rúk, ich pozícia a pohyb, mimika, pozícia a pohyb hlavy a hornej časti trupu. Slovenský posunkový jazyk má základné vlastnosti jazyka, je verbálny, nezvukový jazykový systém s vlastnou gramatikou a inventárom posunkov. Jednotkou slovenského posunkového jazyka je posunok.

Komunikačnou formou nepočujúcich s počujúcimi, neovládajúcimi slovenský posunkový jazyk, je posunkovaná slovenčina používajúca gramatiku a slová zo slovenského jazyka, posunky zo slovenského posunkového jazyka a umelo vytvorené posunky. Tieto prvky sa používajú súčasne, bez hlasu alebo s hlasom.

Nepočujúce osoby majú právo na:

• a)    používanie slovenského posunkového jazyka,
• b)   vzdelávanie v slovenskom posunkovom jazyku,
• c)    informácie pomocou slovenského posunkového jazyka v televíznom vysielaní verejnoprávnej inštitúcie,
• d)   prístup k informáciám verejného záujmu a k informáciám vzťahujúcim sa na práva nepočujúcich osôb.

Vyberáme z dôvodovej správy

Predkladatelia: D. Tittel, E. Smolíková, M. Kuciaňová, J. Paška, T. Bernaťák, Š. Zelník.

Zákon o posunkovej reči nepočujúcich osôb sa v § 4 písm. b) odvolával na zákon č. 29/1984 Zb., ktorý nepovažuje posunkovú reč za prvotný, nepočujúcim osobám vlastný komunikačný prostriedok, ale iba za akýsi pomocný nástroj pri osvojovaní si orálnej reči.

Pojem "sluchovo postihnutý/ náležite nerozlišoval jednotlivé druhy sluchového postihnutia, ako sú nedoslýchaví, osoby so zvyškom sluchu, ohluchlí, ale aj nepočujúci. Z metodologického hľadiska bolo preto nesprávne aplikovať všeobecný pojem rovnako na všetky ostatné druhy sluchového postihnutia.

Dôvodom je, že každé konkrétne sluchové postihnutie vyžaduje diametrálne odlišný prístup:

• Nedoslýchavé deti nie sú problémom pri integrácii, pretože načúvací prístroj im umožňuje počuť a vzdelávať sa v školách medzi počujúcimi. Podobne sú na tom aj deti so zvyškom sluchu, alebo deti ohluchlé.
• Nepočujúce deti potrebujú osobitnú starostlivosť už od útleho veku v špeciálnych školách, v ktorých sa pri ich vzdelávaní využíva tzv. bilingválna metóda.

Dôkazom nesprávnej aplikácie zákona o posunkovej reči nepočujúcich bol katastrofálny dopad na ich vzdelávanie, keďže boli nepočujúce deti, ako tzv. „sluchovo postihnuté“ preradené zo špeciálnych škôl a následne tzv. „integrované“ do štandardných tried, medzi deti počujúce. Odlíšenie skupiny nepočujúcich od skupín nedoslýchavých, ohluchlých, či so zvyškom sluchu umožňuje, aby nedochádzalo k nesprávnemu zaradeniu dieťaťa s poruchou sluchu do nesprávnej vzdelávacej inštitúcie.

Novela poukazuje na to, že posunková reč je primárnou zložkou identity nepočujúceho. Preto je dôležité si uvedomiť, najmä pri zásadnej komunikácii s nepočujúcim, význam kvalitného, profesionálneho a precízneho tlmočenia v posunkovej reči, ako aj možnosť využitia vhodných zariadení umožňujúcich konvertovanie orálnej reči do písomnej formy.

Legislatívny proces v NR SR