Sociálno-pedagogická diagnostika v práci sociálneho pedagóga

V odbornej literatúre, ale aj v školskej praxi je explicitne vymedzovaná najmä pedagogická a psychologická diagnostika žiaka, príp. špeciálno-pedagogická diagnostika. Cieľom pedagogickej diagnostiky je zhromažďovanie informácií o vedomostiach, schopnostiach a zručnostiach žiakov. Objektom pedagogickej diagnostiky je jedinec, skupina žiakov, vzdelávacia inštitúcia (škola) alebo vzdelávací systém ako celok (Mertin a Krejčová, 2016).

Diagnostické kompetencie učiteľa sa spájali najmä s procesom hodnotenia vzdelávacích výsledkov žiakov. Od šesťdesiatych rokov 20. storočia sa názory na diagnostické kompetencie učiteľa začali meniť (Cabanová, 2011). Proces diagnostikovania bol v intenciách odborníkov (psychológ a pod.). Od sedemdesiatych rokov 20. storočia sa začal klásť akcent na hodnotenie edukačných efektov, čo podporilo aj rozvoj výskumu v školách a samotný vznik pedagogickej diagnostiky ako samostatnej pedagogickej disciplíny (Kasáčová a Cabanová, 2011).

Pedagogické diagnostikovanie podľa P. Gavoru je „zisťovanie, analyzovanie a hodnotenie úrovne rozvoja dieťaťa (skupiny detí) ako objektu a subjektu vzdelávacieho pôsobenia“ (Gavora, 2013, s. 11). Termíny diagnostika a diagnóza sú odvodené z medicíny. Deti nie sú pacientmi, ale sú najmä subjektmi a objektmi v edukačnom procese a terminológiu, koncepciu a zameranie medicíny nemožno mechanicky aplikovať na oblasť vzdelávania detí. Preto hlavné ciele pedagogického diagnostikovania vníma P. Gavora (2013) diametrálne odlišne.

Cieľom pedagogickej diagnostiky je odhaľovanie pozitívnych vlastností dieťaťa, jeho rozvojových možností a potencialít.

Centrom pozornosti však zostávajú deti alebo javy, ktoré sa odlišujú od normy v správaní, učení či sociálnej adaptácii, ako aj predchádzanie problémov v učení i sociálno-patologickým javom (Kasáčová a ­Cabanová, 2013). Práve tu sa vytvára priestor na pôsobenie sociál­neho pedagóga.

Príčiny sociálno-pedagogických javov

Rast sociálno-patologických javov, rizikového či problémového správania žiakov v školách si vyžaduje dôkladné poznanie ich príčin. Príčiny uvedených javov sú často polyetiologicky podmienené a sú kombináciou vnútorných a vonkajších faktorov.

Pri vonkajších príčinách poukazuje C. Határ (2009) na poruchu sociálnych vzťahov, ktoré môžu spočívať v narušenej neprirodzenej sociálnej interakcii a komunikácii, negatívnej modifikácii vzorcov správania a v neplnení základných potrieb. Z ďalších vplyvov sociálneho prostredia to môže byť podľa J. Hroncovej (2015) najmä dysfunkčná alebo patologická rodina, negatívny vplyv rovesníckych skupín a subkultúr, školského prostredia, oblasť voľného času či masovokomunikačné prostriedky.

Medzi vnútorné príčiny sa zaraďujú dedičné, vrodené, ale aj získané predispozície. Podľa A. Heretika (1994) k vnútorným príčinám patria psychopatie, psychózy, schizofrénia, mentálna retardácia a ľahká mozgová dysfunkcia. Na faktor pohlavia ako vnútorný činiteľ poukazujú O. Matoušek a A. Kroftová (1998). Medzi vnútorné príčiny problémového správania žiakov sa tiež zaraďujú patogénne psychické činitele, ktoré sú determinované geneticky, odchýlky stavby a funkcie centrálnej nervovej sústavy, nezrelosť alebo choroby centrálnej nervovej sústavy, aktuálny zdravotný stav a pod. (Lipnická, 2014).

Multidisciplinarita

Vzhľadom na uvedené si diagnostikovanie problémového správania žiakov vyžaduje participáciu viacerých odborníkov. Sociálny pedagóg realizuje najmä sociálno-pedagogickú diagnostiku prostredia a vzťahov, na vytvorenie komplexného obrazu o žiakovom správaní je nevyhnutné získať informácie o žiakovi aj od psychológa, príp. ak si to vyžaduje charakter problémov, aj od špeciálneho pedagóga. Niekedy pri odhalení závažného priestupku u žiakov, akými sú aj šikanovanie alebo krádež, je nutné kontaktovať aj políciu. Pri výskyte záškoláctva u žiakov je nutné kontaktovať úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Ak je charakter problémov závažnejší, príp. sa objavia ďalšie závažné prejavy v správaní žiaka, je nutné kontaktovať pediatra (prípady týrania, zanedbávania, zneužívania a pod.), príp. pedopsychiatra (závislostné správanie, poruchy psychického vývinu a pod.).

Cieľom sociálno-pedagogickej diagnostiky je „zistiť aktuálny stav, stupeň a úroveň rozvoja výchovne problémového a poruchového správania detí a mládeže, jeho prejavy, dôsledky, príčiny, a to predovšetkým za účelom jeho riešenia a terciárnej prevencie“ (Határ, 2009).