Mediálna výchova - techniky mediálnych manipulácií

Výsledky dotazníkového prieskumu „Škola, učiteľ/ka a mediálna výchova“1) ktorý v roku 2015 uskutočnila Ľ. Bizíková upriamujú pozornosť na metódy používané v mediálnej výchove. Prieskum ukázal, že aj vo výchove k mediálnej gramotnosti prevládajú tradičné metódy, ako sú výklad, práca s učebnými textami, rozprávanie či opis. Učitelia používajú metódy diskusie, didaktické hry a problémové úlohy, najmenej využívané sú prípadové štúdie. Takmer polovica učiteľov nevyužíva (alebo len sporadicky) jednu z najdôležitejších metód pri rozvíjaní kritického myslenia – kritickú analýzu mediálnych obsahov. Kritické myslenie je považované za kľúčovú kompetenciu pre naplnenie cieľov mediálnej výchovy. Rozvinuté kritické myslenie sa vyznačuje tým, že prijímanie informácií je kritické, hľadá príčiny, dôkazy, predvída dôsledky, nie je zaujaté, odhaľuje stereotypy, nepodlieha propagande. Tento typ myslenia umožňuje vidieť svet v skutočnej, nie mediálnej realite (Petranová, 2011).

Kritická analýza mediálneho obsahu

Propaganda a vojnová propaganda - Vojna v Juhoslávii (1991 – 1995)

Propaganda - z lat. propagare – rozhlasovať, rozširovať. V pôvodnom význame je to viera, ktorá sa má ďalej rozširovať. Je to forma persuazívnej komunikácie, ktorá sa systematicky a zámerne snaží formovať predstavy, ovplyvniť a usmerniť city, vôľu, postoje, názory, myšlienky a správanie ľudí s cieľom dosiahnuť také reakcie, ktoré sú v súlade s úmyslami a potrebami propagandistu (Reifová, I., 2004).O súčasnej, modernej propagande uvažujeme s rozvojom masových médií, čiže od 1. svetovej vojny, v ktorej boli prvýkrát využité médiá ako súčasť propagandistického pôsobenia. Odborná literatúra uvádza množstvo definícií propagandy. Podľa Jowetta a O´Donnellovej (2006) je „propaganda úmyselná, systematická snaha formovať vnímanie, manipulovať poznávanie a riadiť správanie za účelom dosiahnutia odozvy zodpovedajúcej požadovanému zámeru propagandistu“. Mnoho autorov sa prikláňa k definícii Pratkanisa a Aronsona (2001), ktorá hovorí o propagande ako o masovej sugescii a manipulácii so symbolmi a individuálnou psychikou.

Silu a význam médií počas vojny analyzoval začiatkom 20. storočia americký profesor politických vied Harold. D. Lasswell (2013), podľa ktorého má vojnová propaganda 4 hlavné ciele:

1. vyvolať nenávisť k nepriateľovi,
2. zachovať priateľstvo spojencov,
3. získať priateľstvo a spoluprácu tých, čo sú neutrálni,
4. demoralizovať nepriateľa.

Edward L. Bernays, tlačový dôstojník prezidenta Wilsona, už v roku 1917, po vstupe USA do vojny uviedol, že propaganda nie je nič iné, než vytváranie reality. A médiá sú na to veľmi vhodný a účinný nástroj (Kunczik, 1995).

Rétorika, mýty a symbolika

Podľa N. O´Shaugnessyho (2004) vojnová propaganda pracuje s tromi základnými a navzájom prepojenými prvkami: rétorikou, mýtom, symbolikou. Rétorické výrazy sú kľúčové pre akýkoľvek akt persuázie. Musia byť jasné a zrozumiteľné.

Príklad: Väčšina médií napr. počas občianskej vojny v Juhoslávii démonizovala toho „druhého“(Chorváti Srbov, Srbi Chorvátov atď.). Média informovali o zlodejoch „Srbo-četnikoch“ (HTV-chorvátska televízia), „upírskych ustašoch“ (RTS – Rozhlas a televízia Srbska), krvilačných „mudžahedínoch“ (RTS) a pod. 

Znepriatelené strany používajú aj kategórie framovacích prostriedkov -nekonkrétne vznešené slová vyvolávajúce silné emócie (vlastenecká povinnosť, národný záujem a pod.), onálepkovanie javu, napr. Chorváti vojnu nazvali vlasteneckou (Domovinski rat), Srbi hovorili o Občianskej vojne (Gradjanski rat).

Príklad: V srbskej tlači a v elektronických médiách sa počas vojny objavovali rétorické